Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

Irónia Osudu 09

1. dubna 2012 v 20:45 | Viola NTK |  Irónia Osudu
Komentáre by potešili :)
_____________________________________
Keď som sa opäť prebrala ležala som na stole v márnici. Vyľakane som sa posadila a pri tom sa mi zakrútila hlava. Z ruky mi trčala hadička z umelou výživou tak som si ju vybrala.
" Upokoj sa Sakura. Nie si mŕtva. Len si ma tak prekvapila .. nevedela som kam s tebou keď si chcela aby o tebe nikto nevedel." Prihovárala sa mi Tsunade a pomohla mi zliezť zo stola.
Nebolo tu veľa mŕtvych. Túto márnicu poznám veľmi dobre rovnako ako celú nemocnicu.
" Prepáč že som ťa tak prepadla... nevedela som kam mám ísť. Ako dlho som bola mimo?" spýtala som sa.
Tsunade ma posadila na donesenú lavičku ktorá stále pri okne. To bolo zastreté bielou plachtou.
Tsunade sa postavila a zhora sa na mňa zapozerala.
" Hodinu aj pol. Sakura nebudem klamať. Veľmi ma prekvapilo keď si tak vletela do mojej kancelárie. Bola si vyhlásená za mŕtvu. Stratili sme nádej že by si mohla byť ešte na žive. Žiadam ťa o vysvetlenie čo sa s tebou stalo v tom lese po tom čo sa tvoj tým odmiestnil?"
Zvesila som hlavu. Zdalo sa mi to tak dávno ...
" Tsunade ... Akatsuki ma nezabili namiesto toho ma zachránili. Sama neviem prečo.. Chceli niečo za odmenu mala som im pomôcť získať zvitok. Neviem čo bol zač ..." Nevedela som ako pokračovať ďalej.
" Keď som im ho pomohla získať tak som mohla odísť a ... tak som tu. To je všetko." dokončila som. Nemohla som sa Tsunade pozrieť do očí inak by som ju úplne utvrdila v tom že som nepovedala všetko.
" Zatajila si mi pravdepodobne viac než si vôbec viem predstaviť ale moja fantázia funguje veľmi dobre sakura." začala Tsunade a prešla ku oknu.
" Viem to preto, lebo keď som ťa umývala, vyšetrovala dieťa..... zistila som že si v treťom týždni tehotenstva. Plus mínus nejaký deň není to presné samozrejme..."

" Čože ????" vyletelo zo mňa a automaticky som si objala brucho. Celý svet sa mi začal točiť nedokázala som tomu uveriť !!! To není možné !! Nie !!

" Stále tvrdíš že si povedala všetko ???" spýtala sa a otočila sa na mňa.
" A na tvojom krku bolo toto." Zdvihla prívesok Uchiha klanu. Na ten som úplne zabudla.
Rozplakala som sa a rozpovedala jej všetko čo sa mi stalo. Materinsky ma objala a šepkala slová plné povzbudenia to som potrebovala zo všetkého najviac. Po dlhej chvíli ticha kým som sa vnútorne dávala do kopy Tsunade ticho prehovorila.
" Takže nevieš koho to dieťa je ???" spýtala sa ma napokon.
Záporne som pokývala hlavou a skryla si tvár v rukách. Och ...
" Ktorého z nich miluješ ??"
" Ani jedného." zamietla som nekompromisne.
Keď sme začuli ako niekto beží k naším dverám.
Rýchlo som si ľahla na prázdny stôl a Tsunade mi zakryla telo práve vo chvíli keď sa otvorili dvere.
" Tsunade!! Útočia na Konohu!!" spoznala som hlas Hináty. Ktovie ako im to s Narutom ide. Preletelo mi to mysľou. No v okamžiku som sa opäť sústredila na to čo Hináta ide hovoriť.
" Kto? Opäť zvuková či Akatsuki?" spýtala sa Tsunade ľadovo.
" Zvuková aj Akatsuki ... Ako ste to vedeli ?? .. No to je jedno. Zvukovej velí Sasuke a hovorí že zničí celú Konohu pokiaľ mu nevydáme Sakuru.. Naruto išiel za ním vysvetliť mu čo sa stalo.. a mňa poslal sem. Úbožiatko Sakura ani po smrti nemá pokoj... Lenže to nie je to najzvláštnejšie Tsunade Akatsuki presnejšie hľadaný Uchiha Itachi žiada to isté. Chce aby sme im vydali Sakuru Haruno. Nerozumiem čo sa to tu deje Tsunade veď oni ju zabili nerozumiem ..vy snáď áno??"
" Hinata bež a odkáž -

Ďalej som ich nepočúvala. Hľadela som pred seba pod plachtou a premáhala aby som zostala ležať. Chcem utekať... Tak ďaleko ako to len bude možné a tak rýchlo ako sa len bude dať.
Neviem ktorého z nich je to dieťa. Neviem čo mám robiť...

VS: Akosi sa náš život čím ďalej tým viac komplikuje.
S: Dieťa.. čakám dieťa....
VS: Čo urobíme ???
S: Neviem.

Zo zamyslenia ma vytiahlo Otvorenie a zatvorenie dverí Hinata odišla zostala tu iba Tsunade a ja.
Posadila som sa a stiahla plachtu z môjho tela. Tsunade stála pri nohách lôžka.
" Tsunade môžem zastaviť iba jedného z nich. Vyber kto z nich predstavuje pre Konohu väčšie nebezpečenstvo a ja za ním pôjdem nech si ma aj s dieťaťom odvedie." povedala som bez citového zafarbenia.
" Zbledla si dieťa.. neboj nechystám sa ťa predhodiť ani jednému z nich. Ukryjem ťa. Nenájdu ťa." hovorila.
" Neodpovedala si na moju otázku." povedala som pokojne. Aj keď som s tak pokojne necítila. Práve naopak cítila som všetko len nie pokoj.
" Nie je odpoveď. Uchihovia sa nevzdávajú. To musíš vedieť sama." povedala a dala mi na krk Uchiha prívesok.
Chcela som si ho hneď zložiť. No Tsunade mi chytila ruky.
" Možno tvoje dieťa bude chcieť niečo vedieť o svojom otcovi." pošepla.
" Nemôžem tu len tak sedieť a čakať ktorý z nich ma nájde musím to s nimi skoncovať pochop ma." pozrela som sa na ňu so slzami v očiach a stúpila na podlahu.
" Bola som naivná keď som si myslela že im môžem uniknúť.. či sa skryť. Zbohom Tsunade a ďakujem." usmiala som sa na ňu. Tsunade mi úsmev opätovala a ja som sa rozbehla smerom ku hlavnej bráne.
Okolo to bolo šialené všade lietali zbrane... Mlátili sa ninjovia. Už som bola takmer tam vyskočila som na strechu domu a mávala som rukami vystretými nad hlavou.
" Hééj !!! Haló !!! chceli ste ma tak som tu !!!" kričala som. Stála som tam a pohľad som uprela na môj domov na Konohu. Kvôli mne je v nebezpečenstve.

VS: To je ale spúšť..
S: Och a je to moja vina.
VS: Povieme im o dieťati ??
S: Nemám to v pláne....

Z môjho vnútorného rozhovoru ma vytiahol pohyb blízko mňa. Bol to Itachi a o sekundu neskôr sa pri mne zjavil aj Sasuke.
" Som tu ako ste chceli ukončite boj proti Konohe." povedala som ľadovo.
" Sakura." povedali obaja naraz a potom na seba zazreli.
" Pôjdeš so mnou.." začal Sasuke a načiahol sa po mojej ruke.
" To si nemyslím !" skočila som mu do reči a uskočila pred jeho rukou.
" Ani sa jej nedotkni inak ťa okamžite prebodnem za to čo si jej urobil! Sakura pôjde so mnou miluje mňa pamätáš!" vyšplechol na Sasukeho Itachi a chytil ma za druhú ruku.
" Že tomu tak zrazu veríš." oborila som sa na Itachiho.
Zahľadel sa mi s ľútosťou do očí.
" Odpusť Ikaru mi všetko povedal to že tvoje výkriky boli počuť po celom sídle. Bol som blázon mal som ťa vypočuť a-"
" To si mal !!" mračila som sa na neho.
Sasuke ma chytil za druhú ruku.
" Sakura .." začal a ja som venovala pozornosť teraz jemu. " Bol som hlupák že som si nevážil tvoju lásku teraz to viem ... milujem ťa" pokračoval .. " Keby sa dalo vrátiť všetko späť a- " Vo mne to tak vrelo!!!!!
" Vrátiť späť sa to nedá a neverím ti !!" kričala som na neho. " Ty nevieš milovať ty žiješ iba pre pomstu!! Stále sa chceš iba každému pomstiť si šialený !!Kvôli tvojej posadnutosti po pomste zomrelo naše dieťa. Moja láska k tebe a-" teraz mi skočil do reči Sasuke.
" Naše dieťa ??" spýtal sa prekvapený a z očí mu zmizol sharingan.
" Po tom čo si ma vtedy navštívil som otehotnela. Dúfala som že sa vrátiš no a vrátil si sa ale aj s Armádou a obrovským hadom. Ten zničil náš dom zabil mojich rodičov aj moje dieťa." povedala som a odvrátila som tvár. Itachi vôbec nevyzeral prekvapene práve naopak.
Prečítal si moju otázku v očiach.
" To ja som ťa odniesol do nemocnice. Bol som tu nasadený ako špeh. Niečo ma prinútilo ti pomôcť." pošepol so smutným úsmevom na perách.
" Ja som to nevedel..." ozval sa Sasuke.
" Ty si sa ani nezaujímal!" sykla som.
" Musíme odísť poď sakura všetko som zariadil." Potiahol ma ku sebe Itachi.
" Nie ! Ona pôjde so mnou.. Sakura bol som tvoj prvý a budem aj tvoj posledný ty mi patríš!" ozval sa Sasuke a potiahol ma ku sebe pri tom na seba aj so svojím bratom zazerali.
Cítila som sa ako handrová bábika.
" Prestaňte ma ťahať nie som vec !! Nepôjdem ani s jedným z vás!" svoju pozornosť už zase venovali mne no ruky mi ani jeden nepustil
" Skurá !!!!! Daj si pozor veď si tehotná!" Zakričala na mňa z diaľky Tsunade.

VS: Ale nie !!
S: Do kelu !!!!

Nastalo ticho .. trvalo asi minútu jednu nekonečnú minútu. Cítila som ako stisky rúk oboch zjemneli takmer znežneli. Ani jeden nemal v očiach sharingan.
" Tehotná??" zašepkal Itachi so šokovaným pohľadom upriameným na moju tvár. Určite čakal že to popriem.
" Čakáš so mnou dieťa ??" spýtal sa šťastný Sasuke a potiahol ma ku sebe. Zareagoval úplne inak ako som si aj myslela. Nato Itachi odpovedal tak že ma potiahol ku nemu.
" Do frasa vravela som vám aby ste ma neťahali !!!" vykríkla som a vyšklbla som sa obom.
Podarilo sa mi to lebo ma nezvierali pevne ale naopak jemne a nežne.
" Naozaj si tehotná ?? Koho je to dieťa??" spýtal sa Itachi priamo.
Otočila som sa ku nim chrbtom.
" Áno som tehotná a neviem kto z vás je otcom a ani ma to nezaujíma! To dieťa je iba moje patrí iba mne! Ani jeden z vás na neho ani na mňa už viac nemá nárok!!"
otočila som sa k nim.
" Dúfam že je vám to jasné.. Sasuke ty si mal moje srdce od kedy si pamätám.." pri tom sa usmial a ja som sa zamračila. " Ale zlomil si mi ho !! Rozdupal ... zničil si všetko čo som milovala... Zničil si aj sám seba. Keď si opúšťal Konohu. Vysmial si ma keď som ti povedala že ťa milujem." Ťažko som preglgla. "Zlomil si mi srdce ..." ukončila som trpko a potláčala slzy. " A ty Itachi si mi ho opäť dal dokopy naučil si ma opäť milovať.. Milovala som ťa naozaj naplno a so všetkým. Predtým než si ma aj ty odvrhol. Aj ty si mi potom moje srdce ktoré už bilo iba pre teba zlomil. Keďže bolo slabé z toho pred tým ... bola to ešte väčšia bolesť. Je mi to ľúto ale ani jedného z vás už nikdy nechcem vidieť môžete vypáliť toľko dedín koľko len budete chcieť. Ale mňa a ani moje dieťa už nikdy neuvidíte. Zbohom...." otočila som sa chrbtom. " Tu a teraz sme sa videli naposledy." Z krku som strhla náhrdelník .. znak ich klanu.. a odhodila som ho na zem. Rozbehla som sa preč. Počula som že sa za mnou obaja pohli no potom na seba začali vrieskať a začali sa pravdepodobne aj mlátiť. Ja som sa rozbehla preč... niekde ďaleko ...niekam kde ma nebudú hľadať a tam kde mňa ani moje dieťa nikdy nenájdu.
Bežala som lesom bez prestávky niekoľko hodín. Nemala som určený smer... A v mojej hlave som si pomaly usporiadala myšlienky.
Opustila som všetko čo som milovala. No ... nie tak úplne všetko. Spomalila som a pohladila si zatiaľ stále ploché bruško... Moje dieťa budem milovať nech sa stane čokoľvek.
Zrazu som do niekoho vrazila a spadla by som keby ma nechytil a nepodržal.
Bol to ten blondiak .. Deidara z Akatsuki. Zľakla som sa.
" Neboj sa nechcem ti ublížiť čo sa ti stalo ???" pýtal sa keď uvidel moje slzy.
" Hej ... to bude dobré neplač." snažil sa ma upokojiť položil ruku na rameno. Nezľakla som sa ani som sa neodtiahla. Nevedela som prečo takto reagujem no necítila som že by mi od neho hrozilo nebezpečenstvo. No aj tak jeho upokojovanie nezaberalo.
" Nič nebude dobré.." povedala som a striasla som jeho ruku prešla som okolo neho.
" Kam - kam ideš ??" spýtal sa.
" Neviem." povedala som úprimne a pomaly som kráčala ďalej. " Prečo ťa to zaujíma.??" spýtala som sa ho no ani som sa na neho nepozrela.
" Môžem sa spýtať na otázku otázkou ?? Nenávidíš Uchihov??"
Zastala som na mieste chrbtom ku nemu. Otočila som hlavu aby som na neho videla a bez slova som prikývla.
" Nepriatelia mojich nepriateľov sú moji priatelia." povedal a mykol plecom.
" Neverím ti." povedala som opäť úprimne a úplne sa ku nemu otočila.
" To ti nezazlievam. ale môžem ti pomôcť. Ak hľadáš úkryt ..." povedal ochotne.
To sa mi nepozdávalo ešte viac.
" Ako môžem vedieť že ťa neposlal jeden z nich aby si im ma priniesol ?? A čo vôbec hľadáš tak ďaleko od Konohy ?? A nechci mi tvrdiť že si išiel okolo a len tak náhodne si do mňa vrazil. Nie som hlúpa aj keď som unavená a hladná hlúpa nie som." hovorila som pokojne.
No hlava sa mi začala točiť... Toto mi je akési povedomé ... stávalo sa mi to skoro stále aj počas môjho prvého tehotenstva.. Len vtedy som neodpadávala lebo som nemusela hladovať ... bojovať a nebola som tak psychicky vyčerpaná ako som teraz. Už mi to ide na nervy!
Opäť som omdlela.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama