Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

Irónia Osudu 10

12. července 2012 v 15:22 | Viola NTk |  Irónia Osudu
ssdds


Kapitola druhá. Deisaku

Prebudila som sa do neznámeho prostredia. Ležala som na manželskej posteli v tmavej miestnosti bez okien. Cez papierové steny prenikali dnu žlté lúče pravdepodobne zapadajúceho slnka. Táto miestnosť vyzerala ako obyčajná spálňa. Chvíľu som sa rozpamätávala Do kelu!! Zase som odpadla!

VS: Prečo omdlievaš keď sa to najmenej hodí ???

S: Tak prepáč nabudúce si to lepšie naplánujem!

Zavrčala som na moje vnútorné ja a pri tom sa skontrolovala. Nemala som ani škrabanec a dieťa bolo v poriadku.. Nebola som ani zviazaná ani nič podobné. To bola výhoda pre mňa.
Len som nemala žiadnu zbraň... Vstala som s postele. A pustila sa do prehľadávania zásuviek a skriniek. Otvorila som prvú zásuvku .. Nič len obyčajné mužské oblečenie. V hlave mi vírili myšlienky.

VS: Deidara nás určite priniesol jednému z tých dvoch! Čo sme mohli čakať ??? Nemala si sa pri ňom ani zastaviť ...

S: Upokoj sa! Možno by nás sledoval aj tak a okrem toho pochybujem že sme u jedného z Uchihov. Lebo ak si, si nevšimla na žiadnom oblečení nie je vyšitý znak ich klanu!

Otvorila som skriňu... opäť iba mužské oblečenie. Noták! Musí byť niekde nejaká skrytá zbraň.

VS: Nie každý si skrýva Kunaje medzi nohavičkami ako ty! Vrčalo na mňa moje druhé ja.

S: Sklapni už prosím!!! A mimochodom ja mám kunaj skrytý medzi podprsenkami!

Bezmyšlienkovite som otvorila ďalšiu zásuvku. Bingo!! A ešte medzi mužskými trenírkami!
Haha! Zazubila som sa a uchopila som pevne práve nájdený kunaj do ruky.

VS: Nechápem čo za debila by nás nechal v miestnosti zo zbraňou.

S: Nezabúdaj že bola ukrytá.

Prikrčila som sa a pomaly sa vybrala k posuvným dverám pripravená zaútočiť na všetko čo sa pohne! Napriek tomu že som si nemyslela že som v dome jedného z tých dvoch neubránila som sa tomu že mi v hlave behali rôzne predstavy typu.. Že za tými papierovými dverami uvidím Itachiho alebo Sasukeho ako si trasú rukou s Deidarom. Alebo niečo podobné. Možno Deidara ako sedí na tróne a jeden z Uchihov mu dáva odmenu za môj únos.


Pri tej predstave som sa zamračila a prikrčila. Zároveň som sa pomaly otvárala dvere...
Nakukla som poza dvere.
Za dverami bola menšia chodba. Oproti dverám čo som z nich vyšla boli ďalšie posuvné dvere. V malej chodbičke bol stolík na ktorom bol uschnutý kvet. Naozaj to tu vyzeralo ako v obyčajnom dome. No .. trochu zanedbanom lebo sem tam tu bol prach. Ale inak to tu vyzeralo celkom obyčajne.
Pootvorila som dvere oproti ktorým som vyšla.
Bola to kúpeľňa. Vydýchla som. A pokračovala po chodbičke. Táto miestnosť bola určite obývačka a cez otvorené papierové dvere hneď oproti mne som videla jedáleň spojenú s kuchyňou.
Žiadny trón ani Uchiha. A okrem toho ... videla som otvorené dvere po mojej ľavici ktoré viedli .... VON! Na slobodu!!
Niečo sa mi nepozdávalo ... Bolo to priveľmi jednoduché. Trochu prikrčená som sa vybrala ku dverám. Vonku sa už stmievalo.
Vyzrela som z dverí.
Vonku na neveľkej čistine bol Deidara bol ku mne otočený chrbtom. Nie ... to nebola čistina a ani lúka je to útes! Stál na kraji útesu...


Keď som si to uvedomila otočil sa no on si ma nevšimol.


Vcúvala som naspäť do domu. Nerozumela som ničomu. Neublížil mi a mohol .. mal na to príležitosť. Nezabil ma aj to mohol pokojne urobiť. Nepriviedol ma ani napospas Uchihom...
Zo všetkých týchto myšlienok sa mi zatočila hlava. Opäť na mňa šli mdloby.
Zatmelo sa mi pred očami... Sadla som si na zem a chrbtom som sa oprela o stenu.

VS: Aj tak musíme odísť !!

S: A kam pôjdeme?! Tu máme úkryt...

VS: Čo ak privedie jedného z bratov ???

S: To už by urobil ...

VS: Čo ak to urobil a teraz vyčkáva kedy prídu ???

Zamyslela som sa nad tou poslednou vetou.
Po chvíli premýšľania ma napadol plán. Zovrela som kunaj a zákerne som sa usmiala. ...
Splynula som s tieňmi v miestnosti.

Deidara-
Je tu. Nemal som ju tu asi priniesť. Ale nič lepšie ma nenapadlo.
Čo urobím keď sa preberie a začne ma zasypávať otázkami? ako to ona dobre vie.. Ona a jej otázky ... jej zvedavosť ... Sakura ... ahh.
Čo jej mám povedať keď sám neviem prečo som ju sem priviedol. Toto je moja skrýš. Nik o nej nevie. Ani Tobi či Pain ... nik z Akatsuki.. Nikto živý o nej nevie..
Čo to má v sebe že dokáže pomotať muža takýmto spôsobom... ?!
Ani sám neviem prečo som ju sledoval... Sledoval som najskôr Uchihu. Chcel som vedieť prečo presvedčil Paina aby sme zaútočili na Konohu. Trochu som tušil že je to kvôli Sakure.
Zvlášť keď žiadal aby nám ju Konoha vydala. Všetko to zapečatilo to že jeho mladší brat Uchiha žiadal to isté. Iba hlupákovi by to nedošlo. Musel som sa na to pozrieť. Keď Itachi zmizol sledoval som ich troch. Počul a videl som všetko. Je tehotná.... Preto odpadla. Bože prečo som ju sledoval !!!
Nerozumiem sám sebe ... Prečo som jej ponúkol pomoc.
To z nepriateľmi je hlúposť asi rovnako veľká ako to že som ju sem priniesol keď mi spadla priam do náručia... Som blázon.....
Zahľadel som sa na more a zapadajúce slnko.
Toto je môj domov. TU je miesto kam patrím. Tak prečo sa mi zdalo také správne vidieť ju ako leží v mojej posteli ???
Je tehotná z Uchihom. Je jedno s ktorým nenávidím oboch. Ale nedokážem nenávidieť ju. Prečo? Prečo to nedokážem??? Ona je taká ....
Už v skrýši som žiarlil na Itachiho. Och to je hlúpe lenže ja som žiarlil.


Keď som si predstavil ju v izbe s ním. Och to je hlúpe. Som hlupák. Len som nerozumel prečo si môže vždy užívať len on. "Svätý Uchiha!" pch!
Ale teraz nevyhral. Teraz nie poslala ho do čerta. Oboch! Tvrdí že ich nenávidí! Páči sa mi teda ešte viac! Obdivujem že sa im dokázala postaviť! Zvlášť keď vyzerá taká krehká...
A krásne vonia. Keď mi spadla do náručia mal som pocit že ma udrela do nosa jar.
Och... nemal by som premýšľať nad hlúposťami ale nad tým čo teraz...
No ...... je tu. Nemá ju ani jeden z tých debilov. Nezaslúžia si ju to je jasné. Je u mňa. Je v mojom dome do pekla tak čo robím tu vonku???
Otočil som sa ku domu s úsmevom na perách.
Je tu a tí dvaja sa musia asi zblázniť keď ju nemôžu nájsť! Ako ju len presvedčím aby neodišla? Aby zostala?? A ďalšia komplikácia je že je tehotná... neviem sa starať ani poriadne sám o seba nie o tehotnú ženu. Spomenul som si na stratu mojich končatín.
No snáď to nebude také bolestivé.
Pomyslel som si a vybral sa do domu.

Sakura-
Možno má moje vnútorné ja pravdu. Možno naozaj čaká na Uchihov...
Nestihla som nad tým podrobnejšie premýšľať lebo Deidara vstúpil do miestnosti.
Nevšimol si ma lebo som splývala s tieňmi. 3 - 2 - 1!!!!
Vyrútila som sa na neho aj s kunajom v ruke a zvalila ho na zem. V tvári mal veľké prekvapenie.. Zaujímavý pocit vedieť určiť emócie v tvári. So Sasukem a Itachim to nie je ani zďaleka také jednoduché.
Sadla som si obkročmo na jeho pás a priložila mu kunaj ku krku.
" Ahoj." pozdravila som ho. A to ho prekvapilo ešte viac.
" Hh.. ahoj." pozdravil ma. Na moje prekvapenie sa nebránil.
" Vďaka že si ma nezabil." povedala som a stále som bez pohnutia na ňom sedela. Zdalo sa mi správne poďakovať. Neodpovedal tak som pokračovala.
" Kde to som?" spýtala som sa pokojne. Vlasy mal rozhodené na drevených parketách a moje z jednej strany padali vedľa jeho hlavy. Niekedy mi dĺžka mojich vlasov naozaj vadí ... ale nie tak ako to, že mi Deidara neodpovedá na otázku.
Deidara sa pousmial. " Takto sa obyčajne zdravíš? Ja som za klasiku .. stačí ahoj ó a toto fakt není nutné." Povedal a pohol rukami tak som pritlačila zbraňou na jeho krk.
" Mýliš sa je to nutné!" vyštekla som. On si bude robiť žarty? Koniec zdvorilosti! " Už ma to otravuje! Len tak ma všetci unášajú a myslia si že sa neviem brániť!! Vieš aké to je stále a stále za zobúdzať na neznámych miestach?!?! Ale to je jedno! Mýlia sa a mýliš sa aj ty ak si myslíš že som bezbranná!!Viem sa o seba postarať!"
" Nemyslím si že sa nevieš brániť. A tiež viem že sa dokážeš o seba postarať." povedal a zapozeral sa mi do očí.
" Mohla by si ma pustiť prosím je to trochu nepohodlné." Povedal no ja som zostala na rovnakom mieste bez pohnutia.
Vzdychol si a prevrátil svoje nebíčkovo modré oči. Počkať povedala som nebíčkovo modré ??
Zhrozila som sa sama nad sebou. " Ak by som ti chcel ublížiť tak už by som to urobil nemyslíš?" povedal láskavo. Skoro akoby karhal malé dieťa. Rýchlo som sa postavila no nie kvôli jeho vysvetleniu ale kvôli tomu že som sa cítila nejako zvláštne keď som na ňom sedela.
Ustúpila som dozadu asi o tri metre s kunajom stále pevne zovretým v ruke.
S hrôzou som zistila že tento muž vlastne vôbec nevyzeral ako ninja. Skôr naopak. Mal bledú pleť ktorá bola bez jedinej chybičky. Žiarivé vlasy sa trblietali v posledných lúčoch zapadajúceho slnka prenikajúceho cez papierové steny. Keby nemal na sebe Akatsuki plášť asi by pôsobil skoro bezbranne, nevinne. Bol taký iný než Sasuke alebo Itachi. Z tohto poznania sa mi zatočila hlava.
" Dobre... tak.. môžem sa spoľahnúť na to že sa ma už nepokúsiš zabiť?" spýtal sa. Podopieral sa na lakťoch čiže stále skoro ležal.
" Nie som zvyknutá dávať sľuby ktoré nemôžem dodržať." Odsekla som. Moje myšlienky mi nedávali zmysel. Postavil sa a ja som zovrela ešte pevnejšie kunaj.
" V poriadku ... asi sme začali zle." Povedal a sadol si na pohodlne vyzerajúci gauč v strede miestnosti.
" Uniesol si ma to sa dá označiť za zlý začiatok čohokoľvek." Povedala som mierne podráždene.
Rozčuľovalo ma ako vyzerá nevinne!
Poklepal po mieste vedľa seba no ja som záporne pokývala hlavou. A zostala stáť pri stene a v blízkosti dverí ktoré viedli von.
Mykol plecom.
" Máš pravdu v tom že to nebýva obvykle dobrý začiatok ale musím ťa opraviť. Ja som ťa neuniesol."
" Nie?!" skočila som mu do reči. V hlase som mala poriadnu dávku irónie.
" Nie." Povedal pevným vážnym hlasom. " Ja som ťa vlastne zachránil a ty bi si mi mala byť vďačná a nemala by si sa ma chcieť prebodnúť pri prvej možnej príležitosti mojou vlastnou zbraňou." Povedal a pri tom sa trochu zamračil. Nevyzeral ani moc nahnevane skôr pobúrene.
" Zachránil ??" povedala som pochybovačne.
" Áno." Vzdychol si akoby ho už nebavilo vysvetľovať mi pre neho úplne očividné veci.
" Omdlela si vtedy v tom lese ak si nespomínaš. Mohol som ťa tam nechať napospas Itachimu či jeho bračekovi no ja som ťa radšej priniesol sem. Poskytol som ti ochranu ... ktorú ti mimochodom stále ponúkam. No ty mi tvrdíš že som ťa uniesol a to ma uráža."
Chvíľu som nad tým premýšľala a všetko zvažovala.
Mykla som nakoniec nad tým plecom. " Vieš stáva sa mi to v poslednej dobe až príliš často. To že sa preberiem v cudzej posteli a ... neviem už asi určiť kedy ide o záchranu a kedy o únos." Vysvetlila som svoje konanie.
Sadla som si na dlážku a oprela sa chrbtom o stenu. Kunaj som mala stále v ruke aj keď som už nemala pocit že by som bola v ohrození. Vlastne som ten pocit ani nemala ... odkedy vošiel do miestnosti.
Prikývol. " Počul som rozhovor vás troch v Konohe." pošepol no nespúšťal zo mňa zrak.
" Úprimne ... neprekvapuje ma to. Vedela som že som do teba nenarazila náhodou.. Čo teraz so mnou urobíš?" spýtala som sa trochu unavene.
Toto sa mi naozaj stáva pričasto.
" Hm... čo na toto odpovedajú obvykle tvoji únoscovia?" spýtal sa trochu s úsmevom.
Pobavene som sa zasmiala. " Je to rôzne ... ale skončila som tehotná a dvaja idioti sa bijú o moju ruku." krátko a neradostne som sa opäť zasmiala.
" Máš zvláštny vplyv na svojich únoscov čo ?!" povedal a podoprel si rukou bradu pri tom sa na mňa stále pozeral.
" Pravdepodobne." mykla som plecom.
" Moja ponuka na úkryt stále platí." povedal vážnym hlasom.
Spozornela som ... vystrela som sa a dala si ruky do lona.
" Si ochotný čeliť jednému z Uchihov ak ma náhodou nájdu?"
" Odpoviem na otázku otázkou. Si ochotná zostať tu s hľadaným zločincom ktorý nenávidí Uchihov?"
Zhlboka som sa nadýchla a bez slova som sa na neho pozerala.
Som ochotná tu s ním zostať ak by to tak nebolo už by som bola preč. Ale jedna vec ma trápi. Neuvedomovala som si že som zadržala dych tak som vydýchla pripravená pokračovať v rozhovore. No namiesto odpovede na jeho otázku či tu s ním zostanem som mu položila závažnú otázku. Podľa toho ako na ňu odpovie tak podľa toho buď odídem alebo tu zostanem.
" Čakám dieťa s jedným z nich. Budeš nenávidieť tým pádom aj mňa aj dieťa?" prižmúrila som oči.

Deidara-

Mám chuť povedať jej pravdu že ju by som nedokázal nenávidieť. Neviem prečo no je to tak.
Ale to povedať nemôžem. Sám totiž nedokážem zdôvodniť a ani vysvetliť to čo cítim...
Zostal som ticho.
Pousmiala sa. Očividne neradostne no aj tak bola krásna. Ešte teraz mám v ušiach zvuk jej krásneho smiechu. Keby som ju len vedel ešte rozosmiať aby som ten zvuk počul aspoň ešte raz. Úplne som omráčený jej krásou. Hodvábne vyzerajúce ružové vlasy obkresľujú jej porcelánovú pleť. Veľké múdre, smaragdovozelené oči. Pozeral by som sa do nich navždycky. A tie jej plné pery ktoré sú akoby stvorené na to aby boli bozkávané.
" Vidíš. Odpovedal si si sám." pošepla smutne a objala si brucho. Trochu som stratil niť myšlienok. Musím to napraviť neviem čo si myslí...
" Nehrozí ti odo mňa nebezpečenstvo. Tebe a ani dieťaťu." povedal som jasný fakt.
" Nedáva mi to logiku." pošepla so smutným pohľadom. Doslova prosila očami o vysvetlenie. Lenže ako jej dať vysvetlenie keď ho sám nepoznám...
" Mne samému to nedáva logiku." pošepol som a musel som sa na sebe zasmiať.
Pozerala sa na mňa nechápavo a nevyčítam jej to.
" Tak zostaneš tu??" spýtal som sa po chvíli ticha asi až moc dychtivo. Videl som že sa nevie rozhodnúť. Doslova by sa dalo povedať že vyzerá akoby sa hádala vo vnútri sama zo sebou.
" Mám tu sucho. Dosť jedla a vody a ponúkam ti bezpečie na nejaký čas kým sa nerozmyslíš čo urobíš ďalej." hovoril som.
" Neviem či tu mám zostať. Stále si z Akatsuki. Tam je aj Itachi. Čo ak sa prezradíš?...Čo ak prezradíš mňa. Nepoznám ťa nemôžem veriť tvojim sľubom." hovorila vážne.
" Úplne rozumiem tvojim pochybnostiam. Je to na tebe Sakura. Ale.... Prajem si aby si ... Chcel by som aby si mi dokázala veriť.. Pozri sa veď tu nemusíš byť navždy. Nebudem ťa tu väzniť nezamknem ťa tu... nepriviažem ťa o stôl ani nič podobné." pri tom poslednom ju myklo.
Nastala chvíľa ticha ... išlo ma roztrhnúť!
Opatrne sa nadýchla. Očividne sa už rozhodla... Pootvorila svoje ružové pery...
" Tak-tak dobre..." povedala trošku neistým hláskom.

Sakura-

" Na chvíľu tu teda zostanem..." pošepla som.

VS: CHYBA!! robíš chybu ty hlúpa!!!

S: Sklapni! Cítim že mi hovorí pravdu. Nehrozí mi tu nebezpečenstvo a tu by ma naozaj nikto nehľdal.

VS: Ako chceš ale ...

S: Nie už dosť!

Ukončila som hádku.
Deidara sa šťastne usmial ...postavil sa ... prešiel ku mne a podal mi pravú ruku. Chytila som sa jej a on ma vytiahol na nohy.
" V tom prípade ... teší ma Sakura ja som Deidara môžeš ma volať Dei." povedal radostným tónom. Trochu mi pripomenul Naruta. Bol taký odlišný od tých dvoch a mal celkom nákazlivý úsmev. Potriasla som mu teda rukou.
" Aj mňa teší volaj ma Sakura." usmiala som sa.
" Nechceš vidieť dom?" spýtal sa.
Prikývla som a trochu som sa na neho usmiala.
" Spálňu si už videla oproti nej je kúpeľňa. Tu tieto dvere vedľa vchodových." Povedal a otvoril dvere.
" Tu je moja malá dielňa." Všade bola hlina a rôzne sochy. Uvedomila som si v čom spočívajú jeho schopnosti. On tvorí výbušné umelecké diela. Trochu ma zamrazilo pri takom množstve sôch.
" Nemusíš sa báť. Ani jedna nevybuchne.. nie sú z výbušnín." Povedal a zazdalo sa mi že zdvihol ku mne jednu ruku no hneď ju aj spustil tak neviem ... asi sa mi to iba zdalo.
Zvyšok domu pozostával z jedálne a kuchyne. Chcel mi ukázať aj okolie no ja som už nevládala. Cítila som sa unavená ...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 myš myš | 15. července 2012 v 11:52 | Reagovat

wohou! pecka!!! :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama