Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

Deň ako každý iný 17

30. dubna 2013 v 23:10 | Viola NTk |  Deň ako každý iný
Oh ja viem, že mi dlho trvá pridávanie nových častí :P ale keď ja sa tak snažím aby boli podľa mojich predstáv n.n
Mno.. naozaj robím čo je v mojích silách a vaše komentáre mi v tom naozaj pomáhajú... :) Keď sa mi aj niekedy nechce .. alebo aj chce ale myslím si že nemám čas .. tak si prečítam vaše krásne povzbudivé slová a už to ide jedna radosť ;) ĎAKUJEM ^^ ( PS: stále píšem.. píšem... tak pokračovenia budú hádam čoskoro n.n) Prajem vám krásne čítanie a dúfam že sa vám bude táto časť páčiť ^^ ..


Sakurin pohľad:

Stála som sama v tme... nikde nikto .... Keď ma zrazu oslepilo jasné svetlo.
Pred očami som videla mŕtve tváre mojich priateľov .. mojich rodičov ....
Si slabá, slabá Sakura. - spoznala som hlas môjho druhého ja -
Nepodarilo sa ti nás ochrániť.. - hlas mojej mamy -
Prečo Sakura? - Narutov hlas -
Nenávidím ťa Sakura si otravná! - Itachiho hlas -
Nedalo sa mi dýchať. Bála som sa pohnúť. Všade z tmy okolo mňa som počula nenávistné hlasy tích ktorých som milovala. Pred očami sa mi dookola premietali obrazy ich potrhaných a doráňaných tiel.
Si sama si zbytočná! - Kakashiho hlas -
Teplé slzy mi stekali po tvári.
Ty hlupaňa čo si si myslela! Prečo si nám nepomohla!? - hlas Ino -
Sakura smrť veľmi bolí! - plakala Hinata -
Vzlykala som mŕtve poletujúce tváre sa rozplynuli .. predo mnou stál Sasuke.
VYHRAL SOM, SI NA RADE ... Ozýval sa mi v hlave jeho arogantný hlas. Zahnal sa svojou katanou. V tom som pocítila v hrudi ostrú bolesť. Prebodol ma svojím mečom.
S trhnutím som sa zobudila.

Bola som spotená a zadýchaná.
Itachi tu není.. to preto tá nočná mora.. Už som takmer zabudla aké sú tie sny hrozné.
Keď bol stále so mnou .. bola som ochraňovaná nie len pred fyzickými útokmi.
Vydýchla som a pretrela som si oči. Na rukách sa mi otlačila maskara ... Skvelé. Zabudla som že ma Konan včera namaľovala.
Povzdychla som si a prišla som ku stolu. Pozrela som sa na moje hodinky pripevnené na retiazke. Za pätnásť minút budú štyri hodiny. Moc som toho nenaspala ...
Vzala som si tašku s hygienickými vecami a uterák ..
Kráčala som ku umyvárňam a v ruke som zvierala malý kovový kľúčik.
Kam Itachi zmizol? Kedy sa vráti? To sa na mňa až tak naštval? V hlave som mala jeden veľký vír nesúvislých myšlienok .. Bolo mi z toho nanič.
V lázňach nikto nebol. Zamkla som dvere a ponorila som sa do horúcej vody. Snažila som sa premyslieť čo idem robiť ďalej. Musím zosilnieť .. a už keď sme sa pre to s Itachim rozhádali tak cúvnuť by bola mega hlúposť! Pôjdem za Deidarom. Budem trénovať s každým jedným z nich. A Itachiho to trucovanie dúfam omrzí. Zaujímalo by ma kde je.
Ešte chvíľu som si vychutnávala teplú vodu a potom som šla na izbu.
Obliekla som si moje klasické ninja oblečenie. (čierna podprsenka, čierne tielko a na tom červená vesta na zips, krátke čierne obtiahnuté kraťasy, ružová krátka sukňa ušitá tak aby mi nezabraňovala v pohybe.. Skrátka to čo vždy.)
Vlasy som si nechala rozpustené. Veci som si odniesla do izby a pozrela som sa na hodinky na retiazke. Pripla som si na stehno puzdro s kunajmi. Na krk som si dala nožík od Konan, strčila som si ho pod tielko. Kov ma príjemne chladil na pokožke.
Za desať minút bude päť hodín. Usmiala som sa a odložila som hodinky späť na svoje miesto.
Zavrela som za sebou dvere a kráčala som ku Deidarovej izbe.
Je čas.
Zaklopala som a čakala na odpoveď.
Nič.
Povzdychla som si a znova som zaklopala.
Stále sa z vnútra nič neozývalo. Bola som z toho mierne nervózna.
Pozrela som sa v ľavo aj v pravo. Nikto tu nebol. Pootvorila som dvere.
Deidara spal na posteli. Keď som tu bola naposledy ani som si nevšimla všetky tie zvláštne sochy čo tu mal. Všade tu boli vrecia plné divnej bielej hliny. Po stenách mal všelijaké nákresy. Samé čmáranice polepené jedna cez druhú .. boli na nich zvláštne vtáčiky.. chrobáky.. Bolo to trochu desivé ale dokázala by som sa na ten chaos pozerať celé hodiny. Pohľadom som prešla na jeho veľkú oranžovo - čiernu posteľ.
Keď spal jeho tvár vyzerala takmer nevinne.
" Je čas vstávať!" Povedala som (možno príliš hlasno).
Strhol sa a v momente sa posadil. Keď ma uvidel uškrnul sa a zvesil plecia.
" Áh opäť tvoja milá návšteva. Nebudem sa hnevať, že si ma zobudila ak si ku mne hneď teraz ľahneš. " Potľapkal ešte trochu ospalo rukou vedľa seba po posteli. V očiach mal hravé iskričky.
Odfrkla som. " Pf .. Povedal si, že mám prísť. Som tu. Budeš ma trénovať alebo mám ísť za niekým iným?" Založila som si ruky na hrudi a mračila som sa na neho.
" Uhm .. stále rovnako neprístupná ako vidím." Zamrmral a unavene sa postavil z postele. Zobral zo stolíka svoje hodinky a pozrel sa na ne. " Päť hodín? U mňa ráno začína najskôr okolo ôsmej čerešnička." Posťažoval sa a kráčal ku svojej skrini hľadal asi niečo na seba.
" Okej zapamätám si to." Povedala som a vyšla som na chodbu. Oprela som sa o stenu a hľadela do jeho izby.
Pohľad mi skĺzol po jeho tele. Na rukách mal veľké jazvy a na hrudi zvláštnu značku.. vyzeralo to ako ďalšie ústa. Inak vyzeral celkom dobre. Mal veľké svaly aj keď tak na prvý pohľad nevyzerá. Pôsobí skôr útlo.
Okolo pásu si dal akési puzdro na zips, ktoré napĺňal tou bielou hlinou.
Obliekol si Akatsuki plášť. Zažmurkala som a sklopila oči skôr než by si všimol môj pohľad.
Ako kráčal ku mne uviazal si vlasy do copu.
" Takže pripravená?" Usmial sa a načiahol ku mne svoju ruku.
Trochu som znervóznela.
Nedôverčivo som sa pozrela na tie jeho ústa v dlani no napokon som rezignovala.
Hlavne nedaj na sebe znať žiadnu slabosť! Pomyslela som si skľúčene a chytila som ho za ponúkanú dlaň. Môj prsteň sa jemne zachvel. Neskrýval potešenie a pritiahol si ma ku sebe bližšie. Viedol ma kľukatými chodbami. Vôbec som netušila kade to ideme. Nerozumela som prečo sa musíme držať za ruky.. keď by som ho mohla normálne nasledovať.
Vošli sme do tunela ktorý končil slepou uličkou. Na stene bola akási pečať.
Chytil ma pevnejšie a druhou rukou sa dotkol tých nápisov na stene.
" Priprav sa." Pošepol mi a zvolal: " Kansei!" Zrazu sme sa ocitli na vysokej skale. Nikde nič iba samé lesy a tento týčiaci sa obelisk.
Svitalo.
Zahryzla som si do pery aby som nevykríkla.
Bála som sa že spadnem ak by som sa pohla čo i len o milimeter. Pristúpila som ku nemu bližšie. Narastala vo mne panika. Nevykríkla som iba preto lebo som na to bola príliš vydesená sakra!
" Nemohol si mi povedať kam nás to prenesie?" Vrčala som aby som zamaskovala svoj strach. Všimla som si, že svoju voľnú ruku vložil do puzdra z bielou hlinou. Jeho ústa na ruke to začali prežúvať. No to bolo vedľajšie ... SME TAK VYSOKO dopekla!!
" Povedať ti to a pripraviť sa o tento pohľad?" Zasmial sa pobavene a skúmal moju vydesenú tvár. Zamračila som sa a chcela som sa mu vytrhnúť, no pevne ma pri sebe držal.
" Hej upokoj sa. Len žartujem. To máš za to, že si mi naposledy tak ušla." Povedal a jeho ruka vypľula malú bielu guľku. Stláčal ju a keď dlaň otvoril namiesto guľky tam bol malý zvláštny vtáčik podobný tým na skiciach v jeho izbe. Trochu sa zatrepotal a vzlietol. Deidara ho zväčšil. Mával veľkými krídlami a vznášal sa vedľa nás.
" Hádaj čo nasleduje?" Zasmial sa na mojom výraze keď mi to došlo.. Neskočím na to čudo!
" Ja na tú vec ne-" Začala som a o krok som od neho cúvla.
Usmial sa a skočil na toho veľkého tvora. Samozrejme ma stiahol zo sebou lebo ma stále pevne držal za ruku. Sústredila som sa na chakru a nahrnula som si ju do chodidiel aby sa nemohlo stať, že by som sa z tej veci zošmykla. Deidara ma so šťastným úsmevom pritiahol bližšie ku sebe.
Tvor zamával silno krídlami a leteli sme ako o závod. Krajina pod nami sa mihala. Boli z nej iba machule. Po chvíli .. keď som si zvykla na tú rýchlosť tak ...
Musím uznať, že to bolo skvelé.
" Kam to vlastne ideme?" Spýtala som sa keď som si myslela, že sme už na míle ďaleko od toho obelisku.
" Na naše cvičisko." Povedal a okrídlený tvor klesol nižšie.
Užívala som si vietor ktorý mi strapatil vlasy. Zavrela som oči a vnímala ako mi chladný ranný vzduch hladí tvár.
Deidara ma jemne pohladil palcom po chrbte ruky za ktorú má stále držal.
" A sme tu." Zamrmral a veľký vták sa vznášal nízko nad zemou. Boli sme na akejsi čistine .. namiesto trávy tu bola iba surová, suchá, hnedá zem. Vykĺzla som z jeho zovretia. Zoskočila som dole. Pozorne som si obzerala okolie.
" Aký element je ti najbližší?" Spýtal sa ma odrazu vážnym, profesionálnym hlasom. Sále stál na tom lietajúcom čude.
" Zem a voda." Odvetila som okamžite.
Prikývol. " Výborne. A ako dobre vieš ovládať zem?"
Zaváhala som. Nechcem mu o sebe hneď všetko prezradiť. Váhavo som na neho uprela zrak.
Pozeral sa mi do očí. " Teraz som tvoj tréner musím to vedieť aby sme mohli pracovať na tvojich nedostatkoch." Odôvodnil svoju otázku.
Vzdychla som si. " Mám brutálnu silu a vďaka ovládaniu zeme viem regulovať ten ničivý efekt ešte lepšie. Viem ho usmerniť do rôznych tvarov a veľkostí." Odmlčala som sa.
" Môžeš mi to predviesť?" Spýtal sa a v očiach mal očakávanie. Stále stál na tom svojom výtvore.. vzlietol trochu vyššie.
Zákerne som sa usmiala a oblizla som si pery. Na toto som čakala!
Nabila som si päsť čakrou a zahnala som sa. Sústredila som sa na spojenie zo zemou.
" SHAANNARO!" Vykríkla som a udrela som do zeme. Otriaslo sa to tu a zachrapšťalo. Vďaka ovládaniu zeme som korigovala rozbitie pôdy do perfektného kruhu .. (taký tvar mala aj táto čistina).
" To je všetko čo dokážeš?" Zasmial sa a zoskočil na zem kúsok predo mnou. Vták mával krídlami niekde nad nami.
Zamračila som sa. " Pche! Dokázala by som rozbiť aj trikrát veľké územie ako je tento les."
" Demolovať a ničiť. Naozaj nechceš dosiahnuť viac?" Spýtavo sa na mňa pozrel.
" Asi nerozumiem. Chceš ma učiť modelovať zo zeme podobné veci ako tamto poletujúce čudo?" Spýtala som sa a ukázala prstom na oblohu.
S jemným úsmevom na perách sa tiež pozrel hore.


" To čudo je jeden z mojich najlepších výtvorov. A áno presne to ťa chcem naučiť."
Založila som si ruky na hrudi.
" Neuraz sa ale ja takéto hlúposti nepotrebujem. Radšej ma nauč nejaké deštruktívne zemské jutsu. Aspoň mi to bude na niečo užitočné." Mračila som sa.
Nemám čas sa tu hrať. Potrebujem nabrať silu.
" A keď ti dokážem, že sa ti to viac zíde ako hocijaké iné deštrukčné jutsu?" Spýtal sa a ja som sa na neho nechápavo pozerala.
Lišiacky sa uškrnul a čupol si.
Položil ruky na zem a niečo zamrmral. Zem sa jemne zachvela a začala sa drviť. Kusy čo som rozbila sa začali miešať až všade okolo nás bolo samé blato. Bola som priamo v strede.
" Hej!" Okríkla som ho keď som sa začala ponárať čoraz nižšie a nepomohla mi ani chakra na únik. Bola som v tom už po kolená.
" Dnes ťa trénujem ja. Zmier sa s tým a počúvaj čo ti hovorím." Začal a vzpriamil sa.
Pohoršene som si vzdychla a on sa na mňa rozbehol. Zvalil sa so mnou do blata.. vlastne ja som spadla do blata a on ležal pritlačený na mne medzi mojimi stehnami. Náraz našich tiel bol taký rýchly a silný, že mi vybil dych. Už som mala v tom blate ponorené aj ruky.
" Dei-san!" Vyletelo mi. Blato okolo môjho tela skamenelo a ja som sa nemohla ani pohnúť.
Vpíjal sa svojimi belasými očami do mojich. Trochu som sa chvela.
Presne takto som nechcela aby sa tréning vyvíjal.
" Budeš už rešpektovať čo hovorím?" Spýtal sa a podoprel sa po oboch stranách mojej hlavy. Ako to, že on sa do toho blata nezabára?
Prehltla som a snažila som sa ignorovať jeho blízkosť, no prsteň neoklame asi nič.
Zdá sa mi to alebo naozaj cítim pomarančovú vôňu?
" Fajn budem rešpektovať všetko čo povieš." Povedala som pomaly a s dôrazom na každom slove. Neúspešne som sa pokúšala uvoľniť no blato bolo tvrdé ako skala.
" Budeš robiť všetko čo ti poviem?" Zamrmral. Zdalo sa mi, že je pri mne nejako bližšie. Už som naozaj cítila vôňu pomarančov a mala som pocit, že mi tvár hladia slnečné lúče.
" Poďme už trénovať.. chcem aby si ma naučil túto techniku." Zamrvila som sa.
Pousmial sa a sklonil sa ku môjmu uchu. " Mne sa celkom páči ako náš tréning zatiaľ prebieha čerešnička." Na krku ma pohladil jeho horúci dych. Prsteň na jeho blízkosť zareagoval rýchlejšie než ja. Vyslal mi do tela trýznivú rozkoš. Privrela som oči a zahryzla som si do pery. Toto nie .. DOPEKLA!!
" Žartuješ však?" Zamrmrala som rozochveným hlasom a potláčala som ďalšiu triašku. No po celom tele mi nabehli zimomriavky aj napriek tomu že mi bolo horúco.
Zhlboka sa nadýchol vône mojich vlasov pri mojom krku a potom sa odtiahol.
" Neboj sa čerešnička. Keby som chcel už by si bola moja." Povedal vážnym hlasom a postavil sa.
" Uvoľniť." Prehovoril pevným hlasom a ten cement čo ma držal sa opäť premenil na bahno.
" Naučím ťa túto techniku ale všetko poporiadku.. Začneme jednoducho." Povedal a sadol si oproti mne. Ponoril ruky po zápästia do blata.
" Urob to čo ja a sústreď sa."
Vzdychla som si. Trochu som sa zamračila a zavrela oči..
Sústredila som sa na prúdenie chakry v mojom tele.. Bahno ma chladilo no ja som to ignorovala.
" Zmiešaj svoju chakru s blatom tak, aby nebolo také tekuté ale aby nebolo ani príliš pevné."
Pomaly som vypúšťala chakru. Cítila som vibrácie ako som ňou naplňovala okolie.
" Máš to?" Spýtal sa.
" Uhm." Prikývla som stále som mala zavreté oči.
" Uchop to a pomaly vyberaj ruky."
Urobila som ako mi hovoril. Cítila som ako sa dotkol mojej ľavej ruky a mierne mi ohol zápästie. " Takto." Povedal a dvíhal mi ruku pomalšie.
Otvorila som oči.. V rukách som držala blato naplnené mojou chakrou. Deidara si to pozorne prezrel. Vyzeral udivene ale spokojne.
" Čo ďalej?" Spýtala som sa trochu nechápavo.
" Teraz ideme modelovať." Povedal a čupol si predo mňa.
" Nabi si čakrou iba prsty .. ale dávaj pozor nie je to také jednoduché." Hovoril a modeloval predo mnou rôzne tvary z blata. Nechápala som ako to robí.
Pokúsila som sa o zvláštnu húsenicu no nedopadla dobre. Už sa blížil obed.
Moje výtvory sa neponášali na nič.
" Znovu!" Zavelil keď videl ako som nahnevane udrela päsťou do nepoddajnej hmoty.
Zahundrala som si popod nos. No opäť som ponorila dlane do toho bahna. Tento krát som sa sústredila o niečo dlhšie a vybrala som veľkú guču čakrovej hmoty.
Pokúsila som sa z toho niečo vymodelovať no .. Sakra som na to úplný antitalent.
S úsmevom si ma premeral. " Myslel som, že ti to bude trvať dlhšie.. ale dobre narábaš so svojou čakrou." Pristúpil bližšie. " Už len zapracovať na modelácii."
" Načo je mi toto? Nauč ma ako vyrobiť blato a následne to vezenie." Žiadala som a bojovala som s hystériou ktorá sa ma začínala zmocňovať.
Neznášam keď mi niečo nejde a toto už u mňa hraničí s totálnym zúfalstvom!
" Musíš sa naučiť ako správne používať chakru na modeláciu. To je základ."
" Ako sa to naučím???"
" Pomôžem ti."
Vzdychla som si. Trvalo to dlho. Slnko bolo už vysoko a nehorázne pálilo na pokožke. Ešteže mi väčšinu tela pokrývala chladivá vrstva blata.

" Viac čakry."... " Menej." ... " Viac." ... " Menej." ... " Maj pevné zápästia!" ... " Nie až tak pevné." ... " Usmerni tok čakry." ... " Povoľ ten tok." ... " To už je moc." ...

Už mi tie jeho komentáre nenormálne liezli na nervy. Hlavne preto lebo nefungovali!
Bola som z toho nervózna a zúfalá. Všetko sa mi rozpadávalo a bola som celá od blata. Nerozumiem tomu veď ovládanie čakry mám pod palcom! Viem to perfektne BAKA!
Ale toto .. chjo.
" Ako to ide?" Podpichol ma keď som päsťou udierala do hromady blata predo mnou.
Kašľala som na to, sedela som na zemi a päsťami búchala do blata .. všade to špliechalo a nepríjemne čvachtalo .. no mne je to jedno myslím že mám to blato úplne všade! Cítila som sa ako keby som mala tri roky .. aj moje výtvory na to vyzerali.
" Ide mi to skvele!" Zavrčala som ironicky a snažila som sa napúšťať čakru rovnomerne.
No blato bolo buď príliš suché alebo príliš tekuté keď som odhadla akú má mať hustotu. Nedalo sa to formovať.
Zúrivo som udierala do tej kopy sračiek.
Opúšťala ma chuť v tom pokračovať .. Vlastne nie .. tá chuť ma prešla okolo obeda.
Teraz keď bude už pol druhej .. som už na pokraji nervového zrútenia.
Kútikom oka sa na mňa pod chvíľou pozeral a uškŕňal sa. No a čo, že som bola celá špinavá nemusí sa mi kvôli tomu smiať! Zvlášť keď ma hodil do toho blata on.
Zazerala som na neho.
Žmurkol na mňa a otočil sa ku mne chrbtom.
Už som to nevydržala. On sa mi takto posmieva?! No veď počkaj!!
Zožer si to! Skríkla som na neho v mysli a hodila do neho blato. Trafila som sa mu rovno do stredu chrbta. Pomaly pootočil hlavu.
" Chcela si niečo?" Spýtal sa ma so zákerným úsmevom.
" Áno! Chcem sa naučiť tú techniku s tým betónovým blatom! Už ma nebaví robiť..." Kričala som a ukázala na neurčitú kopu predo mnou.. Nevedela som to pomenovať. " TOTO!!" Plesla som po tom rukami. Nepríjemne to mľasklo a ošpliechalo mi to tvár aj oblečenie. ZNOVA!
Zakliala som. Prišiel ku mne s hravým úsmevom na perách. Palcom mi prešiel po čeľusti a zotrel mi odtiaľ trochu blata.
" To čo robíš je dôležité ..." Hovoril a pri tom mi jemne utieral tvár.
Mračila som sa. " Viem regulovať tok chakry .. tu ide iba o to hlúpe modelovanie." Hovorila som unaveným hlasom.
" Tak skús urobiť niečo jednoduché .. Hocičo."
Pozrela som sa do jeho belasých očí. Dotkla som sa jeho ruky... tej čo ju držal na mojej tvári.
Vzala som ho za ňu a otočila ju dlaňou hore. Druhou rukou som naslepo chytila trochu môjho chakrového bahna. //Ani trochu som pri tom neuhla pohľadom.//
Položila som tú hrudku do jeho ruky.
" Abstraktné umenie. Ber to ako to tvoje hocičo." Prehovorila som pokojným, vyrovnaným hlasom a postavila som sa ku nemu chrbtom.
" A teraz ma nauč to ninjutsu." Založila som si ruky na hrudi. Neustúpim!
Tlmene sa zasmial. " Fajn."

Premeniť hlinu na blato som sa naučila takmer okamžite. Menšie problémy som mala pri pevnosti blatového väzenia.
" To je stále slabé.. musíš sústrediť ešte viac chakry." Hovoril a rozdrvil jedným dupnutím môj blatový betón.
" Hai." Povedala som cez zuby a pokúsila som sa o to opäť. Už som bola dosť vyčerpaná.
Teraz sa snažil o niečo viac kým sa mu to podarilo rozbiť.
Rozdýchavala som to.
" Myslím že už máš toho dosť." Premeral si ma.
" Skvelý odhad." Povedala som unavene. Myslím že to blato mám fakt úplne všade.
" Vráťme sa do úkrytu.. aj tak bude za pár hodín zapadať slnko." Privolal lietajúceho tvora a s ľahkosťou naň vyskočil.
Rozbehla som sa za ním a odrazila som sa od zeme. Pristála som, ladne ako mačka, vedľa neho.
Leteli sme mlčky asi dvadsať minút.
Nemohla som sa ubrániť myšlienke na to aké je toto celé divné.
Len tak si tu stojím s Deidarom po boku.. letím na jeho okrídlenom výtvore naspäť domov do Akatsuki. Myslela som si, že som si na to už zvykla ale nie ...
Aký bol môj život kedysi krásne jednoduchý....
Povzdychla som si pri pohľade na moje špinavé ruky a oblečenie a .. vlastne všetko. Aj na tvári som cítila už zaschnutú vrstvu blata.. Neviem sa dočkať kedy sa opäť zamknem v umyvárni.
Vznášali sme sa nízko nad zemou pred akousi jaskyňou.
" Toto je vchod?" Spýtala som sa a nedôverčivo som si obzerala tmavú dieru.
" Jeden z mnohých." Pritakal mi.
Bola som ku nemu otočená chrbtom.
" Vďaka za tréning." Povedala som bez toho aby som sa na neho otočila. Urobila som krok, že skočím dole.
Zastavila ma však jeho ruka. Chytil ma za zápästie a otočil ma ku sebe.
Prisal sa na moje pery tak rýchlo, že som nemala čas ani nijako zareagovať.


Ucítila som dotyk jeho hua ... zmes žiarivého letného slnka a sladkých pomarančov.
Telom mi zmietali záchvevy jeho túžby ktoré sa formovali do mojej vlastnej.
Prsteň vibroval a vysielal silné energie z ktorých sa mi podlamovali kolená.
" Uhm!" Zaprotestovala som keď si ma ku sebe pritiahol a pevne obtočil ruky okolo môjho tela. Aj napriek horúčkovitej potrebe pokračovať......
Musím ho odstrčiť!
Stále ma obdarúval horúcimi bozkami a mne sa z toho točila hlava.
Veľa chakry som už v sebe nemala no vďaka môjmu prsteňu som využila aj to málo sily čo mi ostalo. " Dei prosím!" Otočila som hlavu na stranu aby som sa mohla nadýchnuť.
Potrebovala som sa aspoň trochu sústrediť. Jeho pery pokračovali po mojom líci ..
Bola som zadýchaná a stále som v ústach cítila jeho chuť.
Pred očami sa mi objavila Itachiho tvár. Bol to pre mňa odrazový mostík. V momente sa moja hua odtrhla od Deidarovej. Zapotácal sa a mne sa ho podarilo odtlačiť.
" Čerešnička.." Prehovoril na mňa a urobil krok ku mne. No ja som sa otočila a rýchlo zoskočila dole na zem. Rozbehla som sa do jaskyne. Vôbec som netušila kde to som ani ktorým smerom mám utekať. Keď sa chodba rozdeľovala do troch trochu som začala panikáriť.. no nezastavila som sa a utekala som strednou chodbou. Neustále som sa obzerala a v každom tieni som videla Deidarovu siluetu.
Nepozerala som sa veľmi pred seba. Do niekoho som vrazila.
Odhodilo ma a pristála som na zadku.
" Sakura! Čo tu robíš a .. prečo si celá od blata?" Spytovala sa ma Konan.
Tak mi odľahlo že ju vidím.
" Práve som sa vrátila z tréningu." Povedala som keď sme sa zbierali so zeme. " Prepáč že som do teba vrazila." Ospravedlnila som sa úctivo.
" Kam si sa tak náhlila?" Spýtala sa ma keď sme spolu kráčali niekde do ďalšieho tunela.
" Ani vlastne neviem." Povedala som pravdivo. Naozaj som netušila kde tá chodba vedie.
Pousmiala sa a premerala si ma pohľadom. Určite vyzerám hrozne..
" Chcela som sa ísť okúpať pridáš sa?"
" Veľmi rada." Vydýchla som s úsmevom a prehrabla som si polepené vlasy. (Aj v nich som mala blato.)
Kráčali sme v tichosti ďalej keď som sa jej to odhodlala spýtať...
" Konan? ... Ja .... Nevidela si náhodou dnes Itachiho?"
" Itachiho? On ti to nepovedal?" V jej hlase bolo počuť pobúrenie aj prekvapenie.
Preľakla som sa a záporne som pokrútila hlavou. Čo mi nepovedal? V hlave sa mi mihlo nekonečno možností scenárov... Opustil ma? Už ho nikdy neuvidím? Má inú? ...
" Prijal tú Peinovu misiu.. príde asi o dva týždne." Trochu mi odľahlo a nadávala som si aká som sprostá ... O dva týždne... Pomyslela som si smutne a aj trochu zúfalo.
Ja viem .. presviedčala som ho nech tam ide ale .. teraz by som ho mala najradšej pri sebe ... Aj keď by som to nikdy nikomu nepriznala ...
Už teraz mi chýba.
 

9 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 BB20 BB20 | 1. května 2013 v 0:36 | Reagovat

Sakura je šikovná, že se jí povedlo vytrvat před Deidarou.
Díky moc za díl! :-)

2 kisa-uchiha kisa-uchiha | Web | 1. května 2013 v 13:28 | Reagovat

uuuuu, krásny diel a sviňa diedara, využil situáciu :D už by sa mohol itachi vrátiť, som zvedavá čo sa bude dieť :) a inak k tomuto...to že neprídávaš poviedky každý deň nevadí :) veď nás musíš držať v napätí :) lebo keby že ich pridávaš rýchlo, tak by to skoro skončilo :( a to by bola škoda :)

3 Susinka Susinka | 1. května 2013 v 15:33 | Reagovat

Výborný dielik :-D

4 Rika Rika | 1. května 2013 v 20:17 | Reagovat

krasny diel :D

5 Aki Aki | Web | 2. května 2013 v 7:13 | Reagovat

Krásni diel a tak to vyzerá že Deidara sa len tak nevzdá. Už teraz sa teším na pokračovanie. :-D

6 neviemm neviemm | 2. května 2013 v 21:16 | Reagovat

no nieeeeeee!!! :D kráása :333 teším sa na druhý tréningový deň :*

7 Eona Eona | 5. května 2013 v 6:54 | Reagovat

paradni diel pacilo sa mi najviac ked sakura hodila do deidaru to blato som si myslela ze zacnu po sebe hadzat obidvaja :D :D tesim sa na dalsi diel :-D

8 Kajká Kajká | 5. května 2013 v 18:00 | Reagovat

Deidara nechaj ju :D!!!!
och hrozne sa teším keď konečne príde Itachi :3 a KONEČNE si vyznať lásku  :D ach ..:3..
Viola super diel :3 obdivujem ťa ako dokážeš niečo také napísať :3
Len mám malý háčik :-? každý deň prídem na tvoj blog a pozriem či pridáš novú časť a ono stále nič :-( Fňuk ..O_O
Ok zasa sa vykecávam 8-) ,ešte raz super diel a teším sa na pokračovanie :-) :*

9 janulik-chan janulik-chan | Web | 6. května 2013 v 18:30 | Reagovat

WAu :D super diel :D aj keď preferujem SasuSaku, píšeš skvele :D a mimochodom ďakujem za všetky komentáre :D

10 kisa-uchiha kisa-uchiha | Web | 8. května 2013 v 22:00 | Reagovat

bude už ďalší diel? :) neviem sa dočkať pokračovania :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama