Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

Irónia Osudu 01

31. března 2012 v 20:55 | Viola NTK |  Irónia Osudu
Začínam s písaním mojej poviedky.
Sasusaku x Itasaku x Deisaku
premenované na Irónia Osudu ;)
Snáď sa bude páčiť :)
upozornenie mládeži neprístupné ;)

Kapitola prvá. Sasusaku a Itasaku.



Moje meno je Sakura Haruno.. Patrím ku Anbu ochrancom. Mojím domovom je listová dedina Konoha. Za pol roka budem mať 19. Vlasy mi už dorástli. Práve sa chystám vyraziť na misiu ktorú mne a môjmu týmu pridelila Tsunade. Naša Hokáge. Môj tým je Sai, Naruto a Kakashi.
Do mojej tašky som si zabalila nejaké gázy, obväzy a podobne. Som medik ninja a mojou hlavnou úlohou je liečiť. Medik nesmie byť nikdy v prednej línii a musí prežiť ako posledný takže budem v obrane a tak si musím zabaliť aj shurikeny a kunaje, nejaké pergameny a pod. Nebude to asi nič ľahké. Máme úlohu... Musíme zabezpečiť aby jeden výnimočný človek prešiel bezpečne z našej Konohy do Machovej dediny. Jeho identitu sa dozvieme až zajtra. Dúfam že sa nič zlé nestane. Keďže po ňom z nejakého dôvodu (ktorý nevieme tiež kvôli jeho bezpečnosti) ide aj Akatsuki a aj Orochimaru. Sadla som si na moju veľkú posteľ v malom byte a česala si vlasy. Môj byt sa skladal z jednej stredne veľkej izby ktorá bola rozdelená len malým stupienkom zo schodmi. Hore na stupienku je moja spálňa a dole obývačka za ktorou je kuchyňa. Do Kúpeľne sa dostanem cez moju spálňu. Není to moc veľké no stačí mi to. Zapozerala som sa von oknom a zaspomínala sa na môj starý dom a spomienky spojené s ním. ...

Pred asi troma rokmi:

Som zdrvená. Sasuke odišiel a nechal tu všetko. Pridal sa ku Orochimarovy a ja som ho naposledy videla pred dvoma rokmi. No stále na neho čakám. Aj keď nádej žeby sa vrátil sa zmenšuje každým dňom čo na neho myslím. Aj teraz keď sa pozerám von oknom ...
A vidím moju dedinu a ľudí v nej. Vzdávam to ... idem si radšej ľahnúť. Spánok ... je najnebezpečnejšia časť dňa každého ninju. Lebo vtedy sme najzraniteľnejší. Už som skoro zaspávala keď som počula ako niekto otvoril okno na mojej izbe. Nemám tvrdý spánok. Tak som rýchlo schmatla kunaj a vrhla sa neznámeho. No chytil ma pevne a spadol so mnou na moju posteľ. Držal mi ruky po oboch stranách mojej hlavy a pritlačil sa na mňa. Už som chcela začať kričať keď mi položil svoju dlaň na ústa a ja som si až vtedy v mesačnom svite všimla jeho tvár.
" Pššt to som ja Sakura." zložil mi ruku z úst.
" S- sasuke ?! Čo tu robíš ?" Nerozumela som tomu. O tomto som vždy snívala. Sníva sa mi snáď aj toto ?!
" Ach sakura. Ja - ja vlastne ani sám neviem. Nemal by som tu byť." Povedal, pustil ma a sadol si na moju posteľ. Odvtedy čo odišiel sa zmenil ... Je z neho muž. No ja som sa nemohla zastaviť. Hodila som sa mu okolo krku a silno ho objala. Snažila som sa sama seba presvedčiť že nesnívam.
" Nie. Prepáč tak som to nemyslela. Ja len - vraciaš sa späť do Konohy ?!" spýtala som sa s nádejou. Opätoval moje objatie čo ma zaskočilo no potešilo zároveň.
Otočil sa ku mne a sladko sa usmial. " Vôbec si sa nezmenila." Dotkol sa mojich po ramená dlhých vlasov.
No keď si všimol môj nechápavý pohľad ruku z mojich vlasov spustil.
" Sasuke tak veľmi som dúfala, že sa vrátiš." zašepkala som a pomaly som spúšťala ruky keď som si uvedomila našu blízkosť a, že by mu mohla byť nepríjemná.
No on ruky nespúšťal práve naopak chytil ma ešte pevnejšie.
" H .." toto poznám tak verne. Na všetky otázky odpovedal rovnako.
" Sakura ja sa nevraciam späť. Raz možno no nie teraz ešte nie som hotový z jednou záležitosťou." hovoril ... tiež šepkal.
" Tak prečo si teda prišiel ?" spýtala som sa zo sklonenou hlavou a nerozumela ničomu čo sa tu deje. Zase som začala pochybovať či je toto skutočnosť a nie len sen. Sen ktorý za chvíľu pominie.
Ako som to povedala pustil ma. Zľakla som sa že odíde no on ma len chytil namiesto môjho tela za moju tvár a druhou rukou mi jemne zdvihol hlavu. Pri tom pošepol " Sakura."
Sklonil sa úplne ku mne a pobozkal ma dlhým a vášnivým bozkom. Ja som len zalapala po dychu. Na milimeter sa odtiahol od mojich pier a opäť ma vášnivo pobozkal. Zvalil ma na posteľ a pevne sa pritlačil ku môjmu telu.
" Prišiel som kvôli tebe." Pošepol a opäť ma pobozkal. Nemohla som si pomôcť. Po líci sa mi skotúľala slza.
Odtiahol sa a zapozeral sa mi do očí. Zotrel moje slzy.
" Prečo plačeš?" Spýtal sa no ja som iba zavrela oči. A cítila že mi po tvári tečú ďalšie slzy.
" Od šťastia ?!" snažil sa nájsť sám odpoveď no ja som len záporne pokývala hlavou a priložila si ruku na ústa aby mi neunikol vzlyk.
" Len si užívam ďalší môj sen o tebe. A ja som si už myslela že si skutočný." pošepla som a prehrabla si moje vlasy.
" Ach Sakura." pošepol a ja som v jeho hlase počula že sa usmial.
Opäť som pocítila jeho pery na svojich no teraz som už opätovala bozky. Veď je to len sen tak čo si to neužiť ?! Ale teraz boli iné naliehavejšie ... vášnivejšie ... Začal svojimi rukami prechádzať po mojom tele a ja som sa zachvela. Začal ma bozkávať po krku a s perami na mojej pokožke prehovoril.
" Som skutočný." zamrmral.
Hladil moje telo svojimi rukami a ja som sa cítila ako v nebi. Ešteže tu dnes niesu moji rodičia. Zaboril svoje prsty do mojich vlasou a pobozkal ma na priehlbinku pod uchom.
Zhlboka sa nadýchol vône mojich vlasou.
" Presvedčím ťa, že bdieš čerešňový kvietok." pošepol a opäť ma začal bozkávať.


Nezabudnem na tú noc preto lebo vtedy som sa prvý krát s niekým milovala.


A nezabudnem ani na to ráno. Čo som sa prebudila nahá v mojej posteli a nikde nebol nikto.
Ani stopa po tom že by v noci niekto u mňa bol. Iba to že ma skoro všetko bolelo.
O asi tri mesiace na to mi bývalo ráno strašne zle. Zašla som teda za Tsunade.
H ... Nikdy nezabudnem na ten rozhovor. Keď mi oznámila, že som bola v treťom mesiaci tehotenstva. A tiež nezabudnem na reakciu mojich rodičov. A nezabudnem ani na to ako som po celých 5 ďalších mesiacov čakala na otca môjho dieťaťa. Ktorý sa nedostavil.
Cez jednu noc ma prebudil výbuch. Na Konohu zaútočil obrovský had ... a tlupa ninjov. Orochimaru !! Napadlo ma v momente. Bývala som tesne vedľa hlavnej brány. A chvost toho hada udrel do nášho domu. Nepamätám si veľa iba to ako som sa celá zakrvavená hrabala z pod trosiek môjho domu. Cítila som obrovskú bolesť no aj tak si ešte pamätám že som sa dostala z tých trosiek von. A potom si nepamätám nič. Prebrala som sa v nemocnici a ani tam mi nedokázali povedať ako som sa tam dostala. Len som sa proste ocitla pred jej vchodom.
No to není dôležité. Dôležité je to čo mi oznámili keď som sa prebrala z kómy. Moji rodičia zomreli pod troskami a ja som potratila moje dieťatko. Za jedinú noc sa zrútil celý môj svet. Čakala som ... dúfala ... že sa Sasuke vráti. On sa nevracal. A moja láska ku nemu sa rokmi premenila na nenávisť.

Prítomnosť:

Ráno som sa zobudila na zvonenie môjho budíku. Obliekla som sa do Anbu oblečenia ktoré sa skladalo z ochrannej vesty. Čiernych úzkych nohavíc z puzdrom na kunaje a shurikeny. Moje dlhé vlasy čo mám až po driek som si zviazala do vysokého pevného drdolu. Ako posledné som si nasadila Anbu masku ktorá nápadne pripomínala mačku. Ešte som si šikmo cez telo prehodila tašku čo som si večer nachystala a rozhodla som sa vyraziť na miesto kde sme sa mali stretnúť z mojím týmom a všetci spoločne vyzdvihnúť priamo u Tsunade nášho chránenca. Dorazila som ku bráne za necelé 3 minúty a čakala. Nemala som dobrý pocit. Práve naopak z nejakého dôvodu som mala pocit že ma niekto sleduje. Cez otvory na oči z mojej masky som sa zapozerala do stromov tesne za hlavnou bránou a moja ruka pod vedomky zamierila k puzdru z kunajmi na mojej nohe.
No vyrušil ma zvuk Naruto so Saiom vo svojom Anbu prezlečení prichádzali ku mne no bez Kakashiho a s mladým dievčaťom Asi 14 ročnou dievčinou ktorá mala Na hlave kapucňu a oblečené mala klasické akoby roľnícke oblečenie. Nerozumela som tomu akou hrozbou môže byť či akou zbraňou že ju tak chcú. No to ma nemusí zaujímať.
" Musíme vyraziť." Povedal Naruto.
" Bez -" zarazila som sa. Myslela som Kakashiho.
" Čaká nás v polke cesty." povedal Sai.
" Prečo takto zmenil náš obvyklý plán ?" Nerozumela som.
Naruto mykol plecom. " Musíme už ísť." povedal Sai a ja som prikývla.
V štvrtine cesty som už mala naozaj zlé tušenie. Pamätám si že ninja nikdy nesmie poľaviť na ostražitosti aj keď ide misia ľahko. Naopak práve vtedy musí byť správny Ninja ostražitý pretože z pravidla misia nikdy nejde hladko. A táto misia je naozaj zvláštna. Už len v tom že nepostupujeme podľa nášho plánu. A teraz mám už naozaj pocit že nás niekto sleduje. Mala som zvláštne Deja´vu. Určite som nebola jediná. Naruto a Sai zastavili. Spozorneli sme keď sme počuli zvuk vychádzajúci z lesa. Postavili sme sa do obrannej pozície okolo dievčaťa.
" Sú tu ... prichádzajú ..." pošeplo mladé dievča zvláštnym hlasom. Akoby to čakala. No kto z nás by to nečakal ...
Všetci sme sa zapozerali do lesa okolo.
" To som ja." spoznali sme hlas Kakashiho. Nemusím povedať že sa mi viac než len uľavilo. Keď v tom mi popri tvári preletel kunaj a zapichol sa do stromu neďaleko za mnou.
Zaútočili na nás. Oproti mne sa z lesa vynorili muži v dlhých čiernych plášťoch s červenými obláčikmi.
Takýto boj aký nastal som ešte nezažila. Bolo to šialené. A to už som v pár poriadnych vojnách bola. No toto .. to bolo čosi iné.
Všade lietali kunaje okolo mňa sa mihali rozmazané šmuhy výkriky bolesti a zvuky cvendžania kovu keď na seba kunaje narazili. Našu chránenkyňu som si držala tesne za sebou. Ja som medik - ninja čo znamená, že ja nebývam v útoku ale v obrane a samozrejme pripravená pomôcť niekomu z môjho týmu. No teraz bola moja hlavná úloha strážiť mladé dievča za mojim chrbtom. Ktoré sa na moje prekvapenie nebálo. Teda aspoň to nedalo na sebe znať. Zbadala som kunaj letiaci vzduchom priamo na mňa no stihla som ho zo svojimi shurikenmi odraziť. Predo mnou sa zjavil nepriateľ. Nebol to nik iný ako Itachi Uchiha. Skoro ma kleplo! Moja nenávisť k Uchihom ma posilnila a ruku s pripraveným kunajom som vystrčila v obrannom geste.
Itachi ma sledoval svojím nepreniknuteľným pohľadom v ktorom mal ako inak Sharingan.
Čakala som pripravená na útok keď nahol hlavu trošičku na stranu a pozeral sa akoby za mňa.
Keď som počula slabé pípnutie čo sa podobalo skôr na krik. Spravila som chybu (úplne a totálne HLÚPU !!! Ktorý nerobia ani začiatočníci !!!).
Otočila som hlavu za tým zvukom. Naša chránenkyňa čosi zašemolila.
" Musím odtiaľto vypadnúť. Vezmem vás so mnou." urobila čosi z rukami no to som pocítila šklbnutie ako ma niekto potiahol za moje dlhé ružové vlasy. A rukou zovrel okolo pása v železnom objatí nemusela som dva krát premýšľať že som v Itachiho objatí. No tá zvláštna nervozita čo ma opantala trvala sotva sekundu. Sledovala som ako sa môj tím stráca pod vplyvom nejakého jutsu. V prostredí okolo hlasno zaznel dozvuk jej jutsu zo slovami tej malej. " Prepáč ružovláska ale ak by som sa ťa pokúsila vziať zo sebou tak by som premiestnila aj toho ninju z Akatsuki." A už boli preč zostala som tam sama obklopená mužmi z Akatsuki. Udrela som lakťom Itachiho do brucha a vymanila som sa z jeho objatia.(ak to tak môžem nazvať)
Zvierala som v ruke kunaj a do druhej som si vzala tiež jeden. Prikrčila som sa v obrannej póze čakajúc na prvý úder. Bola som v strede kruhu a okolo mňa sa zoskupili Akatsuki. Vo vnútri v mojej hlave som trošičku dúfala že odídu a nechajú ma tak keď to čo chceli predsa bolo to dievča a ono im zmizlo (doslova - bola , aj z mojím tímom ako duch).
Jediné čo ma držalo na nohách bola maska Anbu bojovníka čo ma halila a dodávala mi istotu že aj keď tu na tomto mieste zomriem, čo je viac ako pravdepodobné lebo boj čo i len z jedným z Akatsuki na život a na smrť by ma stál život takže logicky boj z toľkýmito by som 100% neprežila, zomriem pre to v čo verím a čo ako jediné mám rada Konoha.
Stačil jeden úder (ani neviem odkiaľ prišiel) a ležala som chrbtom na zemi. Tá rana rozbila moju Anbu masku ktorá sa rozletela na márne kusy. Neobratne som sa postavila zvierajúc už iba jeden kunaj v ruke (ten druhý mi asi vyletel z ruky pri tom údere).
Bez masky som sa cítila ako nahá. Teraz každý vidí moju tvár. Znova na mňa niekto zaútočil. Odrazila som prvú ranu no tá ďalšia od toho istého protivníka ma dostala opäť na zem teraz som ležala na bruchu už som nemala ani jeden kunaj. Cítila som že mi tento útok asi praskol rebro, peru som mala rozťatú a čelo rozbité .. možno otraz mozgu, nejaké vnútorné zranenia. Fíha ! To bolo ale jutsu alebo genjutsu ??? (nemala som čas sa aj vyliečiť tak som iba konštatovala už napáchané škody)
No toto ma aj tak nezaskočilo ako to, že niekto s pomedzi nich zahučal " NIE !" Keď na mňa vyštartoval ďalší z nich.
Snažila som sa postaviť kľakla som si a snažila sa postaviť aj pomocou rúk no tie ma zradili a padla som opäť na zem. Otočila som hlavu aby som sa mohla nadýchnuť a s posledných síl snažila rozlúštiť čo sa to tam deje. Jeden z nich sa dohadoval z Itachim. A vtedy mi doplo že to Itachi zakričal "nie" keď na mňa niekto útočil. Nerozumela som tomu a ku všetkému aj som pomaly strácala vedomie. Keď sa pár z Akatsuki na niečom čo povedal ten druhý (s kým sa Itachi dohadoval) uchechtlo a umlčal ich iba Itachiho pohľad. Jeden blondiak sa otočil a naštvaný odišiel. Zbadala som že Itachi kráča ku mne. Myslela som že mi chce zasadiť posledný smrtiaci úder.
... Jasné o tom sa dohadovali asi mi chcel udeliť milosrdnú smrť. Rýchlu bezbolestnú a nie pomalú a bolestnú ako pravdepodobne chceli ostatný. Nechápem prečo.
... No a ?? čo sa starám ?! Lepšie pre mňa. Nie ?
Čo ma úplne šokovalo aj napriek tomu že som už upadala do bezvedomia bolo že ma Itachi zdvihol do svojho náručia a kráčal preč. Čo ma už skoro úplne dorazilo bolo to že to robil úplne jemne a opatrne ! Jasné som sprostá ... vraj bezbolestná smrť! Cha !! Chcú ma snáď zabiť šokom ???
Chcela som sa brániť no nešlo to už som za jemného kolísania upadla do totálneho bezvedomia. Posledné čo si pamätám (a možno to je bol iba výplod mojej fantázie) bolo to ako úžasne voňal a zdalo sa mi že zašepkal čosi iba pre mňa niečo ako. " Pššt si v bezpečí."
Ha. Určite to bol výplod mojej fantázie ! Že v bezpečí ! Hachacha ! Tentoraz sa rozhodol zabiť ma smiechom ??? Nie ... určite sa mi to iba zdalo ..... alebo snáď to bolo reálne ?!?!?!?!
Nie ... určite nie ... ale naozaj reálne bolo ako príjemne voňal. Bože ja som bola fakt mimo !!!
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 tete vs saky tete vs saky | 20. srpna 2012 v 20:19 | Reagovat

úasné :D :D

2 Neithir-chan Neithir-chan | E-mail | Web | 23. července 2013 v 15:23 | Reagovat

Tak poklona, vážně podařená povídka, přesně takový Fan Fiction román. Upřímně řečeno, zapojila jsi všechny smysli a správně smontovala. Moooc krásné :)
V dalších minutách mě čakají další povídky :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama