Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

Irónia Osudu 17

3. září 2012 v 22:32 | Viola NTk |  Irónia Osudu
Pokračovanie :) pekné čítanie prajem



V kútiku duše som dúfala že sa nepremení na Itachiho že ma Dei iba upokojí .. že - že iba trénovali genjutsu alebo niečo podobné ... no ale nie .. nič ... V sekunde vo mne vzplanul taký obrovský hnev že som sa nespoznávala.
Kunaj som hodila o zem a ten sa zapichol do parkiet.
Schmatla som Itachiho oboma rukami za tmavomodré kimono.
" Ako si mohol!!" Chcela som vrieskať no nešlo to vyšiel zo mňa sotva slabý hlások.
" Itachi!!!!!" od hnevu mi do očí vyšli slzy. " Ja ťa tak nenávidím! Ako si mohol!! Po celý ten čas! Po celý ten čas!!!!" chripela som.
" Sakura.." pošepol a pohladil ma po vlasoch a chrbte.
" Nedotýkaj sa ma!" zvrieskla som a postavila sa. V chvate som si balila veci hádzala som čo prišlo do tašky. Pri tom som cítila jeho pohľad na tele. Posadil sa.


" Ja som ti verila! Milovala som ťa!" vyčítala som mu a vzala opäť kunaj do ruky keď som bola zbalená.
Postavil sa a kráčal ku mne. Roztváral pri tom svoju náruč.
Vystrela som oproti nemu ruku z kunajom. " Ani krok!"
" Ale veď to je v poriadku .. pozri ja som ťa chcel nechať naozaj žiť svoj život .. Lebo mne už nezostávalo veľa času ale potom ma ten šarlatán vyliečil a ja .. povedal som si že to musí byť osud.. Že sa mám ku tebe vrátiť .. ku tebe a nášmu synovi."
" To ťa neospravedlňuje! Štyri! Do pekla Itachi štyri roky si ma klamal!" nariekala som.
" Robil som to iba preto lebo som chcel byť s tebou!" vykríkol na oplátku on.


Z očí sa mi vykotúľali ďalšie slzy. Vzdychol si. Jednou rukou mi chytil zápästie v ktorom som zvierala zbraň. Uväznil ma vo svojom mocnom náručí.
" Deidara ..." zaplakala som.
" Nikdy si ho nepoznala inak než ako priateľa ... Na tej misii som ho zabil. A urobil by som to znovu. Nič neľutujem. Mohol som ťa objímať, bozkávať. Milovať ťa. Sakura pochop ma! Môj syn.. teda náš syn ma potrebuje rovnako ako ja potrebujem vás!" šepkal mi do vlasov.
" Nie! Nevieš či je to tvoj syn!" vzpierala som sa v jeho objatí.
" Prosím ťa pozri sa aký je šikovný a ako rýchlo ovládol sharingan." Povedal s perami na mojom krku. Cítila som ako sa usmieva.
" Nezostaneme tu s tebou ani minútu navyše!" vrčala som a on ma prirazil tvrdo chrbtom o stenu. Dobyvačne ma pobozkal. ... Až veľmi mi to pripomenulo Sasukeho. Zaprotestovala som a on sa odtiahol od mojich pier z nahnevaným výrazom v tvári.
" NIE SAKURA VY TU ZOSTANETE! Ty a náš syn TU! Je ti to jasné? Po dobrom alebo po zlom! Už o teba neprídem!! Nerozumieš že bez teba by som nežil?!" vrieskal mi do tváre.
" Neprinútiš ma aby..." začala som.
" Mysli na nášho syna! Vedz že ho milujem ale .. urobil by som všetko aby som ťa mal pri sebe a ako sama hovoríš nevieme či je to môj syn .. tak buď dobrá a radšej ma poslúchaj aby sa nestalo nešťastie!" vrčal .. pohľad mal úplne nepríčetný. Akoby sa zbláznil! On sa mi naozaj teraz vyhrážal tým že ublíži Hikarimu?!
" Hikarimu neublížiš!" zakričala som. A niečo vo mne ... niečo úplne zvieracie asi materinsky pud mi zdvihol ruku a zabodol kunaj do Itachiho stehna.
Bolesťou trochu vykríkol a padol na zem. Z rany okamžite začala tiecť krv.
Schmatla som tašku a bez otočenia som vybehla von z izby. Z dresu som vzala prichystaný obed a utekala som von dverami.
" Sakurá!" vykríkol Itachi za mojím chrbtom a snažil sa ma dobehnúť. Pred domom ma čakal Hikari mal vystrašený pohľad.
Nemala som času nazvyš. Vzala som ho na ruky a utekala som aj s ním čo najďalej.
Môj cieľ bola Konoha, Naruto. .. Aj keď som sa zároveň bála .. nechcela som ho priviesť do nebezpečenstva. Tašku s jedlom som si dala do tašky čo som ju mala prehodenú krížom cez telo a Hikariho som pevnejšie zovrela v náručí on mal malý batôžtek.
" Prečo s nami nejde aj ocko? Ty si na to prišla však?" spýtal sa smutne.
" Áno Hikari prišla som na to klamstvo." Pošepla som zadýchane.
" Hneváš sa že som ti to nepovedal?"
" Nie hnevám sa na ocka ... a vlastne nevolajme ho tak áno? Je to odteraz Itachi. Deidara bol tvoj ocko. Itachi ním není."
" Ale veď oni boli jeden a ten istý." Mrmral.
" Je to komplikované ale aspoň vidíš aké je zlé keď niekto klame." Vzdychla som si a keď som si myslela že sme už dosť ďaleko spomalila som.
Zložila som Hikariho na zem a narovnala som mu batôžtek.
" Uvidím ocka.. teda Itachiho ešte niekedy?" spýtal sa ma veľkými smutnými očami.
" Neviem Hikari." Vzdychla som si a chytila ho za ruku. " Ale modlím sa aby už nie." Pošepla som a vykročili sme smerom ku Konohe.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 RiKa RiKa | 4. září 2012 v 14:25 | Reagovat

Ani nemam slov............velmi dobre :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama