Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

Irónia Osudu 03

31. března 2012 v 22:21 | Viola NTK |  Irónia Osudu
Jedna z mojich obľúbených častí :) Pekné čítanie :)

Zápas:
Hneď na začiatku mi povedal " Nečakaj že ťa budem šetriť."
" To ani nežiadam" nenechala som sa zastrašiť. A on ma naozaj nešetril. Zápasili sme spolu tvrdo. " Nič lepšie nevieš?" Provokoval ma už sme bojovali skoro pol dňa. Ja som bola skoro úplne zničená. Nič som nejedla už skoro dva dni a bola som vyčerpaná zo všetkých tých útokov. Aj keď som to na sebe nechcela dať znať. Už som mala toho provokovania plné zuby.
Zaútočil na mňa z katanou. Odblokovala som ju svojou a druhou päsťou sa po ňom zahnala.
Uskočil a aby mi nebolo málo tak ma otočil ku sebe chrbtom a priložil mi kunaj ku krku. Druhou rukou ma objal okolo pása a pritlačil na svoje telo. Mala som zvláštny pocit de´ja vu
" Mŕtva ..." Pošepol mi do ucha. V zúrivosti som sa mu snažila vyšklbnúť. " Zasa." povedal a pustil ma. Vytáčal ma už skoro celý deň. Odhodil svoj kunaj a ten sa zapichol do zeme.
Zistila som že iba odpútal moju pozornosť a druhou rukou hodil dva shurikeny ktorými ma odzbrojil z ruky mi vyletel posledný kunaj.
Zrazu stál pri mne a schmatol ma za pravé zápästie.
" No tak sakura bráň sa mi." povedal z úsmevom. Celé toto si užíval.
Snažila som sa vyšklbnúť no nešlo mi to.
" Nechci mi povedať že je to všetko čo dokážeš." smial sa mi.


Zavrčala som.
Nie obrazne ale naozaj som zavrčala keď sa ku mne skláňal.
Kopla som ho kolenom do rozkroku.
Ako vravela moja mama. " Nech je to iba začiatočník (genin) či dajaký majster trebárs sám Hokáge pokiaľ je to muž kop do gulí bolí každé ho rovnako."
A presne toto nečakal. Prehol sa a mňa pustil. Usmiala som sa bleskovo som vzala svoj kunaj a namierila som ho na neho.
" Nemal si ma podceňovať. Nehnevaj sa ale koledoval si si o to." povedala som zadýchane snažiac sa stále popadnúť dych.
Po chvíli sa narovnal.
" V poriadku ... myslím že je čas dať si prestávku." povedal z úškrnom.
" Mykla som plecami." Ale tiež som sa usmiala.
Sadol si do trávy a ja som si sadla tiež. Zapozerala som sa na oblaky ktoré sa lenivo posúvali po oblohe.
Bez slova mi podal do ruky kus obloženej bagety s kuraťom a šalátom.
" Ďakujem." pošepla som a vzala si jedlo.

Itachi-
Kto by to od takej krásky čakal ?! Tá mi ale dnes dala! Vedie si celkom dobre. Lepšie než som si myslel. Vie sa ale brániť.
A ako sa pozerá na tú oblohu. .......
Ako mohol môj malý braček opustiť niečo také dobré ... Sakura hm. Pomsta ho načisto pohltila .. Je hlupák keď sa jej kvôli tomu vzdal.

Sakura-
Kto by si bol pomyslel že budem raz sedieť pozerať sa na oblohu popri tom jesť bagetu hneď vedľa vchodu do Akatsuki skrýše uprostred lesa a ešte s Itachim Uchíhom po boku.
Svet je načisto hore nohami!
S úsmevom som sa opäť zahryzla do jedla.
Kútikom oka som si všimla že ma Itachi pozoruje. Prehltla som a otočila hlavu ku nemu.
" Vieš niečo o tej tajnej misii čo mám dostať za úlohu??" spýtala som sa.
Prikývol a ďalej jedol.
" A povieš mi o nej niečo??"
Záporne pokýval hlavou a pri tom sa uškrnul.
Odložila som zvyšok svojho jedla. Už som bola sýta.
" Nie." skonštatovala som.
" Hmm ..." ľahla som si do trávy. " Vlastne som v to ani nedúfala." pošepla som skôr sama sebe a podložila si ruky pod hlavu.
Nahol hlavu na stranu a naďalej sa na mňa pozeral. (stále mal sharingan)
Zatvorila som oči a vydýchla. Prešlo pár minút stále som na sebe cítila jeho pohľad.
Začula som ako sa postavil.
" Tréning pokračuje." upozornil ma a ja som otvorila oči a postavila som sa že si pôjdem po kunaj ktorý ležal zo všetkých najbližšie mri mne.
" Neber to." počula som z poza môjho chrbta. Trhlo mnou a okamžite som sa vystrela a tak narazila do jeho hrude.
Okamžite som sa ku nemu otočila " Do pekla!" vydýchla som. " Ako to robíš ?" zdvihla som ku nemu spýtavo oči. Usmial sa no neodpovedal na moju otázku. Pokračoval v tom čo mi hovoril.
" Boj zo zbraňou ti nejde najlepšie. Mali by sme teda začať od začiatku čiže boj telo na telo." pousmial sa.
Zdvihla som bradu a zamračila sa. A okamžite som ho chcela udrieť päsťou do brucha. Tak mne nejde boj zo zbraňou C!
No päsť mi chytil. " Ešte som nepovedal že sme začali." povedal z úsmevom.
" Fajn." odsekla som a vytrhla som sa mu.
" Mám útočiť alebo sa brániť .... sensej." usmiala som sa na poslednom slove.
Prevrátil očami. " Tak mi nehovor." povedal a zatváril sa urazene no ja som prekukla toto divadielko. A keď sa ku mne blížila jeho päsť čakala som ani som sa nepohla.
Takže sa mám očividne brániť. OK.
Až do okamžiku čo bol asi milimeter odo mňa. Som mu päsť chytila pretočila som sa tak sa že som bola ku nemu otočená chrbtom popri tom stále držiac jeho päsť a prehodila som ho ponad moje rameno vykrútiac mu päsť tak že by mu som mu zlomila zápästie. No keď som tak spravila rozplynul sa v obláčik dymu.
Výmenné Jutsu.
Nestihla som sa ani nadýchnuť a zrazu z dymu na mňa skočil pravý Uchiha zvalila som sa na môj chrbát.
Sadol si na mňa obkročmo a chytil moje ruky uväznil mi ich po oboch stranách mojej hlavy.
" Nie zlé .. Ale ja to viem lepšie." pousmial sa.
Prevrátila som očami a odfrkla si. " Samozrejme." povedala som ironicky a využila jeho neopatrnosť a prevalila sa na neho. Tak že teraz on ležal podo mnou a ja som mu držala ruky po oboch stranách jeho hlavy.
" Jedna - jedna Uchiha Sensej ." zazubila som sa na neho. V tom zatlačil celou svojou silou na moje ruky. A prevalil ma dozadu na chrbát. Držiac moje ruky po bokoch mojej hlavy.
Ležal na mne medzi mojimi nohami keďže som vtedy na ňom sedela obkročmo.
" Hovoril som ti nevolaj ma tak." povedal zo zákerným úškrnom.
Už ma toto váľanie unavovalo. Mali sme trénovať. A to nechcem ani pomyslieť na to ako to asi musí vyzerať pre nezúčastneného pozorovateľa z diaľky. A ešte ku tomu bol to predsa Itachi Uchiha. Použila som výmenné jutsu. A ocitla sa na opačnom konci čistinky. Akurát keď vyšla z otvoru z jaskyne Konan.
" Itachi. Pein chce s tebou hovoriť." Povedala a kútikom oka sa na mňa pozrela.
" Ja s ňou budem ešte v tréningu pokračovať." Vzadu v mojej hlave ma zrazu neopúšťala myšlienka že videla poslednú časť nášho tréningu alebo skôr váľania sa v príliš intímne vyzerajúcich polohách.

Vnútorná Sakura: No a čo !! Nech vidí!! Snáď sa pre to nebudeme hanbiť !!
Sakura: Prestaň !! Už si sa dlhšie neozvala tak s tým ani nezačínaj.
VS: Neozvala som sa iba preto že doteraz bol tvoj život o niečo nudnejší.
S: nudnejší ??? Pch! Hlúposť aj doteraz som predsa chodila na rôzne misie.
VS: Ale netrávila si v nich čas s týmto sexi Uchihom.
S: Dosť ! Prestaň s tým láskavo ,nenávidím všetkých Uchihov!
VS: Že tak zrazu! A nevrav že ťa Itachi aspoň fyzicky nepriťahuje lebo ty jeho určite. Nevšimla si si ako sa na teba pozeral keď si mala tú košieľku od Konan ??
S: Sklapni a prepánajána nevymýšľaj !! A okrem toho už sa musím sústrediť!!!

Malá hádka s mojím vnútrom ja trvala ani nie pol minúty nik si to nemohol všimnúť.
Itachi na to čo povedala Konan iba prikývol ani sa na mňa nepozrel a z kamennou tvárou akú vždy nosieval sa otočil ku vchodu do Akatsuki skrýše.
Chvíľu som uvažovala prečo túto masku pri mne dlho neudrží.

VS: Možno sa mu naozaj páčiš to ťa nenapadlo ?
S: Sklapni ja lásku, mužov ... to všetko nepotrebujem ! A zvlášť nie ďalšieho Uchihu. Už takto mi jeden zničil život až - až.
VS: A len kvôli jednej zlej skúsenosti chceš premárniť svoj život ??
S: Sklapni už pre pána !! Dáko si sa rozhovorila a to sa mi moc nepáči.
VS: Musím sa ozvať keď sa mi nepáči ako sa chováš!

Prevrátila som nad mojím vnútrom ja oči. A Sústredila som sa na Konan predo mnou.
" Nuž ako sa ti u nás zatiaľ páči?" pousmiala sa a mne doplo že určite videla tú scénu s Itachim.
" Je to tu fakt skvelé toľko milých a dobrosrdečných ľudí pokope som ešte nevidela." povedala som ironicky a ona sa na môj údiv zasmiala.
Namiesto toho aby ma zmlátila.
" Ale noták Sakura nechci mi nahovárať že sa ti tu nepáči." povedala stále v dobrej nálade.
Nechala som jej otázku visieť vo vzduchu a namiesto odpovede som jej tiež odpovedala otázkou.
" Budeme teda ešte trénovať ??" spýtala som sa mierne.
" Nuž chcela som ale vy ste asi trénovali dosť." povedala záhadne a ja som sa skoro začervenala. Pri tom sme absolútne nič s Itachim nerobili. No aj tak to vyzeralo úplne inak.
" A chcem sa opýtať sedela ti ta košieľka??" Tak teraz som sa už začervenala.
" Vlastne .. nebol to moc môj štýl." Nebolo to, to na čo sa ma pýtala a ja som musela otočiť hlavu na druhú stranu. Nevydržala by som jej pohľad dlhšie.
" Aha." bolo všetko čo na to povedala. Znela skoro sklamane no to sa mi asi iba zdalo.
" Tak Sakura čo povieš keby namiesto ďalšieho tréningu som ti ukázala toto miesto."
Spýtala sa a ukázala prstom na vchod do ich : Ultra - Super - Špica - Tajnej skrýše ktorá sa nedá vypátrať nikomu a to všetkým ich nepriateľom. Vyzerala som nechápavo a skoro mi opäť vypadli oči z jamiek.
" Ale prosím ťa." prevrátila očami. " Nebude ťa snáď každý krát niekto sprevádzať na záchod či do tvojej izby."
" Zo svojej izby do kúpeľne už trafím." namietla som.
" A okrem toho nebojíte sa že by som potom mohla utiecť a prezradiť vás?" spýtala som sa zo zdvihnutým obočím. Neplánovala som to ale aj tak ma zaujímal ich názor na vec.
" Nie si taká hlúpa aby si to spravila lebo ak by si to chcela spraviť. Pravdepodobne by si bola mŕtva skôr než by si to niekomu stihla povedať a ak by si to aj niekomu predsa len povedala boli by sme odtiaľto preč v ešte lepšom úkryte ako je tento skôr než by si povedala Zradca." usmiala sa a otočila sa ku jaskyni.
" Tak poď Sakura." zvolala cez rameno a ja som ju nasledovala.
Chvíľu som uvažovala o duševnom stave tunajších obyvateľov no potom som iba mykla sama pre seba plecom. Tá tunelovitá cesta bola v skutočnosti omnoho jednoduchšia než sa zo začiatku zdala. A to V ktoré rozdeľovalo chodbu. (teda to som si myslela) - v skutočnosti obidva tunely sa spájali v jeden. Keď sme vošli do tej veľkej - hlavnej jaskyne - zistila som že toto je môj záchytný bod.
Za nami s Konan bol tunel ktorým vychádzali.(mali aj iné .. únikové východy ale tie mi neukázala)
1. Po mojej ľavici - za chrbtom mám tunel ktorý je východ z jaskýň - bol vchod ktorý keď ste šli priamo a na križovatke tiež rovno tak viedol do kúpeľne /mužskej aj ženskej/. Ak ste na križovatke zahli doľava a aj napriek križovatkám (ktoré viedli do rôznych izieb Akatsuki členov) išli stále rovno tak na konci tunela bola ošetrovňa. Nie moc dobre vybavená ... Zopár lôžok (prázdnych). A aj nejaké biele skrinky. Nuž už som operovala aj na horších miestach. AK by som hneď na prvej križovatke zahla doprava tak tam mám ja izbu. (Trasu z kúpeľne do izby som už vďaka Itachimu poznala)

2. záchytný bod :/Som vo veľkej jaskyni - za chrbtom mám tunel ktorý je východ z jaskýň - /Priamo pred nami sa nachádza tmavý čierny tunel ktorý viedol do tzv. "obývačky" ja by som to skôr nazvala knižnicou. Bol v nej veľký krb a obrovské regály s knihami dve pohodlne vyzerajúce kreslá po stranách kozuba a v strede mahagónový stôl z dostatočným počtom stoličiek.
Táto ... sama pre seba som si toto miesto nazvala spoločenskou miestnosťou ... takže v tejto spoločenskej miestnosti nik nebol. Rovnako ako nik nebol na ošetrovni a ani vo veľkej jaskyni.

3. záchytný bod :/Som vo veľkej jaskyni - za chrbtom mám tunel ktorý je východ z jaskýň -
Po mojej pravici je kuchyňa nuž .. Tu bola veľká pec a na moje prekvapenie bol v nej svalnatý chlap. (asi iba o niečo málo starší odo mňa) Ktorý sa obratne obracal v malom priestore a nuž .. Zarazil ma pohľad na množstvo čerstvej zeleniny .. mäsa a pečiva ktoré bolo v ich masívnej chladničke ktorá fungovala .. (rovnako aj osvetľovanie v celých jaskyniach) na druh zvláštneho ninjutsu. Dalo by sa povedať že si vyrábali vlastnú energiu.
Boli tu pulty a skrinky s rôznymi dobrotami. Len-len som sa udržala aby som sa jej nevypytovala odkiaľ prišli ku takému množstvu očividne čerstvých kvalitných potravín. Očividne ich kradli a mám dojem že ten chlap čo sa obracal v kuchyni má na starosti práve "zásobovanie". Inak volá sa Ikura a zdal sa milý (hej som blázon). Jeho vlasy boli modré a strapaté na cez tvár mal tri obrovské jazvy ktoré hovorili o tom že je zdá sa aj nebezpečný preto som sa držala skrátka.
Kuchyňa sa spájala z obývačkou v jednom úzkom tuneli no v strede tohto tunela mal /kanceláriu/ Pein.
Tak to je všetko.
S Ikurom a Konan som sa najedla niečoho čo Iku (Tak chcel aby som ho volala.)
nazval " Jeho špecialitou." Pochopila som že si tu každý varí sám ... respektíve čo si kto vezme to aj sám zje. Takže Iku nemal v povinnosti mi niečo uvariť. On iba zásoboval.
Ale ako som vravela. Nie som si istá duševným stavom týchto osôb .. Bol milý.
Keď som sa najedla išla som sa okúpať. Konečne svojím čerešňovým sprchovacím gélom ,mydlom a mám aj taký šampón kondicionér aj krém a kopec blbostí na vlasy a tvár ktoré ani nepoužívam. /Kúpila mi túto súpravu Hináta./
Obliekla som sa do Bledoružového tielka a rovnakých bledoružových krátkych kraťasov. V tom bežne spávam ... Vlasy som si zaplietla do voľného vrkoča a pripravila som sa na ďalší deň spojený s tréningom.
Už som zaspávala keď som počula slabé zaklopanie na dvere. Postavila som sa že otvorím.
Itachi bol oblečený v Akatsuki plášti .. Mal v ruke batoh.
Premeral si ma hodnotiacim pohľadom až som cítila ako mi ružovejú líca. (túto vlastnosť na sebe fakt neznášam!).
" Sakura .. Ideš so mnou na misiu. Teraz som bol za Peinom vlastne o tomto sme sa zhovárali kvôli tomuto som odišiel z nášho tréningu." hovoril v očiach ako inak Sharingan. On s ním aj spí ??
" Je to tá misia pre ktorú ma cvičíte ??" spýtala som sa zmetená pri tom som sa mu otočila chrbtom a balila si nejaké veci čo budem potrebovať do tašky.
" Nie táto misia je niečo ako skúška. Budem prakticky tvoj veliteľ a ty ma musíš počúvať na slovo." Pošepol a ja som zrazu cítila jeho prítomnosť. V zadu v mojej hlave ma udrel dvojzmysel tých slov pri jeho poslednej vete.
Zdvihla som oči a čelila som jeho Sharinganu bol len pár centimetrov odo mňa.
" Mám ťa na zodpovednosť takže ti radím spolupracovať a správať sa slušne. Taktiež ti radím plniť všetky moje príkazy pokiaľ vieš čo je pre teba dobré." Šepkal a pri tom sa mi vpíjal do očí svojím Sharinganom. Neuhla som pohľadom a zrazu akoby si až teraz všimol ako sme blízko tak ustúpil .. nahodil kamennú masku a a odchádzal z mojej izby.
" Za 15 minút pri východe Sakura a nemeškaj toto je rozkaz." zabuchol za sebou dvere.
Rozhodla som sa nevenovať jeho správaniu pozornosť.

VS: Asi to majú v rodine.
S: Zase ty ?!
VS: Vždy som tu bola.

Prevrátila som oči a snažila sa ju ignorovať. Pri tom som vložila do vrecka na batohu posledný obväz. Rozmýšľala som či si vziať aj pyžamo.

VS: A čo takto tú košieľku od Konan ?
S: To určite!
VS: Netýkavka.
S: Štetka!
VS: Čo prosím ?? Uvedomuješ si že nadávaš sama sebe. Veď si nad tým tiež chvíľu uvažovala!
S: Bla, bla, bla.
VS: Správaš sa ako malá!
S: Ty si sa urazila ? A kto je tu teraz decko ??

Naštvala sa na mňa. Sústredila som sa na prácu. Pomocou Jutsu som zapečatila izbu aby do nej nik počas mojej neprítomnosti nevkročil. Dala som si na seba moje obvyklé oblečenie.
Vložila som si do tašky zvyšok vecí a vyšla som tunelom ku východu.
Čakal ma priamo pred východom.
Bol chrbtom ku mne. No len čo som vykročila von obrátil sa. Mal na sebe obvyklý Akatsuki plášť. Vonku poriadne lialo, za pár sekúnd sme boli obaja premočený. Keď sme vyšli tak sa akurát stmievalo. Bežali sme celú noc. A ja som ešte nikdy nebola taká zmoknutá. Dušu som mala na jazyku no nedala som to na sebe znať ani na sekundu. Bežala som iba silou vôle nevládala som ani dýchať. Počas behu sme ani raz neprehovorili. Bola to poriadne dlhá noc.
Bola mi aj riadna zima.
Bolo skoro ráno stále tma ako v rohu keď Itachi prvý krát prehovoril.
" Musíme si nájsť úkryt. Ja o jednom viem." povedal bola som premočená do poslednej nitky Teda sa mi to tak zdalo. Ako som mu len závidela ten nepremokavý Akatsuki plášť!
Zaviedol ma do malinkej jaskyne ktorej východ zakrýval kameň. No keď sme ten kameň obišli bolo tam pripravené ohnisko. A zem bola pokrytá mäkkým zeleným machom.
Klepala som sa no snažila som sa potlačiť triašku a nedrkotať zubmi.
" Choď do lesa po drevo a nezablúď." Povedal svojím obvyklým hlasom bez citového zafarbenia.
" Pf! Ž-že ne-nezablúď!" šomrala som si zatínajúc zuby a hodila svoju tiež úplne premočenú tašku (a stavím sa že aj všetko v jej vnútri je premočené) na zem a išla naspäť do lesa po drevo.
Keď som sa vrátila do jaskyne už horel oheň a vedľa ohniska ležalo aj trochu dreva.
Aspoň že tu iba nesedel kým mňa poslal do lesa .. tak išiel aj on. No už sa mi nedalo potlačovať chvenie a zuby mi drkotali o život. Hodila som drevo na hromádku ďalšieho dreva kľakla som si oproti Itachimu pred ohnisko a snažila sa zahriať.
On sedel oproti mne pred ohniskom mal na sebe čierny nátelník a bol suchý!! rovnako ako jeho nohavice !! Ľahol si na svoj Akatsuki plášť a mohol sa ním aj prikryť. No on sa posadil a so Sharinganom (ako inak) sa na mňa pozeral. Potichu som mu závidela a pri tom ma aj napriek ohňu v ktorom som prakticky sedela poriadne triaslo.
" Dobre Sakura vyzleč sa a poď ku mne!" rozkázal a pri tom ma prepaľoval pohľadom.
S vyvalenými očami som sa ešte viac striasla. /Sedela som rukami som si objímala nohy/
" Č-čo p-prosím ?!" dostala som zo seba. Stále mi drkotali zuby preto som nemohla súvisle hovoriť.
" Tak drkoceš zubami že pri tom určite nezaspím a ak dostaneš zápal pľúc tak tým zmaríš našu misiu." zdôvodnil a mykol plecom.
Triasli sa mi kolená no postavila som sa s rukou na mojom zipse. Keď si on vyzliekol svoj čierny nátelník a hodil ho na zem. Podoprel si hlavu a uškrnul sa na mňa. Pokýval rukou aby som pristúpila bližšie.
Založila som si ruky na prsiach stále sa trasúc. " Ne- neviem č-čo zam- mýšľaš a-ale-" nedokončila som lebo mi skočil do reči.
" Och." pretočil oči. " Mňa sa báť nemusíš mám čestné úmysly ale ak chceš zomrieť na zápal pľúc je to tvoja vec ... vlastne nie ..nie je ... mám ťa na zodpovednosť. Takže ... dole s tým maličká to je rozkaz!" povedal s úsmevom.
" P-prečo si sa t-tiež vy-vyzliekol ??" spýtala som sa no rozopínala som si trasúcimi rukami zips.
" Nechcem aby si mi to zamokrila." povedal a ľahol si na chrbát a rukou hodil smerom ku čiernej látke.
Mala som na sebe čiernu podprsenku. Úhľadne som si vystrela tričko pri ohnisku aby mi rýchlo vyschlo.
A pomaly som prešla ku Itachimu. Mal vypracované telo. Nevedela som čo teraz. Tak som si iba sadla tesne vedľa neho. Zrazu ma stiahol na svoje telo a prehodil cez nás zvyšný plášť na ktorom sme neležali.
vydýchla som a škodoradostne som sa usmiala keď som si všimla ako sa strhol a zachvel z toho aká som ľadová. On bol na rozdiel horúci. Pohodlnejšie som si položila hlavu na jeho rameno Tvár som mu zaborila do krku. A moje ruky zostali na jeho hrudi. Momentálne som sa viac chvela tým že sa ho dotýkam ako tým že mi je zima ale to by som nikomu nikdy nepriznala.
Celkom pekne vonia.

VS: Že celkom pekne !! Vonia úžasne !
S: Zase sa ozývaš keď sa ťa nik neprosí ??? Myslela som že si naštvaná.
VS: To som no ale túto chvíľku si nenechám len tak ujsť s tým nepočítaj.
S: Len nám je zima.
VS: Poznám aj iné spôsoby ako by ste sa mohli zohriať.
S: Varujem ťa! Sklapni!
VS: Ale nó... Máš užastnú príležitosť pobozkaj ho !!!
S Áááááááááááááááááá !!!!!!!!!! vypadni z mojej hlavy!!!!!!!!!!!!
VS: Hahaha ! Hneváš sa iba pre to že to sama tak veľmi chceš!

Ignorovala som ju po chvíli mi začalo byť príjemne teplo počúvala som jeho pravidelný dych, srdce a poddala som sa spánku.




Itachi-

To som vymyslel. Vraj čestné úmysly. Na mojich úmysloch nebolo nič čestné a viem to sám veľmi dobre aj keď sa snažím sám seba presvedčiť o opaku.
Sedí kúsok odo mňa. Ľahne si alebo nie ???
Tak fajn asi musím spraviť prvý krok. Posadil som sa a stiahol ju na seba. Rovno som nás aj prikryl. Neprotestovala práve naopak zaborila si tvár do môjho krku a ruky mi položila na hruď.
Asi by to bolo príjemnejšie keby nebola ako kocka ľadu. Tvár som mal ponorenú v jej vlasoch.
Zhlboka som sa nadýchol.
Hmm.. Myslel som si to.. Vonia ako čerešňa. A to že má vlasy mokré iba zintenzívnilo tú vôňu.
Tak ... začali ma opúšťať posledné iskričky čestnosti.
Prešiel som rukou po jej drieku a objal som ju pevnejšie. Pokožku mala ako hodváb. Útly driek.
Po chvíli pravdepodobne zaspala lebo jej dych sa ustálil.
Snažil som sa zaspať tiež no nešlo to keď som objímal túto polo odetú krásku. Ktorá mi očividne dôverovala. Keď nad tým teraz rozmýšľam tak by sa ma mala báť.
Oh ... pohla sa. Zohla nohu ponad môj pás a rukou ma úplne objala. Pohladil som ju po tvári.
" Ach ..." vydýchla.
Usmial som sa. Som si istý že tvrdo spí. Otočil som sa na bok a pri tom sa jej prsia obtreli o moju hruď.
Túžil som ju pobozkať. Poriadne sa s ňou pomilovať. To nebolo moc múdre aby šla so mnou. No musel som splniť rozkaz. Sledoval som ju celý čas kým spala. Na pár chvíľ som zaspal aj ja ale prebudilo ma keď sa ku mne počas spánku pritúlila. Spánok mi nikdy moc nechýbal. Jeho nedostatok na sebe nepocítim a dobre to viem. Tak som si už iba užíval pohľad na ňu. A moja myseľ sa zamestnávala vytváraním rôznych predstáv za ktoré by sa mi Sakura určite nepoďakovala.
" Itachi.." zamrmrala. Určite spala tým si bol istý. Sníva sa jej o mne !
Usmial som sa na ňu aj keď ma určite nevidela.
Už som nemohol vydržať. Prstami som opatrne prešiel po jej nahom drieku. Až na jej chrbát.
Nakláňal som sa ku nej. Chcel som ju pobozkať keď zrazu otvorila oči ... Moje boli zavreté takže som to uhral že spím. To že otvorila oči.. čiže to že sa zobudila som spoznal tak že sa zrazu napla. Už nebola uvoľnená. Do kelu chcel som iba jeden bozk. Myslel som že sa okamžite postaví. Keď sa zrazu jej malá nežná ruka dotkla mojej tváre. Tento nepatrný dotyk spôsobil že som sa zachvel. A tak som už nemohol ďalej hrať že spím otvoril som oči no nechal som ich privreté ... naše pery boli tak blízko pri sebe že keď prehovorila cítil som jej sladký dych na mojich perách.
" Itachi ... my ... my sme sa .." koktala ale určite sa teraz nechvela od zimy.
Mala vyplašené oči. Už viem čo sa jej snívalo. Mohol som ju v tom nechať ale nechcel som. Nebolo by to správne... Bože čo to so mnou porobila. Zdvihol som ruku ku jej perám a položil som na jej spodnú peru palec. Záporne som pokýval hlavou s jemným úsmevom na tvári.
" Pšš .. Iba sme spali nič iné." pošepol som chrapľavým hlasom.
Stále držala svoju ruku na mojej tvári tak som nespustil ani ja svoju.
" Ale...." zaváhala pravdepodobne sa snažila rozpomenúť sa. Spustil som ruku keď ona stiahla svoju ruku na svoju hruď. Nenápadne som popri tom prešiel po jej ramene a nechal som ruku na jej drieku. Zachvela sa pri tom a to ma potešilo.
" To bol sen ... ver mi niečo také by som si určite pamätal." Povedal som a ona sa konečne prebrala. Pár krát zažmurkala a potom sa postavila otočená chrbtom ku mne sa obliekla. Všimol som si že sa červená a preto sa neotočila.
Pristúpil som tesne ku nej. Páči sa mi ako sa jej roztrasú kolená vždy keď som tak blízko.

Sakura-

S: Ja krava! Nie .. to ty!! Prečo si mi nahovorila že sme sa spolu milovali!!!
VS: Povedzme že odplata. A tebe sa tá predstava predsa páči a zdá sa že sa páči aj jemu.
S: Hlúposť!!!!
VS: Aká hlúposť?! Sama si predsa cítila ako nás celú noc objíma!
S: To bolo iba zo súcitu. - Hneď ako som to povedala ako argument mala som chuť sa začať hystericky smiať ... Itachi Uchiha a súcit ?! Bože !!! Taká hlúposť!
VS: Lepší argument nemáš ? - povedalo moje vnútro ironicky.
S: Len nezačínaj s iróniou prosím. Skrátka nám bola zima!
Povedala som a zapla si tričko. Na tričko som si natiahla purpurový sveter. Keď sa zrazu z poza môjho chrbta - príliš blízko než by som čakala.
" Chceš sa napiť?" spýtal sa Itachi. Ešte stále do pol pása nahý a odpil si zo svojej fľaše.
Prikývla som a on mi podal fľašu do ruky. Napila som sa ... bola som smädná.
" Ďakujem." pošepla som a podala mu fľašu s vodou.
Za chvíľu sme vyrazili.
Utekali sme lesom ... opäť bez slova. No čím dlhšie sme bežali tým začínal rednúť ... bežali sme cez lúky a čistinky. Bežali sme asi iba 2 hodiny.
Terén začal byť príliš skalný spomalili sme a ja som uvidela cieľ našej cesty malá dedina sa týčila pred nami.
Itachi nám išiel objednať ubytovanie ja som zatiaľ kúpila jedlo. V meste bolo rušno bolo jednoduché splynúť s davom. Konali sa tu oslavy založenia tejto dediny. Prišla som do väčšej chatky ku milej žene za recepčným pultom.
Spýtala som sa na svoje ubytovanie ... samozrejme pod falošným menom.
" Iste máte poslednú voľnú chatku aj s vašim snúbencom." Povedala recepčná a milo sa na mňa usmiala. Nedala som na sebe nič znať ohľadom označenia snúbenec.
" Oh to sme mali veľké šťastie." povedala som.
" Je to posledná chatka pri lese. Je síce menšia než ostatné má len jednu miestnosť. No má veľkú posteľ a krásny výhľad na jazero ktoré je skoro vedľa chatky.
Prikývla som a vyšla z väčšej chaty smerom ku lesu kde bola naša chatka.
Išla som do "naše ho apartmánu" za mojím "snúbencom". Toto nebolo dohodnuté do pekla ! Žiadny snúbenci!! A zvlášť nie spoločné ubytovanie!!!
Vošla som do vnútra Itachi sedel na veľkej posteli s tmavočervenou prikrývkou a mal pred sebou akési plány.
" Ahoj snúbenec." povedala som ironicky a prešla som ku nemu.
Veľká posteľ bola skoro na celú izbu. Na pravo bol pri stene drevený stôl s čajovou kanvicou s dvomi šálkami. Aj na ňom boli pergameny. Za stolom vedľa postele boli dvere pravdepodobne na terasu a po mojej ľavici boli dvere do kúpeľne ktoré boli pootvorené.
" Musel som to na ňu uhrať. Nechcela nám dať ani túto izbu. V meste sú oslavy a všetky hotely sú plné. Nahovoril som jej že sa tu chceme vziať." Usmial sa na mňa a potom opäť na pergamen pred ním. Podala som mu jedlo a sadla si ku nemu na posteľ.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama