Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

Irónia Osudu 02

31. března 2012 v 21:46 | Viola NTK |  Irónia Osudu
Moje pokračko poviedky Akosi komplikované
Snáď sa bude páčiť. Komenty potešia :)

S trhnutím som sa zobudila, myslela som si že to bol iba sen. No potom keď sa moje oči prispôsobili tme uvedomila som si zopár faktov. Jeden z nich bol ten že som nebola vo svojej izbe. Vyzeralo to tu ako v nejakej jaskyni alebo v podzemí. Jedna posteľ v ľavom rohu oproti drevená polica a na nej knihy a pergameny. Jeden stôl zo stoličkou cez ktorú bol prehodený Akatsuki plášť vedľa regálu. A malá drevená truhlica v rohu miestnosti pred posteľou. Druhý fakt bol ten, že som bola napoly vyzlečená (dobre možno preháňam mala som dole vestu a nátelník, a niečo ako sukňu. Čiže som mala na sebe iba tielko a krátke obtiahnuté kraťasy oboje v čiernej farbe) a v cudzej posteli. Tretí fakt bol ten že som bola vyliečená čo je dobré a bola som odzbrojená čo nie je dobré. A štvrtý a ten sa mi zdal najhorší bola som spútaná ruky aj nohy som mala zviazané lanom ktoré bolo napustené čakrou. Čiže som ho nemohla zničiť alebo roztrhnúť.
" Do čoho som sa to zase dostala???" smrkla som do tmy. Jediný zdroj svetla bola malá sviečka položená na stole.
Vlasy som mala rozpustené mala som ich skoro po driek dlhé.
Chcem ísť späť do Konohy !!!
Ľahla som si späť do mäkkého vankúša. Mimovoľne som sa nadýchla jeho vône. Zdala sa mi akási známa. To nie. To je Itachiho vôňa. Viem to na 100% ! Zapamätala som si tú vôňu keď ma niesol. Doslova som zletela s postele aj z červenou prikrývkou vo chvíli keď sa otvorili dvere. Som v jeho izbe !!!
" Do pekla!" zašomrala som s prikrývkou na hlave. Vlasy mi padli do očí.

Nemohla vidieť ako sa Itachi vo dverách pousmial a potom za sebou zavrel dvere.

Itachi-
Nemôžem tomu uveriť. Už to boli roky čo som sa naposledy uškrnul nie to sa ešte usmial.
Prešiel som ku nej a kľakol si vedľa jej tela na zemi.
" Sľúb mi že sa ma nepokúsiš zabiť a ja ti rozviažem ruky." povedal som s kunajom pripravený ju rozviazať.
" Aj nohy ???" spýtala sa na oplátku.
Uškrnul som sa ... opäť som bol prekvapený svojou vlastnou reakciou.

Sakura-

" Ano aj nohy." Povedal neznámy hlas.
" Sľubujem." pošepla som keď mi niekto stiahol prikrývku z hlavy.
Itachi sa ku mne natiahol jemne ma zdvihol akoby som nevážila ani gram a posadil ma na posteľ. Bol do pol pása nahý. Trošku ma to znervóznilo ... aj keď sama neviem prečo.
Pri tom nepatrnom dotyku jeho rúk a nahej hrude na mojej nahej pokožke mnou preletelo chvenie. Na mieste kde sa ma dotkol akoby zrazu začalo horieť. Ako lesný požiar. Pomyslela som si že je to možno nejaký druh jutsu no potom sa mi zazdalo akoby to zacítil tiež lebo sa odo mňa odtiahol. No len preto aby si kľakol ku mojím nohám. Vytiahol kunaj a mnou to ani nehlo. Ja viem znie to bláznivo no proste som sa ho nebála ani trošičku. Práve naopak.
Rýchlim pohybom prerezal lano na mojich nohách a pri tom si dával záležať aby sa ma nedotkol. Potom mi rovnako rýchlo ( a bez dotyku) rozrezal aj lano na rukách.
" Ďakujem .." pošepla som zo sklonenou hlavou a začervenala sa. Už dlho sa mi to nestalo.
Od vtedy čo som prišla o svoj život. Keď zomreli moji rodičia a moje dieťa.
" Neďakuj mi." povedal ľadovým hlasom a trochu ma to prebralo akoby z tranzu. Spamätala som sa a vrátil sa môj odpor k Uchihom. A vlastne ku všetkým mužom.
" Fajn len som chcela byť zdvorilá a priznávam bolo to hlúpe!" povedala som ľadovo na oplátku. Jeho tvár zostala naďalej kamenná a bez výrazu. V očiach mal stále Sharingan.
Vypína ho niekedy ??
" Prečo som stále nažive ??? Vrátite mi zbrane ??? Pustíte ma domou ?? Kde to som ??? A kam ste mi dali šaty !! " Zasypávala som ho otázkami z prísnym no spýtavým pohľadom.
Postavil sa a odišiel z miestnosti. ... Toľko ku mojim odpovediam. Vzdychla som si a prehrabla si rukou vlasy.
O chvíľu neskôr ...
Pootvorili sa dvere. " Uchiha ?!" zašepkala som do tmy. Keď v tom vošiel a v ruke držal moje oblečenie.
" Nie je čas na hlúpe otázky. Musíme ísť." povedal stále rovnakým hlasom.
" Hlúpe ?!" odfrkla som a vzala si svoje veci. " Počkať .. kam mám ísť ??" Spýtala som sa a možno sa mi to iba zdalo no akoby sa pousmial.
" Ktorej časti na vete ,nie je čas na otázky , si nerozumela ?" spýtal sa akoby pobaveným hlasom. Tvárila som sa prekvapene. Nemyslela som si že by mohol jeho výraz dať viac než len ten hrozivý úškľabok čo stále nosí. Akoby si to uvedomil tiež lebo v tej istej chvíli zrazu opäť jeho tvár akoby skamenela a odvrátil sa odo mňa. Až teraz som si uvedomila ako blízko pri mne bol dokonca bol ku mne sklonený.
" Radšej sa rýchlo obleč." povedal mrazivým hlasom až ma striaslo. Radšej som poslúchla a natiahla si svoj nátelník na moje tielko a niečo ako sukňu. Vestu mi nedoniesol.
Nevedela som ale čo z vlasmi. Tak som si ich nechala iba rozpustené. Medzičasom si on tiež natiahol čierne tričko na vrchu aj na rukávoch zo sieťkou. Podišiel ku mne už som si aj zapla vysoké sandálové topánky ...... niečo ako čižmy.
" Musíme ísť." už som skoro otvorila ústa aby som sa spýtala kam. Vytušil to a priložil mi prst na pery. Umlčalo ma to a zdalo sa mi, že tým čo spravil bol zaskočený viac on než ja. Zložil prst a nasadil kamennú tvár.
" Pein už rozhodol čo s tebou spravíme." povedal chladne.
Prečítal si otázku v mojich očiach a zdalo sa mi že by aj prevrátil očami.
No iba si stále z kamennou tvárou vzdychol.
" Ideme Sakura." pri zvuku môjho mena mi poskočilo srdce. Sama som nerozumela svojej reakcii. Čo som sa zbláznila ???
No aj tak som ho nasledovala. Vošli sme akoby do väčšej jaskyne boli tam všetci z Akatsuki. Mimovoľne som sa priblížila k Itachimu. Nič na to nepovedal iba trošku pootočil hlavu na moju stranu.
" Výborne. Predstúp Sakura - chan." Počula som hlas ... pravdepodobne to bol Pein.
Neviem prečo som sa pozrela na Itachiho. Nepatrne prikývol a to mi dodalo trošku odvahy. Vykročila som teda ku nemu do stredu jaskyne.
" Určite vieš, že si nám niečo dlžná za záchranu svojho života."
Prikývla som vystrela sa a mierne zdvihla bradu.
" Som vašou dlžníčkou no chcem aby ste vedeli, že za nič na svete nepôjdem proti svojej listovej dedine." Povedala som odvážne aj keď som sa tak odvážne necítila. Najme z toho dôvodu že nemám pri sebe žiadne zbrane.
Pein sa uškrnul. " Chcem ti pripomenúť že nemáš moc na výber no neboj sa my ťa nebudeme nútiť bojovať proti Konohe. No svoj dlh splatiť musíš. Pokiaľ samozrejme radšej nevolíš druhú možnosť a to je smrť." Hovoril pokojne a ďalej viedol konverzáciu akoby sme sa rozprávali o tom aké bude zajtra počasie.
" Chcem teda počuť ako môžem splatiť svoj dlh." pošepla som. Aj napriek všetkému čo sa mi stalo. Aj napriek tomu že som neraz žiadala o smrť teraz zomrieť nechcem.
Pein sa pousmial.
" Pôjdeš na misiu no najskôr sa na ňu musíš pripraviť. Uvidíme ako ti to pôjde."
" Počkať ! Ako pripraviť ?!"
" Budeš bývať tu ... budeme ťa mať pod kontrolou."
" Pod kontrolou ??? Bývať tu ??" Ja nechcem byť jednou z nich!
" Nuž áno jeden medik-ninja navyše sa vždy zíde." pousmial sa.
" Ale to predsa ... vy ste všetci hľadaný zločinci nemôžem ... chcem povedať....... mala by som vás všetkých zatknúť a nie sa ku vám pridať."
" Neber to ako pridanie sa medzi nás o tom sa nik nezmienil. Ber to len ako splatenie dlhu."
Zahryzla som si do pery.
" Tvoj tréning sa začne zajtra. Budeme ťa trénovať všetci. Nemysli si že to bude niečo jednoduché. Už som poslal zopár ľudí do tvojho bytu po tvoje veci a izba sa ti tiež pripravuje." Pozrel sa na Itachiho a na blondiaka v rohu miestnosti.
" Túto noc prespíš ešte v Itachiho izbe zajtra sa presunieš do svojej." hovoril Pein a blondiak sa otočil a odišiel z miestnosti.
" To je všetko rozíďte sa." Pein šľahol pohľadom po modrovláske a ona prikývla. Všetci sa na to rozišli. Vydýchla som si.
To som dopadla. Čo to bude za misiu keď potrebujem na ňu taký prísny tréning?
" Ideme." Ozvalo sa spoza môjho chrbta až som nadskočila. Bol bližšie než som si myslela.
Prikývla som a pomaly sa ku nemu otočila. Nezdvihla som zrak. Nechcem sa pozerať do jeho očí. Až príliš mi pripomína Sasukeho. Čo ma irituje. Musím niečo vymyslieť.
Nechal ma vojsť prvú. Všimla som si že mu modrovláska niečo podala.
" Nechceš sa umyť?" spýtal sa a podal mi uterák a kocku mydla.
Prikývla som.
" Tak poď za mnou ukážem ti ženské kúpeľne." Kráčala som za ním.
Ukázal na drevené dvere oproti nim boli ďalšie drevené dvere.
Tie na pravo sú ženské a naľavo sú mužské. Zrazu sa tie naľavo otvorili. Vyšiel z nich blondiak. Ten istý chlap. Bol iba v uteráku. Hrozivo zazrel na Itachiho. Telo mal dokonale vypracované no zároveň poznačené. Na hrudi aj na rukách mal zvláštne symboly. Preglgla som a sklonila pohľad keď si všimol ako si ho obzerám a hneď na to sa uškrnul.
Potom prešiel popri Itachim a skoro do neho vrazil.
" To bol Deidara nevšímaj si ho ako ja. Ehm. Trafíš nazad sama ??" spýtal sa.
" Myslím že áno."
Prikývol a videla som jeho miznúcu siluetu.
Išla som sa teda umyť.

Itachi-
Trafíš nazad sama ?! Bože som totálny hlupák!
Keď si len spomeniem na ten dotyk. Čo to so mnou robí ?! Prečo sa pri nej cítim ... prečo cítim. Už tak dlho som nič necítil. Ale ona ... ona je. Skoro som ju pobozkal skoro som sa neovládol. Má také vábivé pery jemné ... hebké ako lupeň ruže. Keby som ich mohol okúsiť. ...
Nie musím sa ovládať ... mal by som si dať sprchu.

Sakura-
Už som sa osprchovala. Obmotala som si okolo tela biely uterák a rozmýšľala čo si mám obliecť keď niekto zaklopal na dvere.
" Sakura Haruno ??" Ozval sa dievčenský hlas.
" Áno ?" ozvala som sa.
Vstúpila modrovláska a držala niečo vo svojej ruke.
" Ahoj moje meno je Konan teší ma Sakura. Len ma napadlo že budeš chcieť niečo na spanie kým prinesú tvoje veci.
Myslela som že som tak vypúlila oči, že ešte kúsok a budú sa kotúľať po zemi.
" Ale no tak som síce z Akatsuki ale stále som žena a viem aké to tu je medzi týmito chlapmi. Možno som masový vrah ale momentálne som len niekto kto je rád že má konečne aj niekoho s kým sa dá pozhovárať. Aj my sme tu ľudia. Sme iný ale stále sme len ľudia. Teda aspoň väčšina." žmurkla na mňa a pousmiala sa.
" Vďaka je to viac než by som čakala." pošepla som a usmiala sa.
" Zajtra ti to tu celé ukážem a možno budeme aj spolu trénovať. Ale už musím ísť ó a nevadí keď ťa volám Sakura ?"
" Nie pravdaže nie a ďakujem."
" Toto zoberiem ... zajtra ráno tu už budeš mať veci." a načiahla sa po mojich veciach.
Otočila sa a odišla.
A potom ma napadlo že to všetko iba hrala lebo keď som zbadala čo mi dala do ruky. No Asi si zo mňa vystrelila.
Bola to skoro úplne priehľadná saténová košieľka s jemným ružovým nádychom. Dala mi aj čipkované nohavičky a podprsenku všetko bledoružové.
Mňa asi porazí ! Takto nemôžem vyjsť von. Prečo som jej dovolila vziať uterák a moje veci ?
Som taká naivná !
Ešteže mám dlhé vlasy. Zahalili mi hrudník no aj tak táto krátka košieľka na ramienka. To je moc !!
Preglgla som a vyzrela na prázdnu chodbu.
V duchu som sa modlila nech už Itachi spí. Ja sa v pohode vyspím aj na zemi.
No on ležal na skladacej posteli a jeho posteľ bola nachystaná pre mňa.
Hruď mal nahú. Vypracovanú.
Pousmiala som sa a ľahla som si do jeho postele pod červenú prikrývku. A na jeho voňavý vankúš. Myslím že som zaspala skôr než sa moja hlava dotkla vankúša.

Itachi-
Nemohla mi naozaj uveriť že spím že nie ?! Alebo áno?
Kde vzala tú košieľku ? Uvedomuje si aká je v nej ... Prečo o nej takto rozmýšľam.
Určite jej ju dala Konan!
Ak chce .. nie musím sa ovládnuť. Och. Nikdy som žiadnu nechcel tak ako chcem Sakuru. Spravila to naschvál. Chce ma zviesť ??? Mohol by som sa nechať zviesť. Koniec koncov to ona prišla do mojej izby takto vyzývavo oblečená.
Možno keby som sa jej iba dotkol. Jeden bozk možno by si to ani nevšimla. Do pekla som Itachi Uchiha mohol by som ju mať hneď tu a v tomto okamžiku. Po dobrom alebo po zlom a bez výčitiek.
Zovrel som ruku v päsť. Pohla sa obrátila sa na chrbát Vydýchla a niečo zamrmrala. Bolo to moje meno ?? Povedala moje meno ?! Ako ?! Ona chce aby som zošalel!! Spravila to naschvál predstiera že spí ???
Sledoval som ako sa jej dvíha a klesá hrudník. Spala určite hlbokým spánkom. Jej vlasy ... sú také krásne aké by to asi bolo ponoriť do nich prsty. A ten driek !!
Dosť !! Ona ma zničí. Som vrah som Itachi Uchiha. Nemám city. Toto nie je nič iné ako potreba tela už mesiace som nemal žiadnu ženu. Nič iné v tom není .. Nič iné v tom není ... Alebo snáď je ?? Nie ... také city vo mne už dávno zomreli.
Otočil som sa na chrbát založil si ruky pod hlavou a zavrel oči.

Sakura-
Snívala sa mi nočná mora bola som svedkom súboju Itachiho a Sasukeho. A nevedela som na ktorú stranu sa mám postaviť. Pred rokmi by to na sto percent bol Sasuke no teraz ho tak veľmi nenávidím. Itachi je arogantný a je hľadaný zločinec .. No aj tak mám pocit že by som sa skôr postavila na Itachiho stranu ako na Sasukeho.

Itachi-
Mal by som ju zobudiť. Za pol hodinu máme spolu tréning.
Najradšej by som ju zobudil bozkom. Alebo poriadnym sexom. Pousmial by som sa ako by asi zareagovala keby som znej začal zubami strhávať tú priehľadnú vec.
Nie ... ovládnem sa. .......... Pre tento krát. Nabudúce jej už nič takéto neodporúčam lebo za seba v tom prípade neručím.
" Sakura, Sakura .. vstávaj." pošepol som.
V tom otvorila jej smaragdové oči a začervenala sa. Vytiahla si prikrývku vyššie až ku krku. Nebesá prahol som po nej ešte viac.

Sakura-
" Sakura, Sakura .. vstávaj." počula som zamatový hlas. Nemám silný spánok preto ma prekvapilo že ma nezobudil keď si obliekal svoje tričko.
Vytiahla som si prikrývku vyššie keď som si uvedomila čo mám na sebe.
Zjavne si to ani nevšimol.
" Ukážem ti kde máš izbu. Za pol hodiny máš tréning ... prídem po teba aby si nezablúdila."
Prikývla som a zahryzla si do pery.
Vstala som a modlila sa nech moje vlasy zahaľujú viac než si myslím.
Aj keď jeho to očividne nevyvádza z miery.
Kráčali sme po chodbe a prekvapilo ma že moja izba je hneď vedľa Itachiho izby. Máme izby vedľa seba!
Otvoril mi dvere na mojej izbe.
" Hneď oproti býva Konan asi vieš kto to je." Povedal a preletel po mne pohľadom.
" Už som mala tú česť." pošepla som a zakrútila v rozpakoch hlavou.
Takže si to predsa len všimol. Niečo vo mne sa potešilo a za to som si nadávala zvyšnú hodinu.
" Ehm moc často tu ale nebýva." pokračoval.
Prikývla som a prešľapovala na mieste.
" Na tejto chodbe bývame iba my ??" vyletelo mi.
" Izba vedľa Konan patrila Kisamemu." povedal ... prikývla som a zahryzla si do pery.
" Pekné bývanie." uškrnul sa a ja som sa musela usmiať.
Potom sa otočil a zmizol vo svojej izbe.
Pekné bývanie ???? Asi chcel byť milý.

Itachi-
Pekné bývanie ?! Som idiot??? Idem sa radšej obliecť než ešte niečo skazím.

Sakura-
Izba nie je veľká ... to som ani nečakala. Začnem z ľava. Je tu jedna posteľ v rohu tiež z červenou prikrývkou. Vedľa jeden stôl na ňom zopár čistých pergamenov a atrament. Pred ním stolička. Malé špinavé zrkadlo medzi stolom a skriňou na stene. A Veľký vak s mojimi vecami hneď pri stredne veľkej skrini po mojej pravici.
Obliekla som si svoje obľúbené oblečenie tkzv. sukňu ktorá ladila z mojou vestou ... pod vestou som mala sivé tielko až ku krku a pod sukňou obtiahnuté krátke čierne kraťasy. Na pravej nohe vrecko s kunajmi. Vlasy som si vypla do vysokého pevného drdolu. Obula som si vysoké čierne sandálovité topánky a na ruky som si dala rukavice bez prstov z chráničmi. Už mi chýbala iba moja AMBU maska. Vzdychla som si keď som si spomenula na svoju masku rozbitú na márne kusy.
Bola som pripravená na môj prvý tréning. Nech už to bude s kýmkoľvek.
V tom niekto zaklopal na moje dvere. Nemusela som premýšľať kto to asi je. Bol to Itachi spoznala som to podľa jeho chakry.
Otvorila som dvere mal na sebe čierne nohavice čierny nátelník a vestu. Tiež čierne rukávniky a cez plece prehodený čierny batoh.
" Pripravená ? Dnes trénuješ so mnou." povedal otočil sa a ja som zavrela dvere a nasledovala som ho do tmy.
Nebola som nervózna aj keď je určite silnejší než ja. Budem sa snažiť a bojovať zo všetkých síl. Doviedol ma na povrch. Zrazu ma po všetkých zatáčkach v absolútnej tme omráčilo jasné svetlo. Boli sme vonku na neveľkej čistine.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 saske8310 saske8310 | E-mail | 23. září 2012 v 15:40 | Reagovat

super poviedka.

2 baska5001 baska5001 | E-mail | 25. prosince 2013 v 20:30 | Reagovat

no ty koky to je supper idem na dalšiu :D :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama