Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

Deň ako každý iný 10

29. března 2013 v 1:01 | Viola NTk |  Deň ako každý iný
A je to tu :) Nový diel .. píšem už aj ďalšie pokračovanie :) Sakura a Itachi toho majú ešte dosť pred sebou ..
Tak tu mám pre vás otázku
Ďakujem vám krásne za komentáre a prajem tiež pekné sviatky ;)




Sakurin pohľad:

" Sakura." Počula som Itachiho šepot a ucítila dotyk jeho hánok na mojom líci. Nežne ma pohladil. Spánok bol skvelý. Cítila som sa oddýchnutá, no aj zahanbená, že som ho požiadala o to aby bol pri mne.
Pootvorila som oči. Bol pri mne tak blízko, že som nedokázala zaostriť na jeho tvár.
Do jeho očí som sa hanbila pozrieť tak mi pohľad skĺzol na jeho pery.
Neviem či to bola najmúdrejšia voľba. Pri spomienke na jeho bozky mi vyskočil rumenec do tváre. Bolo to už tak dávno, no ja stále cítim chuť jeho pier, jeho jazyka. Naprázdno som prehltla.
Pousmial sa.
Uhádol na čo myslím? Snáď na mňa nepoužil sharingan.. Aj keď mám pocit, že na mňa nemusí používať svoje schopnosti. On totiž vo mne číta ako keby som bola otvorená kniha.
Zamračila som sa nad svojimi myšlienkami.
Prečo keď je blízko tak cítim ...
Prečo vlastne cítim? Už nikdy nechcem nič cítiť! City vždy prinášajú bolesť. Vždy.
" Mali by sme vyraziť." Odtiahla som sa od neho a posadila som sa. Chvela som sa. Moje myšlienky ma odzbrojili. Trochu sa zachmúril a posadil sa tiež.
Asi som sa od neho odtiahla priskoro no nechcem aby si niečo namýšľal. Len preto že sa bojím spať sama ... Najradšej by som si za to jednu vlepila. Mala by som sa s tými snami vysporiadať sama a nie sa vrhať do Itachiho náručia s prosbou o pomoc ako malé decko. Nebude tu navždy, raz odíde a ja sa musím dovtedy nejako zariadiť. Či sa budem do smrti bezhlavo vrhať do mužských náručí aby som sa mohla vyspať? Uškrnula som sa pri mojej poslednej myšlienke a potom si povzdychla.
Vyhla som sa pohľadu do Itachiho očí a postavila som sa. Vykukla som z vnútra jaskyne a pozrela som sa hore na nočnú oblohu.
Oblaky. Len nie ďalší dážď prosím! Prosila som úpenlivo. A upierala zúfalý pohľad na zamračené nebo. Nebolo vidno mesiac a ani jednu hviezdu.
" Stalo sa niečo?" spýtal sa a dotkol sa môjho ramena. Myklo mnou. Priblížil sa ku mne zozadu. Vôbec som to nepočula. Mala by som si asi zvyknúť na tú jeho tichú chôdzu.
"Nie ... ale mali by sme už ísť aby nás po ceste nezastihol dážď." Zamrmrala som. Vzala som tašku, prehodila som si ju krížom cez telo. Nasadila som si Akatsuki plášť a kapucňu. Vykročila som smerom ku hmlistej. Itachi ma bez slova nasledoval.
Cesta bola pokojná.
Až príliš. Ozval sa niekde v mojom vnútri tichý hlások. Preglgla som a nepatrne som pridala do behu. V duchu som si stále opakovala adresu na ktorej Kakashi býva. Určite je v poriadku. Musí byť.
Len ma znepokojuje to čo povedal ten mladík.. ten nájomný vrah čo ho poslal ten Suigetsu. Spomenul aj Kakashiho. Mali ho nájsť, zabiť. Znova som pridala. Očami som nepokojne behala po oblohe a ceste pred sebou. Cítila som niečo zlé. Mala som zlé tušenie. Stiesnený pocit čo zviera hrdlo, na krku som cítila studený pot. Podobalo sa to na to čo som cítila keď sme sa s Kakashim vracali z Akatsuki späť do Konohy. V hlave som mala divné prázdno. Možno som iba paranoidná. Snažila som sa nejako upokojiť.
Nikto sa mi ale nemôže diviť .. Po tom všetkom sa čudujem že som sa ešte nezbláznila.
Itachi mal aktivovaný sharingan pozorne prečesával okolie.
Niekde v diaľke zahrmelo. Z toho zvuku mi nabehla husia koža. Možno len preto som bola taká nervózna. Dážď pre mňa vždy symbolizoval pohromu. Znervóznela som.
Itachi si to musel všimnúť. Bežal teraz bližšie pri mne, prispôsobil sa môjmu tempu.
" Už tam budeme môžeme spomaliť." Pošepol. Takmer som ho nepočula. Prikývla som. Zastavili sme na kraji lesa. Mali sme skvelý výhľad na malé mesto. Bolo ponorené v jemnej hmle. Vo vzduchu visel dážď. Všetky domy boli tmavé a na uliciach nebolo ani živej duše.
Kakashi býva na konci hmlistej.. celkom ďaleko od ľudí. Nepozorovane sme prišli k jeho domu ktorý je postavený v blízkosti ďalšieho lesa. Vyzeral celkom neobývane.
Výborne Kakashi skvelé maskovanie. Pomyslela som si s úsmevom no hneď mi zmizol z tváre. V diaľke opäť zaznel hrom. Zachvela som sa. Už nech sme u Kakashiho doma.
Kráčali sme ku vchodu. Všimla som si pootvorené dvere.
Zamrazilo ma.
Kakashi by nebol nikdy taký neopatrný. Mala som pocit že mi chlad z nočného vzduchu vpaľuje do tela tú hroznú skutočnosť.
Kakashi by nikdy neurobil takú chybu. Stislo mi srdce. Opäť zahrmelo teraz to znelo bližšie ako pred tým. Triasla som sa. Myseľ mi zaplavilo to hrozné, príšerné tušenie.
Itachimu asi tiež niečo nesedelo lebo spomalil a v ruke zvieral zbraň mračil sa so svojím sharinganom na dom. Bol od nás vzdialený už iba pár metrov.
Moje nohy začali bežať ku domu bez toho aby som im dala príkaz.
" Sakura stoj!" Skríkol na mňa Itachi, no ja som ho ignorovala. Utekala som tých posledných pár metrov k tým prekliatym dverám. Z hlavy mi spadla kapucňa.
Utekala som vpred. Presne ako vtedy v Konohe. Lapala som po vzduchu keď som sa rukou dotkla drevených dverí.
Prudko som ich otvorila. Miestnosť bola tmavá, bol tu neporiadok. Všade boli porozhadzované papiere.
Kakashi ležal nehybne v strede izby.
Nedýchal. Necítila som jeho chakru. Pomaly som prišla ku jeho telu a klesla na kolená.
Je mŕtvy. Nežne som ho pohladila po líci. Sensej... pomyslela som si úzkostlivo.


Z hrdla mi vyšiel ston. Mŕtvy. Je mŕtvy.... on .. on .. nie prosím nie ...
Prázdny pohľad som hodila na stenu pred sebou kde bol krvou načmáraný odkaz.

SI NA RADE BEJBY

Z úst mi vyšiel ďalší ston. Cítila som ako mi Itachiho ruky dopadli na plecia.
Bol to Sasuke. Som ďalšia na rade. Chcela som sa nadýchnuť, no nejako mi to nešlo.
Počula som, že začalo pršať. Neplakala som. Bola som v šoku .. prázdna.
Len som tam sedela a pozerala na odkaz na stene. Snažila som sa rovnomerne dýchať a premáhala som hysterický záchvat čo ma chcel ovládnuť.
" Sakura." Počula som hlas ktorý volal moje meno, no bol mi veľmi vzdialený.
" Sakura prosím." Opäť som počula ten nejasný hlas. Niekto mnou pohol. Krvavý nápis na stene vystriedala povedomá tvár. Itachi.
" Bol to Sasuke, Itachi. Bol to on. Kakashi je mŕtvy.. Posledný človek .. ktorý mi dával moju minulosť.. posledný kto bol mojou minulosťou. Posledný človek čo ma mal rád .. posledný komu na mne záležalo." Hovorila som hlasom ktorý som nepoznala. Bez života, bez nádeje.
Nepočula som čo mi Itachi hovorí Iba som nejasne videla ako sa mu pohybujú pery.
Všetko sa mi točilo.
Zavrela som oči. Snažila som sa prehltnúť trpký pocit čo mi ovládal telo aj myseľ. Bolesť v hrudi bola na nevydržanie. Horelo mi hrdlo, pálili ma oči. Moje srdce.. ah au..
Všetko okrem bolesti som vnímala veľmi nejasne, vzdialene. Aj Itachiho zovretie som cítila akoby som ani nebola v tele. Všetky pocity..
Zlosť.. nenávisť, hnev.. miešali sa vo mne dokoby. Mala som pocit že explodujem.
Nebudem sa tu ľutovať. Nesmiem! Musím Kakashiho pomstiť! Musím ich všetkých pomstiť!
Prečo iné by som žila ak nie preto aby som potrestala toho čo toto celé spôsobil?
Itachiho hlas som počula čím ďalej tým zreteľnejšie, no nevnímala som význam jeho slov. Pomocou jeho hlasu sa mi však podarilo vrátiť sa do reality. Otvorila som oči. Itachi sa tváril znepokojene. Držal ma za ramená.
Pár krát som sa zhlboka nadýchla. Mala som v sebe iba hnev. Dodával mi zvláštnu silu.
" Som v poriadku." Povedala som a mňa samú prekvapil môj ľadovo vyrovnaný hlas.
" Nie. Nie si." Povedal a zamračil sa na mňa. Odtiahla som sa aj keď ma nechcel pustiť.
" Som v poriadku." Zopakovala som hrozivo chladným hlasom a prebodla ho pohľadom.
Postavila som sa. A začala sa prehrabávať v papieroch okolo seba.
" Čo robíš?" spýtal sa ma a tváril sa zvláštne. Bol zachmúrený, no aj znepokojený.
" Musíme nájsť tie informácie o Sasukeho ľuďoch." Odpovedala som odmerane.
Vzdychol si a začal sa prehrabávať tiež. Nevenovala som mu viac pozornosť.
Mala som úplne čistú myseľ. Sústredila som sa iba na to o čo nám išlo. O tie informácie.
Bezmyšlienkovite som sa hrabala v tom neporiadku. Nevedela som koľko uplynulo času. Vnímala som iba bubnovanie dažďa a šuchot papierov v mojich rukách.
" Mám to." Povedal Itachi suchým hlasom.
Otočila som sa na neho. Zamával na mňa hrubou zložkou plnou nejakých dokumentov. Odľahlo mi. Začínala som strácať nádej, že ich nájdeme. Hneď som si ich od neho vzala a vložila ich do svojej tašky.
Už som sa chcela vydať na odchod keď som si kútikom oka všimla že Itachi strčil nejaký papier do svojej vlastnej tašky.
" Čo tam máš?" Spýtala som sa.
" Nič." Odvetil s kamennou tvárou.
Otočila som sa ku nemu čelom. " Nič mi nezatajuj videla som že si si vložil do tašky nejaký popísaný papier. Chcem ho vidieť!" zvýšila som hlas.
" Teraz nie ukážem ti to keď sa trochu upokojíš." Povedal neoblomne. Pohľad mal tvrdý, no ja som v jeho očiach videla aj iné emócie ľútosť a obavy.
NEPOTREBUJEM ĽÚTOSŤ! Pevne som sa chytila svojho hnevu - mojej sily.
" Ja som pokojná! Ukáž mi to hneď!" kričala som na neho.
" Nie Sakura teraz na to nie je vhodná príležitosť." Nenechal sa.
" Ja hovorím, že je vhodná príležitosť daj mi ho!" Hovorila som nahnevane.
" Len krič dostaň to zo seba." Povedal nežným hlasom a natiahol ku mne ruky. Uskočila som.
" Nepotrebujem zo seba nič dostať som v poriadku!" Mračila som sa na neho.
Iba na mňa mlčky hľadel. Po pár minútach ma to už prestalo baviť. Prevrátila som oči.
" Ukáž mi to prosím." Povedala som už pokojnejším tónom. Vedela som, že krikom u neho nič nedosiahnem. Vpíjal sa svojimi hlbokými očami do mojich...
Akoby tam niečo hľadal .. ale nenašiel.
Lomcovala mnou totiž iba studená zúrivosť. Nemala som v sebe miesto na iný cit.
Zatváril sa trochu ublížene.
Povzdychol si a vybral papier z tašky.
Vytrhla som mu ho z ruky a pustila sa do čítania.


Sladká Sakura,

Myslím že ti došlo, že ten odkaz na stene je pre teba.
Chcela si ma zabiť a za to zaplatíš.
Príď do Konohy a vzdaj sa mi inak zabijem každého na kom ti kedy záležalo.
Ak som to už samozrejme neurobil.
Vedz že zabijem každého na koho si sa kedy čo len usmiala ak sa mi nepodvolíš.
A nebude to rýchla a bezbolestná smrť.
Nemáš predo mnou kam ujsť.
Som oficiálne nový Hokáge Listovej, tej ktorá sa práve buduje.
Určite o tom nájdeš nejaký záznam v tej Kakashiho hŕbe papierov.
Všetkým som povedal, že ty si zničila Konohu, že ty si bola hlavný aktér a zradca.
Mne sa ju bohužiaľ nepodarilo ochrániť. Teraz si stratený nija Sakura. Si nukenin.
Všetci ťa budú hľadať.
Neukryješ sa. Tak sa mi vzdaj nech ťa môžem potrestať tak ako si to zaslúžiš.
A nech ťa ani nenapadne vyhľadať Itachiho pomoc, aj keď je môj brat je to tiež zradca a vrah. Nebude mi robiť problém ho zabiť.
Som silnejší než on a teraz mám ešte aj armádu shinobi bojovníkov.
Máš to márne skôr či neskôr ťa dostanem.
Teším sa na naše stretnutie s pozdravom

6 Hokage Saskuke Uchiha

Cítila som že som zbledla. Mala som pootvorené ústa zrýchlene som dýchala.
Itachi ku mne prišiel vzal mi jemne list z ruky.
" Nemal som ti ho dať bol to zlý nápad." Šomral si popod nos.
Dotkol sa ma chcel si ma privinúť na svoju hruď.
Vytrhla som sa mu.
" Je to pravda? Je Sasuke nový Hokage?" Spýtala som sa ho vystrašene. Celá som sa triasla. Nemôžem uveriť ... že .... že by ...
Prikývol. " Je to v tej zložke. Vyhlásili ho za hrdinu a hneď nato ho vymenovali.
Je právoplatným šiestym Hokage."
Oblial ma studený pot. Pomaly som prikývla a otočila som sa ku otvoreným dverám vonku. Lialo ako z krhly. Ukryla som si tvár v dlaniach. Premáhala som triašku.
Toto všetko skomplikovalo.
Ah, Kakashi prečo? Odpovedz prosím! Prečo tu už nie si sensej?! Prečo tu už nikoho nemám? Ako to mám ďalej zvládnuť sama? Ako to mohlo všetko zájsť až takto ďaleko? Sasuke.. prečo? PREČO? Do pekla prečo! Toto je zlý sen! Nočná mora! Kedy sa už konečne zobudím? Vstanem .. pred dverami bude stáť Naruto.. pôjdeme na Ramen.. tam na nás budú už čakať. Ino so Saiom, Shikamaru s Temari, Hinata .. no skrátka všetci, celá banda. Ja im poviem čo sa mi snívalo a iba sa na tom zasmejeme. Mávneme nad tým rukou a budeme žiť šťastne ďalej. Bude to deň ako každý iný. Prehltla som ston derúci sa mi z hrdla.
Chcem svojich priateľov! Chcem svoj domov! Chcem to všetko späť...
Zahryzla som si do pery. Bolo mi do plaču. Hnev slabol, zostával po ňom iba žiaľ a tým mizla aj moja .. aká taká schopnosť stáť na nohách. Mám pocit, že teraz by ma zlomil aj slabý vánok.
Neviem čo idem robiť ďalej. Viem ale jedno. To že toto nie je iba sen, aj keď sa to tak javí. Toto je skutočnosť. Tvrdá hnusná realita. Musím to zvládnuť.. musím... nemám na výber.
No už nesmiem nikoho ďalšieho ohroziť... a už vôbec nie Itachiho. Po tom koľko krát mi pomohol .. by bolo odo mňa sebecké vystaviť ho takémuto riziku.
Pár krát som sa zhlboka nadýchla. Trochu som sa upokojila.. dokonca som sa prestala triasť.
Zdvihla som bradu. Uprela som pohľad von otvorenými dverami na prudký lejak.
Malo to takto byť. Z nejakého dôvodu ... Mala som na to ostať sama. Musím to zvládnuť sama. Už nie som dieťa. Chcela som aby ma brali ako dospelú shinobi. Nechcela som byť len to dievča v núdzi ktoré musí byť večne zachraňované. Chcela som sa o seba vedieť postarať sama. A teraz nemám na výber. Nezostal nikto kto by sa o mňa ďalej staral.
V mysli sa mi objavila Itachiho tvár.
Hm dobre tak možno on by mi chcel pomôcť. A ani neviem prečo.. ale jeho musím odohnať. Sasuke nesmie už nikomu ublížiť! Itachi musí odísť.. musím to zvládnuť sama. Mám na to byť sama .. Tak to má byť. Nesmiem nikoho ohroziť..
Posledný krát som sa zhlboka nadýchla. Pohľad stále uprený na padajúci dážď.
" Tu sa naše cesty rozdelia Itachi. Splatil si svoj dlh. Zachránil si ma pred tými mužmi zo zvučnej .. choď svojou cestou." Povedala som vyrovnaným hlasom a vykročila na dážď.
Vyšiel za mnou a chytil ma za predlaktie. Presne som to čakala.. Nebude to ľahké.
" O čom to hovoríš?" Spýtal sa ma podráždene.
" Nepočul si? Si voľný tak choď preč." Povedala som bez toho aby som sa ku nemu otočila.
Kvapky dažďa sa mi splietali vo vlasoch.
" Nepôjdem nikam!" zvýšil hlas a otočil ma ku sebe. Uväznil ma vo svojom pohľade.
Tie jeho čierne oči.. ah. Ako môžu byť dvaja bratia taký rozdielny? Táto otázka ma asi bude trápiť naveky. Na chvíľu som stratila realitu. Nebolo nič iba on a ja. Na chvíľu som zabudla na všetko.. na celý môj život na všetky problémy. Kiežby tá chvíľa trvala dlhšie než pár sekúnd. No pominulo to a ja som siahla na samé dno svojich síl. Na posledné čiastočky hnevu. Ten sa totiž strácal. Pretváral sa zo žiaľu do beznádeje a už po ňom o chvíľu nebude ani stopy.
" Ale áno. Už mi nič nedlhuješ!" Nahnevane som vykríkla len aby som sa nerozplakala. Stálo ma to veľa úsilia.
" Prestaň s tým Sakura. Prestaň na mňa hrať že netrpíš! Netvár sa akoby sa nič nestalo! Vidím ako ťa to ničí! Viem to!" Prehltol a videla som ako sa snaží upokojiť. " Slzy neznamenajú nutne slabosť Sakura." Začal jemnejším tónom. " Po tomto všetkom čo si už prežila .. sa za ne nemusíš hanbiť. A už vôbec nie predo mnou." Hovoril už skoro nežným hlasom.
Rozbúchalo sa mi srdce. Jeho slová ma odzbrojili. Mala som pocit, že vidí až na úplný spodok mojej duše. A to ma vyľakalo.
Vytrhla som sa mu a opäť som sa snažila nahnevať. Zahaliť sa do mojej zúrivej ulity cez ktorú nič neprenikne. Ani Itachi.
" Nič nevieš Uchiha! Ostala som sama tak to má byť! Nemám mať nikoho blízkeho nie je mi to súdené! Všetci ktorých som si ku sebe pustila moc blízko sú mŕtvy! Nebudeš ďalší na rade! Preto musíš odísť! Nesmieme byť priatelia!" kričala som. Možno som povedala viac než som chcela ... Obaja sme boli už úplne mokrý.
" To je hlúposť! Mýliš sa nemáš byť sama! A o seba strach nemám.. Bojím sa jedine o teba! Teraz potrebuješ moju pomoc! Prijmi moju ochranu!" Hovoril naliehavo a prepaľoval ma pri tom pohľadom. Jeho oči planuli ako dva uhlíky.
Prečo neodíde? Prečo nechce pochopiť že mám pravdu a on je tu ten čo sa mýli? Prehltla som ston čo sa mi dral z hrdla.
" Nepotrebujem aby si sa o mňa bál a nechcem ani tvoju ochranu. Naposledy ťa žiadam odíď!" Zavrela som oči lebo sa mi do nich tlačili neposlušné slzy.
" Odpovedz. Prečo chceš aby som odišiel?! Chcem počuť pravdu!" Pýtal naliehavo a zdrapil ma za nadlaktia. Pritiahol ma ku sebe bližšie. Opantala ma jeho vôňa. Zničene som si vzdychla a pootvorila oči. Chcela som nájsť vo svojom vnútri ešte trochu toho hnevu, no už tam žiadny neostal. Bolo tam prázdno. Bola som na dne.
" Nečítal si ten list?! Zabije ťa!" Hovorila som zúfalým hlasom - podlamovali sa mi kolená. Keby ma nedržal tak asi omdliem. Už je toho na mňa moc.
Nevydržím to .. nemám na to silu. Prehĺtala som vzlyky.
Bol odo mňa o hlavu vyšší ..pohľad som upierala pred seba na jeho hruď, na líniu jeho krku. Nemala som odvahu pozrieť sa mu do očí .. Nechcela som aby uvidel všetko to čo cítim. Moje dno.
" To že ma chce môj braček zabiť nie je žiadna novinka. Zabil by ma tak či onak." Trpko sa zasmial.
" Nechcem byť ďalším dôvodom jeho nenávisti k tebe. Nechcem aby niekto ďalší zomrel kvôli mne." Stále som nezdvihla pohľad. Môj hlas bol sotva šepot. Z očí mi vyšli slzy. Zmiešali sa s kvapkami dažďa na mojej tvári. Skvelé ďalšia vec ktorú som porušila. Plačem. Plačem aj keď som si sľúbila že už nikdy nevyroním ďalšiu slzu. Potrebovala som záchranu pred tými nájomnými zabijakmi hoci som už nikdy nemala byť obeť.
Jednou rukou ma stále držal za nadlaktie. Nie bolestivo ale pevne.
Pritiahol si ma ku sebe ešte bližšie.
Druhou rukou sa mi jemne dotkol tváre. Pri tom dotyku mi naskočila husia koža. Zahryzla som si do pery aby mi z pier neunikol vzdych. Nežne mi zdvihol bradu a naše pohľady sa stretli. Nemohla som sa odvrátiť od jeho hlbokých, ónyxových očí.
" Nechcem odísť." Pošepol s tvárou kúsok od mojej na jeho dlhých mihalniciach sa udržiavali kvapky dažďa. Žmurkol a jedna z tých kvapiek padla na moju tvár. Niečo vo výraze jeho tváre.. niečo v tóne jeho hlasu.. Roztriasli sa mi z toho kolená.
Nemôžem dovoliť aby tiež zomrel.
" Prečo by si chcel so mnou zostať?" Môj hlas bol sotva šepot. Bála som sa jeho odpovede. Bála som sa že mu konečne dôjde.. že nestojím za také nebezpečenstvo a že by mal odísť.
Želám si aby sa zachránil, no zároveň sa na to všetko bojím ostať sama.
" Chcem s tebou ostať... pretože.." Začal a skláňal sa ku mne nižšie už mal pery iba kúsok od mojich. Privrela som oči a pootvorila pery. Mala som sa odtiahnuť. Mala som sa brániť. Vymaniť sa z jeho náručia.. prinútiť ho aby odišiel .. ale .. nedokážem to. Cítila som jeho horúci dych na perách. Bola som omámená jeho vôňou a spomienkou na náš posledný bozk. Bude to také ako predtým? Alebo to bude ešte lepšie??
Opäť som cítila ten moment kedy neexistuje nič iba on a ja. Túžobne som čakala na dotyk našich pier.
Keď v tom ma odstrčil a v očiach mal sharingan. Tvrdo som spadla na rozmočenú zem a len o milimeter ma minuli hodené shurikeny ktoré vyleteli odniekiaľ z lesa. Itachi odrazil ďalšie čo leteli do neho.
Z hmly sa vynorili nájomný zabijaci. Podobný ako tí zo zvučnej čo nás napadli v chatke.
Zalapala som po dychu a postavila sa rýchlo na nohy. V ruke som zvierala zbraň.
Traja z útočníkov išli na Itachiho a dvaja na mňa. Iba matne som vnímala Itachiho súboj musela som sa plne venovať mojim vlastným súperom. Jeden sa po mne zahnal Katanou, uskočila som a schytal by pekný kopanec keby nebol taký rýchly.
Ten druhý na mňa išiel s kunajom. Zablokovala som ho svojim a udrela ho do tváre päsťou. Odletel dozadu. Len tak, tak som sa stihla skrčiť katane toho druhého ninju. Kopol ma do brucha a ja som spadla na chrbát. Chcel ma prebodnúť. Zdvihol meč nad hlavu pripravený na posledný úder.. no v tom vzplanul ako fakľa. Až teraz som si uvedomila že Itachi tých svojich už povraždil. Zachránil ma a bežal ku tomu ktorého sa mi podarilo zasiahnuť päsťou. Dvíhal sa na nohy, no Itachiho úder ho znova priklincovala k zemi.
Potom schmatol toho ninju za vlasy a zdvihol na kolená. Pod krk mu priložil svoj zakrvavený nôž. " Poslal ťa Suigetsu?" spýtal sa ho Itachi hrozivo. Opäť bol z neho chladnokrvný zabijak. Ešte aj pohľad mal neľútostný. Taká zmena .. pred chvíľou bol jeho pohľad taký....
" Zubatý chlapík s veľkým mečom." Zachrčal ninja na kolenách.
" Zabili ste muža v tom dome?" Spýtal sa Itachi opäť chladne.
" Aj keby som povedal nie, aj tak ma zabijete." Odvetil pohŕdavo muž a uprel svoj pohľad mojím smerom. " Zabil som ho ja osobne." Zaškeril sa na mňa.
Niečo vo mne sa opäť zapálilo. Rozbehla som sa ku nim a zabodla tomu ninjovi kunaj priamo do srdca. Úškrn mu zmizol z tváre. Padol mŕtvy na zem.
Telo mi zaplavil slastný pocit víťazstva. Zrýchlene mi bilo srdce.
Mysľou mi preblyskli Sasukeho slová. Pomsta je sladká.
" Mohli sme z neho dostať ešte nejaké informácie." Povzdychol si Itachi.
" Nič by nám nepovedal a ak áno boli by to lži. Aj tak by umrel." Hovorila som a vytiahla svoj kunaj z nepriateľovho srdca. Utrela som ho od jeho krvi.
" Musíme odísť zdá sa že Sasuke nezaháľa." Poznamenal Itachi.
" A kde? Ja už nemám kam ísť." Odvrátila som sa. Pozerala som sa do lesa ponoreného v hmle odkiaľ vyskočili títo muži. Ako dlho nás sledovali? Čo všetko počuli? Čo ak ich bolo viac a jeden z nich nesie teraz správu Sasukemu že Itachi a ja sme spolu .. že sme .. čo sme? Pátrala som v mysli po vhodnom slove. .. Sme spojenci.. hej sme spojenci. Potlačila som spomienku na okamih pred pár minútami čo sme sa skoro opäť pobozkali..
Začala som sa radšej sústrediť na dôležité veci.
V hlave som sa snažila premyslieť moje možnosti na únik. Snažila som vymyslieť kde by som sa mohla ukryť kým neprídem na riešenie celej tejto situácie. No nič ma nenapadalo..
" Mám pre teba návrh." Povedal. Pretrhol mi niť mojich myšlienok.
Spýtavo som sa na neho pozrela.
" Pridaj sa ku nám... pridaj sa ku Akatsuki."
Mala som pocit, že mi vypadnú oči. Počula som dobre?? Čo mi to navrhol??
" Žartuješ však??" Z úst mi vyšiel chabý, neveriacky smiech.
" Si ideálny náhradník za Kakuzu. Sasuke ti nevedomky urobil meno. Si teraz najhľadanejší vrah zo všetkých. Zničila si celú Konohu. Pein by bol rád ak by ťa mal vo svojej zbierke."
Zatočila sa mi z toho hlava. Nie .. nie .. tó .. to je blbosť ja a v Akatsuki?? Spomenula som si na moju poslednú návštevu ich skrýše. Striaslo ma.
" Hej mal by ma rád vo svojej zbierke. On a tiež Sasori, Deidara a ostatný zvrhlý magori by ma naozaj mali radi vo svojej zbierke." Zdôraznila som posledné slová a skrivila tvár do znechutenej grimasy keď sa mi vybavilo ako si ma tam medzi sebou posúvali.
" Ako právoplatný člen by si bola chránená. Nič by si nedovolili." V tvári mal nečitateľný výraz. Povzdychla som si.
" Nie som si tým istá." Zamrmrala som a zvažovala to.
No do ... ja fakt práve zvažujem vstup do Akatsuki?? Chcelo sa mi nad tým hystericky smiať. Ide to so mnou a mojim životom dole vodou ..
" Nechcem na teba tlačiť ale nemáš moc na výber Sakura." Kráčal pomaly ku mne.
Povzdychla som si.
Má pravdu. Keď by som bola v Akatsuki bola by som silnejšia. Mohla by som sa pustiť do mojej pomsty. Ešte mám toho veľa pred sebou. Chcem zabiť všetkých Sasukeho prisluhovačov. Najradšej by som zabila aj jeho. Zavrela som oči a nastavila tvár padajúcemu dažďu. Vzdychla som si. Lepší nápad ma aj tak nenapadne a nemám kam ísť.
" No .." začala som bez toho aby som sa na neho pozrela. " Plášť už mám. A čierna s červenou mi celkom pristane." Nadhodila som s úškrnom. Ešte troška a už sa zbláznim. Fakt mi veľa nechýba. Ja ... už nemám ani čo stratiť. To je výhoda tých čo už nič nemajú. Nemajú sa o čo báť. No zároveň už ani nemajú prečo žiť.
... Eh vlastne ... ja mám prečo žiť. Musím sa pomstiť. Pomsta je teraz môj život. A to všetko vďaka Sasukemu.
" Takže?" Spýtal sa ma. Stál len kúsok odo mňa.
Stála som tam s mierne zaklonenou hlavou. Kvapky dažďa mi stekali po tvári.. po zavretých viečkach.. po perách. Cítila som, že ma Itachi chytil za ruku.
Pootvorila som oči a pozrela na jeho tvár.
" Dobre teda ale milá na nich nebudem." Zamrmrala som.
Pousmial sa a pevnejšie mi chytil ruku. Zdráhavo som mu opätovala úsmev aj stisk.
Bez slova sme ruka v ruke utekali preč z hmlistej .. priamo do Akatsuki skrýše.
Tam kde to všetko začalo...
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Ktorý pár ??? ;)

Itachi x Sakura 48.4% (587)
Sasuke x Sakura 51.6% (625)

Komentáře

1 neviemm neviemm | 29. března 2013 v 10:37 | Reagovat

wuaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa Kakashiiii :(( ty vieš človeka rozrevať! úžasné kráásne! už to che pokračkoo

2 itasaku15 itasaku15 | Web | 29. března 2013 v 10:39 | Reagovat

Bomba diel len dúfam,že to Sakura aj s Itachim nakoniec všetko prežijú.

3 kisa-uchiha kisa-uchiha | Web | 29. března 2013 v 11:16 | Reagovat

ooooo parádny diel, som zvedavá ako bude reagovať pein a ostatní z akatsuki...bude to dosť zaujímavé a sviňa sasuke :D ako mohol zabiť kakashiho :( no nevadí...nejakú tú zápletku musí mať stále táto poviedka :) čiže dúfam, že čoskoro bude pokračovanie :)

4 BB20 BB20 | 29. března 2013 v 18:45 | Reagovat

Pěkné, díky moc za zlepšení nálady! :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama