Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

Láska vs Logika

21. května 2013 v 10:37 | Viola NTk |  Poviedky na želanie
Toto je moja prvá poviedka na želanie ^^ Budte prosím milosrdný :D Dúfam že sa ti bude páčiť Eliška-chan :3 nakoniec je to dlhšia jednorázovka ;)
Je na pár Shikamaru a Hinata /Shikahina/ (Na mojom blogu netradičné ja viem ale bola to výzva n.n) Je to písané z pohľadu Shikamara :))
* Ak by mal aj niekto iný záujem o poviedku napíšte na môj e-mail :) Ďakujem vám za čítanie mojich výplodov :D a Ďakujem aj za komentáre .. Arigato n.n





Vojna skončila. Madara, Tobi aj Juubi boli porazený.. ale za akú cenu.
Môj otec zomrel ... obetovali sa aby sme prežili.
Matka túto správu neuniesla. Lekársky ninjovia povedali že zomrela na infarkt ale ja viem svoje. Matka zomrela na zlomené srdce.
Iste malo to aj svetlé stránky. Naruto sa opäť stretol so svojím mŕtvym otcom aj keď iba na chvíľu. A stal sa z neho Hokage. Sasuke sa vrátil do Konohy a všetci z toho boli namäkko.
Akoby zabudli na všetky obete ktoré si toto víťazstvo vyžiadalo. Vzdychol som si.
Nechcem aby všetci iba smútili. Samozrejme že je dôležité aj oslavovať.. len ma to sem tam zamrzí. Rodičov som miloval a aj keď by som to nikomu nikdy nepriznal.. chýbajú mi.


Myslím ale že by boli na mňa hrdý. Stal sa zo mňa jounin, som Narutov .. teda Hokageho poradca. Keď sa jedná o dôležité záležitosti na ktoré treba logické uvažovanie (ktoré je obyčajne nad Narutove schopnosti) zavolajú mňa.
Nesťažujem sa. Žijem sám a vyhovuje mi to. Nič by som nemenil. Netúžim po misiách, sláve a ani veľkom bohatstve. Chcem len svoj pokoj.
Sedel som už v prázdnej triede a lúštil som krížovky. Všetky sú otravne jednoduché.
" Shikamaru Nara - sensei! Sensei!" Počul som krik a do triedy vtrhol jeden z mojich študentov najnižšieho ročníka. Odtrhol som pohľad od jednoduchých hlavolamov.
Drobný chlapec s veľkými hnedými očami a strapatými vlasmi bol zdá sa úplne rozrušený.
" Ari čo sa stalo prečo tak kričíš?" Jeho meno znamená mravec .. naozaj sa to ku nemu hodí.
" Shikamaru sensei Saru a Raion sa bijú na ihrisku!" Snažil sa lapiť dych.
S mierne otráveným výrazom som sa premiestnil na Ihrisko za ninja Akadémiou.
Jedným rýchlym pohybom som od seba oddelil týchto dvoch krpcov a zdvihol som ich za tričká trochu nad zem. Vzpierali sa ale bolo im to márne.
" Dosť! Okamžite prestaňte!" Zavelil som a všetci okolo mňa, celá trieda, stíchli. Chlapci sa tiež prestali mrviť. Keď som si bol istý že už do seba znovu neskočia zložil som ich na zem.
" Kto mi vysvetlí čo sa tu deje?" Spýtal som sa ráznym, autoritatívnym hlasom. Najskôr nikto nereagoval no .. Ruku zdvihla malá Hachi. Kývol som jej aby prehovorila.
" Sensei ja som to videla. Saru sa posmieval Raionovi že nevie hádzať shurikenmi. A Raion ho udrel." Žmurkala vyplašene.
To je ale zase deň. Pomyslel som si znudene. Obzrel som sa na decká spoza pleca.


" V poriadku. Vy dvaja za mnou a ostatný ... máte ešte zvyšok prestávky pred sebou. Keď ale zazvoní nech ste hneď v triede." Vykročil som ku mojej učebni a obaja bitkári ma bez námietok nasledovali.
Vošli sme do prázdnej miestnosti. Oprel som sa o svoj stôl a zamračil som sa na nich.
" Neželám si aby ste sa medzi sebou urážali a už vôbec nestrpím žiadne bitky. Ak sa to bude ešte opakovať tak to budem nútený oznámiť riaditeľke Kurenai a vašim rodičom." Hovoril som vážnym tónom. Chcel som im nahnať trochu strach .. podľa ich výrazov to asi zabralo.
" Ale sensei on si začal!" Povedal horlivo Raion bez toho aby čakal či ho vyzvem.
" Nie je dôležité kto začal. Podstatné je to že ste tú situáciu nezvládli. Ak ťa aj Saru provokoval mal si to vyriešiť bez bitky. Správny ninja najskôr premýšľa až potom koná. A tak isto nemáš skákať svojmu senseiovi do reči." Poučoval som ich znudeným hlasom. Mali sklonené hlavy a ovisnuté plecia. To už by mohlo stačiť.
" Dnes budete po škole a budete premýšľať o tom čo som vám povedal pri trénovaní so senseiom Rokom Lee. A teraz choďte na dvor máte ešte trocha času."
Sadol som si za stôl. Zatvorili za sebou dvere. Vytiahol som cigaretu a zapálil som si. Pozoroval som ako sa za oknom lenivo posúvajú oblaky po oblohe. Vylúštil som poslednú logickú úlohu čo mi zostala v knížke.
Neviem načo si to kupujem. Je to strata času. Toto číslo som vylúštil za dve prestávky a to mi tá predavačka sľubovala aké je toto nové číslo nezvládnuteľné.
Vyfúkol som obláčik dymu.. čakala ma posledná hodina. Premýšľal som čo budem dnes robiť. Ino a Choji ma volali na obed ale ja dnes na spoločnosť náladu nemám. Lenže tu v Konohe je takmer nemožné nájsť pokojné miesto kde by som nebol niekým ustavične vyrušovaný.
Ale dnes .. dnes také nikým nerušené miesto nájdem. Musím, inak sa zbláznim.
Posledná hodina mi ušla ako voda. Deti po zvonení vybehli pred školu kde ich čakali rodičia.
Kráčal som popri vysokých stromoch na najodľahlejšiu časť Konohy.
Všade bolo plno ľudí. Začalo to byť naozaj protivné .. Zašiel som do malého lesíka.
A uvidel som pred sebou staré, rozbité, detské ihrisko. Vyzeralo to tak že tu už naozaj dlhý čas nikto nebol. Spokojne som sa usmial a zvalil som sa do trávy.
Privrel som oči a pozoroval pomalý pohyb páperových oblakov.
Ležal som tam nejaký čas .. keď som zrazu počul kroky.
Posadil som sa a uvidel asi5 metrovpredo mnou Hinatu Hyuuga.
Vyzeralo to že si ma nevšimla. Pomaly prešla ku stromu na ktorom visela iba na jednom lane stará drevená hojdačka. Oprela sa o kmeň a pozerala sa na oblohu.
Hm .. asi nie som jediný čo hľadám pokojné miesto sám pre seba...
Toto miesto je už ale obsadené. Nech si nájde vlasné.. pche! Zagánil som na ňu. Tie ženy! Prečo sa musia chlapi ustavične obetovať a podrobovať ich zmýšľaniu?!
Mal by som ísť preč skôr než si ma všimne. Nie že by mi extrémne vadila.. iba ma trochu znervózňovala. Bola taká jemná že som sa ju vždy bál čo i len osloviť. Vyzerá akoby ju dokázal zlomiť aj ľahký vetrík a pri tom v boji .. by dokázala zdolať aj veľmi silného súpera.
Vždy mi prišla trochu iná ... nie príliš komplikovaná a zároveň ani veľmi jednoduchá.
Uvedomil som si že som ju už poriadne dlhú dobu nevidel.
Stále je taká pobláznená do Naruta? Ten teraz pokiaľ viem chodí so Sakurou. Neviem či tým chce dať Sakura iba príučku Sasukemu no .. je mi to vlastne jedno. Sledovať tieto vzťahy je pre mňa príliš otravné.
Aj keď.. Pre mňa ako nestranného pozorovateľa mi to príde aj celkom komické. Lásku som nikdy nechápal. Išla proti mojej logike.
A není nič horšie než Komplikovaná žena.. Videl som to na vzťahu môjho otca a matky. Otec vždy radšej ustúpil než by sa mal s mamou konfrontovať.
Pousmial som sa pri tej spomienke.. Nie žeby som bol ja iný... práve naopak. Až príliš sa ponášam na otca.
Hinata sa pohla dotkla sa jemne rozbitej hojdačky a zavrela oči. S úsmevom na perách jemne zaklonila hlavu a oprela si ju o kmeň stromu.
Vlasy sa jej rozprestreli okolo tváre ako čierny, hodvábny závoj.
Bezmyšlienkovite som sa na ňu pozeral. Jemný vietor šuchotal v listoch stromov cez ktoré dopadali na jej tvár mihotajúce tiene.
Mala pootvorené pery. Dlhé mihalnice a celkovo jej tvár pôsobila nežne až detsky - naivne. Pripomínala mi bábiky z porcelánu. Chcel by som vedieť nad čím asi rozmýšľa.
Pár krát som zažmurkal a odvrátil som pohľad. Až teraz som si uvedomil že ju pozorujem ako dáky úchyl spoza kríku.
Pousmial som sa sám nad sebou a rozhodol sa jej to tu prenechať. No potom sa náhle zohla objala si rukami telo a trhane sa nadýchla. Začala plakať.
Nerozumel som tomu .. veď sa ešte pred chvíľou usmievala a teraz toto?
Ah ja tie ženy fakt nechápem! .. Utierala si slzy a smrkala. Asi si naozaj myslela že je tu sama.
Uhm ... nemám na výber. Musím jej dať o sebe znať.
Postavil som sa a vynoril sa z kríku.
Zdvihla na mňa uplakanú tvár.
" Uhm .. ja viem je to otrava ale ... nechceš pomôcť?" Poškrabal som sa vzadu na hlave.. toto neznášam. Ženské a ich slzy. Stále plačú! Raz keď sú smutné inokedy keď sú šťastné, keď sú dojaté, vystrašené.. ako sa v tom má chlap vyznať? A čo na to zaberá?
" Shi- Shikamaru - san? Čo tu robíš? Ako dlho si už tu!?" Triasol sa jej hlas. Na konci znela skoro nahnevane. Nikdy som ju myslím nepočul povedať niečo takýmto podráždeným tónom.
" No vieš ... ja len ehm. No ja eh.. hm." Nejako som nevedel zo seba dostať von zmysluplnú vetu. Sám som nechápal prečo som o svojej prítomnosti nedal hneď vedieť ale .. namiesto toho som ju potichu sledoval.
" Nechceš ja neviem ... vreckovku alebo..?" pozrel som sa na jej mokrú tvár. " Alebo uterák?"
Sakra ... Som z toho trochu zmätený.
Venovala mi nechápavý pohľad a skryla si tvár v dlaniach. Jej dlhé tmavé vlasy mi úplne zabránili v pohľade na ňu.
" Nie nič nepotrebujem ... chcem byť sama." Hovorila potichu a jej slová ešte viac tlmili jej dlane v ktorých sa predo mnou ukrývala.
" Nemôžem len tak odísť.. som muž a ty si žena v núdzi ja .. je moja povinnosť ti pomôcť." Motal som sa vo svojich vlastných slovách.
" Nepotrebujem už žiadneho hrdinu prosím odíď. Prišla som sem aby som bola sama.. ak by som chcela nejakú mužskú oporu niekoho by som vyhľadala." Pozrela sa na mňa odhodlane.
" Fajn. Ako chceš." Mykol som plecom.


Jej jemná teraz uplakaná tvár.. bolo to posledné čo som videl pred tým než som sa bez slova vyparil v obláčiku dymu.
Premiestnil som sa do svojho domu. Môj deň prebiehal klasicky. Bol som doma, hral som sám so sebou shougi a potom som si išiel ľahnúť.


Počul som šťastný, nákazlivý, dievčenský smiech
" Shikamaru." Prehovoril na mňa povedomý hlas a pred očami sa mi objavila Hinatina tvár.


Na perách mala jemný úsmev. Volala moje meno.
S trhnutím som sa zobudil na svoj budík. Je čas ísť do školy. Potriasol som hlavou a nechápal som prečo sa mi s ňou snívalo. Po včerajšku ju nemám chuť vidieť naozaj dlhú dobu...
(Teda .. som si to aspoň chcel nahovoriť.)
V škole to dnes bolo o ničom. Bol som trochu podráždený lebo som z hlavy nemohol dostať spomienku na Hinatu. Čomu som fakt vôbec nerozumel!
Zamračil som sa na tabuľu a zotrel som poslednú kriedu. Zazvonilo na koniec vyučovania. Dnešok sa poriadne vliekol.
Chcel som zájsť na to ihrisko.. A celý čas som si nahováral že tam chcem ísť iba preto lebo je tam tak príjemne a že s Hinatou .. tým snom .. Že to s tým nemá nič spoločné.
Ale ... vlastne.... Mal by som sa jej ospravedlniť. Otravoval som ju keď chcela byť sama. Sám dobre viem aké to je ťažké nájsť si tu v Konohe pokojné, opustené miesto a vnucoval som sa jej. Robil som presne to čo neznášam keď robia ostatný mne. Som pekný pokrytec.
Nervózne som si zapáli ďalšiu cigaretu.
" Shikamaru - san.. myslím že som ti už niekoľkokrát hovorila aby si tu nefajčil." Spoznal som hlas Kurenai.
Otočil som sa ku dverám a pousmial sa. " Prepáčte Kurenai-sama."
" Vidno že si žiak svojho učiteľa." Smutne sa usmiala a oprela sa o zárubňu dverí.
Posmutnel som.. príde mi to tak dávno odkedy Asuma zomrel a pri tom ubehli iba štyri roky.
" Táto sobota platí? Tatsu sa na teba pýtal." Zamrmrala vo dverách.
" Samozrejme už sa na neho teším." Zahasil som cigaretu.
" Trénoval shougi ako o život." Povedala a v očiach sa jej zablyslo. Jej syn je pre ňu všetko, celý jej svet.. Aspoň niečo jej po Asumovi zostalo. Má svojho "kráľa".
" Za chvíľu ma premôže." Prikývol som. Je veľmi inteligentný na to aký je malý.
Šťastne sa usmiala. " Len toľko som chcela.. musím ísť povinnosti volajú." Zamávala mi a kráčala preč.
Pobalil som si veci. (Hodil som si cigarety do vrecka.) Kráčal som ku tomu rozbitému detskému ihrisku ktoré je ukryté v malom lesíku. Nemyslel som si že by som ju tam našiel. No bola tam. Otočená chrbtom ku mne.. Hlavu mala trochu zaklonenú asi sa pozerala na oblohu.
Nemohol som si vysvetliť ten pocit úľavy a radosti keď som sa na ňu pozeral. Bez slova, zmätený svojimi pocitmi som kráčal ku nej.
" Zase si tu?" Zaštebotala svojím tichým hlasom.
Sadol som si vedľa nej. Mračila sa na oblohu a v očiach mala aktivovaný byakugan.
Na jej kráse jej to ale neubralo.


Pri svojej myšlienke som sa mierne sčervenal a odvrátil som tvár. Naozaj nechápem kde sa vo mne ta myšlienka nabrala... veď je to Hinata!
" Prepáč ten včerajšok." Povedal som po chvíli, čo sme obaja hľadeli na nebo.
Prikývla no stále sa mračila. Pozitívne ale bolo, že deaktivovala svoj byakugan.
Sedeli sme tam do večera.. bez slova, bez jediného pohľadu. (Teda ja som sa na ňu sem tam pozrel ale ona na mňa ani raz.)


Takto to prebiehalo asi mesiac. Škola, Tatsu (syn Kurenai a Asumu) ... a ... chvíle s Hinatou na ihrisku.
Niekto by si povedal, že je to zvláštne.. no musím si priznať, že som tam bol s ňou rád.
Po dvoch týždňoch vyzerala, že aj ona je z toho rada.. minimálne sa už toľko nemračila.
Čo ma zvláštne znepokojovalo boli moje sny. Vždy v nich bola totiž ona.. Myslel som na ňu čím ďalej tým častejšie a .. pomaly som z toho šalel.
Ubehol už druhý mesiac, čo sme tam takto spolu sedávali. Stále bez jediného slova. Chcel som to zmeniť. Vždy keď som tam išiel som si v duchu pripravoval slová .. ako ju osloviť.... lebo totiž ... ja... chcel som počuť jej hlas. Uhm. Hej asi som sa scvokol. Fajčím viac než pred tým a nemôžem ju dostať z hlavy. Mám pocit, že dýcham a žijem len pre tie chvíle čo tam spolu sedíme. Vyfúkol som obláčik dymu a pozoroval som ako sa postupne úplne rozplynul.
Bol som v triede.. stál som pri otvorenom okne, už ma čakala iba jedna hodina a potom ju uvidím. Bol som nedočkavý.
" Neruším? Shikamaru-sensei?" Počul som odo dverí povedomý hlas. Rýchlo som zahasil cigaretu. V priestoroch akadémie by som fajčiť naozaj nemal. (Kurenai mi to stále prízvukuje.)
Vo dverách stál Neji. Môj najlepší priateľ. (Hneď po Chojim.)
" Pokojne vstúpte Neji-san." Zasmial som sa na tej falošnej formálnosti. Bratsky sme sa objali. Stal sa z neho elitný člen ANBU. Už týždne bol na misii a ja som sa nemal s kým zhovárať. On jediný .. akoby som to povedal vystačí mojej mysli. (Má podobne vysoké IQ.) Mám aj iných priateľov ale iba s ním sa navzájom chápeme, skrátka uvažujeme podobne.
" Shikamaru čo máš nové?" Spýtal sa keď sa oprel o rad lavíc.
" Ja .. som spokojný všetko je ako predtým a ty? Kedy si sa vrátil?"
" Nedávno. Myslel som že by sme zašli na obed." Povedal a obzeral sa po učebni.
" Ja mám ešte ale jednu hodinu.. no potom tam môžeme ísť."
" Dobre tak v Ichiraku?" Spýtal sa ma a kráčal ku dverám.
" Budem tam." Prikývol som aj keď som dnes náladu na spoločnosť nemal .. Vlastne nemal som náladu na nikoho iba na ňu... Tešil som sa na to kedy za ňou prídem ale ... On je predsa len môj najbližší priateľ a .. niečo sa mi na ňom nezdalo. Ako keby ho niečo trápilo.
Posledná hodina mi ušla veľmi pomaly no potom konečne zazvonilo. Myslím že som čakal na posledné zvonenie netrpezlivejšie než všetci študenti dohromady. Deti vybehli na dvor, kde ich poväčšine čakali rodičia.
Išiel som rovno do mesta. (Tak trochu som dúfal, že to rýchlo odbavím a budem môcť ísť na ihrisko.)


Neji tam už bol. Objednali sme si a v tichosti sa pustili do jedla. Teraz som už nepochyboval o tom, že Nejiho niečo štve. Bol podozrivo zdržanlivý a tichý.
" Vyzeráš že ťa niečo žere."
Vážne sa na mňa pozrel a prikývol.
" Keď som sa vrátil.. dal ma hneď predvolať Hiashi Hyuuga. Poveril ma misiou."
Nechápavo som na neho pozeral.. nerozumel som prečo ho to tak štve. Už sa predsa dávno zmieril s tým že slúži hlavnej línii ich klanu. Trpezlivo som čakal až bude pokračovať.
" Jedná sa o moju sesternicu, o Hinatu. Mám ju tajne strážiť a chrániť lebo sa vraj niekto vyhrážal jej smrťou. Poslali Hiashimu list. Nechcel ju vystrašiť tak o tom nevie. Už na tom pracuje veľa ninjov a pevne verím, že toho kto to napísal chytia. Stráženie mi nevadí. Ide mi to celkom dobre. Poznám jej rozvrh a aj všetko ale... Z jednou vecou si neviem rady."
Spýtavo som sa na neho pozrel.
" Vždy mi zmizne a ja neviem kde. Okolo tretej sa vždy niekam premiestní a zvyčajne sa potom opäť objaví pred ich sídlom niekedy podvečer. Mám trochu obavy lebo ju neviem vystopovať. Je to asi hlúpe.. ale to je jedno.. Chcel si to počuť tak som ti to povedal." Pousmial sa.
Vedel som, že by som mu mal povedať o tom kam Hinata chodí. Ale .. akosi som sa ku tomu nemohol dokopať. Lebo ... hrozilo, že by som sa tam potom s ňou nemohol vídať. A vlastne ... čo by som mu povedal? Sedávame tam spolu už druhý mesiac a ani sa nezhovárame..
Čo by si pomyslel?! Možno by sa naštval a už by som sa s ňou viac nevidel. To by som asi tak ľahko nerozdýchal.
Tak som si zahryzol do jazyka a viac sme sa o tom nerozprávali. Som sebec. Hej .. mal som trochu aj výčitky. Predsa len ju má Neji chrániť lebo sa vyhrážajú jej smrťou.
No .. som tam s ňou predsa ja. Keby niečo, ochránim ju. Nedovolil by som nikomu aby jej ublížil, položil by som za ňu život. Tento fakt ma zasiahol akoby ma niekto oblial kýbľom plným studenej vody. Kráčal som rýchlym krokom ku nášmu ihrisku aj keď bola už skoro tma... Dúfal som, že tam ešte bude ... no už bolo dosť neskoro. Nebola tu žiadna známka niečej prítomnosti. Iba trochu utlačená tráva na mieste kde približne sedávame.
Pohľad mi padol na rozbitú drevenú hojdačku pripevnenú iba jedným lanom o strom.
Hm ...
Usmial som sa a zapálil si cigaretu. Otočil som sa na odchod. Kráčal som domov a premýšľal som nad tým... či som urobil dobre keď som Nejimu zamlčal to čo viem.
Ešte som sa na to ihrisko večer vrátil a vyhrnul si rukávy. Nebol som tam celú noc .. vrátil som sa domov a ležal som v posteli no spánok neprichádzal. Premýšľal som o Hinate, Nejim.. o tom aké je to celé čudné.
Niet cesty späť. Pomyslel som si neskoro v noci a pokúsil sa zaspať.


Prišiel som tam na naše miesto a usmial som sa keď Hinata nesedela na tráve ako zvyčajne ale jemne sa kolísala na opravenej hojdačke.
Obzrela sa na mňa.. jemne jej zružoveli líca.
" Včera si neprišiel." Pošepla hanblivo a odvrátila tvár.
Srdce sa mi rozbúchalo a mal som pocit, že explodujem od radosti.
" Bol som na obede s Nejim." Povedal som a oprel som sa o kmeň stromu vedľa nej. Som rád že tá hojdačka drží. Opraviť ju mi trvalo večnosť! (Ok, preháňam.)
" Viem o tom, že ma sleduje. Zase mi otec niečo zatajil.. ale ja nechcem aby si o mňa niekto robil starosti. Zvládnem sa o seba postarať sama." Začala rozprávať tichým hlasom a ja som bol z toho úplne mimo. Prvý krát po takej dlhej dobe (po 2 mesiacoch) sa rozprávame.
A .... rozprávame sa akoby sme boli starý dobrý priatelia.
" Povedal si mu, že chodím sem?" Vytrhla ma zo zamyslenia.
" Nie." Odpovedal som jednoducho a pozrel sa hore na oblohu.
" Prečo?" Spýtala sa a prekvapene na mňa uprela tie jej veľké sivé oči. Je naozaj nádherná.
" Neviem." Zaklamal som. Pristúpil som ku nej a jemne strčil do hojdačky aby sa rozkývala. Nemohol som jej predsa povedať, že by mi chýbala .. či?
Hinata sa placho usmiala no neprotestovala a nechala ma aby som ju hojdal.
" Arigato Shikamaru-kun." Vďačne sa na mňa usmiala keď sme vedľa seba sedeli na tráve. Slnko zapadalo. Ten úsmev zahrňoval viac než len vďaku za hojdanie. Bola v ňom vďaka za to, že som ju neprezradil, že som tu s ňou bol, že som jej poskytol pomoc aj keď o ňu nestála.. Zahrialo ma pri srdci a šokovalo ma to čo som chcel urobiť. Neskutočne ma vábili jej pery.
Odvrátil som sa. " Nemáš začo." Zamrmral som a ona sa postavila na odchod ako vždy o takomto čase.


Už sme tam vedľa seba iba nesedeli. Rozprávali sme sa, smiali, spomínali sme na staré časy, pozorovali oblaky... Zbližovali sme sa. Naozaj som si ju veľmi obľúbil. Nie je ako iné ženy. Nie je príliš komplikovaná ale ani není primitívne jednoduchá.
Zbožňoval som naše stretnutia. Chýbala mi keď som bol v škole, keď som večer zaspával v prázdnom dome ... Mal som pocit, že bez nej by môj život už nebol taký ako pred tým.
Desil som sa toho.. nerozumel som tomu. Ubehol asi mesiac čo sme sa spolu aj zhovárali, čo sme boli naozaj dobrí priatelia.
Raz som asi až príliš nenútene kráčal ku ihrisku. Odzdravil som sa nejakým ľuďom. Kráčal som so sklonenou hlavou .. nechcel som zbytočne pútať pozornosť. Chcel som byť už s ňou.
" Shikamaru!" Vykríkol niekto moje meno. Nie! Zaúpel som v duchu.
" Choji." Silene som sa usmial a zapálil si cigaretu. Fajčil som viac keď som s Hinatou nebol .. zato keď sme boli na ihrisku ani ma nenapadlo po cigaretách siahnuť.
" Žiješ ešte? Kde sa toľko flákaš už som ťa nevidel ... Nepamätám kedy!" Smial sa hrdelným smiechom a jedol nahrubo odkrojené 2 krajce chleba s nejakým mäsom a zeleninou.
" Nezájdeme na obed?! Už sme spolu dlho nikde neboli ... oh ale mám chuť na hovädzie! Neskočíme tam spolu?" Pýtal sa ma a objal ma rukou okolo ramien.
Eh .. rýchlo výhovorku! Snažil som sa premýšľať. Zvláštne že ma nič dobré hneď nenapadlo.
" No nie, chlapci! Takto som vás už dlho nevidela. Shikamaru! Kde žiješ?!" Usmievala sa na nás Ino a kráčala ku nám. Uhm.. z tohto sa tak ľahko už nevymotám.
" Skvelé! Konečne sme stará zostava! To by chcelo dobré, šťavnatučké hovädzie! Čo vy na to?! Ino, Shikamaru."
" Ja zatiaľ nič v pláne nemám." Zazubila sa na mňa Ino.
" No viete .. ale ja som už jedol a práve niečo mám." Vymotal som sa z Chojiho objatia a pomaly som od nich cúval.
" Keby som ho nepoznal, tak si myslím že má ženskú." Jachtal Choji a prskal pri tom chleba.
" Neblázni." Zahriakol som ho rýchlo. (Asi prirýchlo lebo Ino sa zvláštne zasmiala.)
" Dokáž to a príď dnes večer na stretávku! Všetci z akadémie.. Kiba, Sakura, Naruto, Sasuke, Hinata, Neji .. všetci prídu."
Hinata?
Snažil som sa zachovať si pokojnú masku keď zaznelo jej meno.. či už úspešne to naozaj neviem.
" Budem tam!" Zamával som a kráčal na ihrisko.


" Čo ťa zdržalo?" Usmiala sa na mňa Hinata a ja som sa spokojne zvalil vedľa nej do trávy.
" Čo vieš o tej stretávke?!" Spýtal som sa jej na oplátku a trochu som sa zamračil .. Ak o tom vedela skôr .. Prečo mi to nepovedala?
" Oh ... tiež som sa to dozvedela až dnes doobeda." Hovorila tichým hlasom.
Oh ako mi len chýbala ... (To by som nikdy nikomu nepriznal.)
" S kým tam ideš?" Vypadlo zo mňa bez rozmyslu.
Začervenala sa. " S Tenten a Nejim."
Cítil som tiež v tvári horúčavu. Sakra .. mal by som rozmýšľať skôr než niečo trepnem. Pri nej mi nejako nefunguje mozog.
Nerozprávali sme sa ... užívali sme si ticho a ja som potichu obdivoval vietor ktorý sa jemne pohrával s jej dlhými havraními vlasmi.
" Mala by som už ísť, pripraviť sa na večer." Povedala a postavila sa. Oprášila si nohavice.
" Uhm." Prikývol som a odvrátil od nej pohľad.
" Ty ešte nejedeš?" Spýtala sa ma keď bola už pár metrov odo mňa.
" Ešte chvíľu tu zostanem. Vidíme sa večer Hinata-chan." Usmial som sa na ňu.
" Hai. Tak večer Shikamaru-kun." Sklonila hlavu a rýchlo kráčala preč. Zdá sa mi to alebo sa červenala?!


Tá stretávka prebiehala presne tak ako som očakával. Bola to nuda. Teda aspoň podľa mňa. Všetci sa trochu pripili a "zábava" bola v plnom prúde. Ino sa chovala príliš prítulne ku Kibovi a Sakura sedela, celá nesvoja, medzi Narutom a Sasukem ktorý sa navzájom prebodávali pohľadom.
Uškrnul som sa a vypil ďalší pohár Saké. Citové veci sú smiešne ... teda pokiaľ sa ma netýkajú. Očami som skákal po ľuďoch no nikde tu ešte nebola.
" Koho hľadáš?! Príde tvoja frajerka?!" Doberal si ma Choji keď si všimol môj pátravý pohľad. V jednej ruke držal sáčok plný praclíkov.
Zasmial som sa o oprel sa o barový pult. " Samozrejme že nie."
" Neji si tú svoju priviedol.. Aha tam ide aj s Tenten." Pozrel som sa tým smerom a naozaj Neji držal Tenten za ruku. ... lenže oni dvaja neupútali moju pozornosť tak ako tá osoba čo kráčala vedľa nich.
Hinata. Zahasil som rýchlo cigaretu a vypil som do dna ďalší pohár Saké. Nedokázal som z nej spustiť zrak. Bola taká krásna! Vlasy mala vypnuté a na sebe mala čierne šaty na ramienka ktoré zvýrazňovali jej postavu.
Nervózne skákala pohľadom po ľuďoch okolo a objímala si rukami telo. Tenten jej niečo pošepkala a na to sa usmiala. Zdvihla pohľad a naše oči sa stretli.
" Tenten je krásna však? Hodia sa s Nejim ku sebe." Hovoril Choji a pri tom tlačil do úst jeden praclík za druhým.
" Uhm.. je naozaj nádherná." Zamrmral som si popod nos no nemyslel som Tenten. Hinata sa placho usmievala a do líc jej stúpala červeň keď sme sa na seba cez všetkých pozerali. Nikto si nás nevšímal.. a aj keby je mi to jedno.
Chcel som ku nej vykročiť no Ino ktorá ťahala za sebou Kibu mi zatarasila cestu.
Odviedla za ruku Hin niekde preč a ja som to iba z diaľky nečinne pozoroval.
Predstavila ju akémusi ninjovi z piesočnej. Bolo vidno, že je sebavedomý a hrdý na svoje svaly a dlhé ryšavé vlasy. V jeho zelených očiach bola lačnosť keď pozeral na moju Hinatu. Pichlo ma pri srdci. Mal som chuť tam naklusať a ... a ... Kriste MOJU Hinatu? Čo to ... ja žiarlim?! Sakra keď vidím ako na ňu ten chlap pozerá mám chuť mu rozbiť držku! Ja som sa do Hinaty zami-
" Shikamaru zlato! Pozri koho som ti priviedla. Toto je Chizune je z dediny ukrytej v hmle! No nie je to zaujímavé?? Vedel si, že vyhrala ženský turnaj v tvojej obľúbenej hre shougi?!"
Pretrhla mi niť myšlienok a predstrčila predo mňa milo vyzerajúce dievča. Malo zlaté vlasy zapletené v jednom zapletanci, hnedé oči a okuliare. Nebola škaredá a ani príliš pekná. Takto nejako som si kedysi predstavoval svoju budúcu manželku ... Ale to bolo pred tým než som spoznal Hinatu.
Dievča ktorej meno som si už ani nepamätal začalo niečo hovoriť. No ja som dokázal iba hľadieť smerom kde stála Hinata.
Ten chlap jej niečo rozprával a ona sa červenala. Mračil som sa... Naozaj žiarlim sakra!
Keď sa jej ten chlap dotkol a ona sa od neho odtiahla mal som chuť po ňom vyštartovať.
" Uhm .. Shikamaru-san? Počúvate ma?!" Spýtalo sa ma dievča stojace podo mnou. Pozrel som sa na ňu. Sakra .. to je otrava .. prečo som musel spoznať Hinatu?! Toto dievča vyzerá milo a múdro. Ale ... Hin a ja ....
" Oh ... prepáč ale .. ja musím ísť." Zamrmral som a začal sa davom predierať preč. Hinatu som už nikde nevidel ale videl som toho magora čo si na ňu dovoľoval.
Plecom som "nenápadne" vrazil do toho idiota čo sa chcel dotknúť mojej Hinaty.
Zamračene sa na mňa otočil. Koho zaujíma že je o hlavu vyšší a možno aj silnejší??
" Máš problém?" Zaburácal hlbokým hlasom.
Uškrnul som sa a jednu mu poriadne vrazil. Skončil na zemi. Postavil sa a chcel mi to vrátiť.
Bolo mi jedno, že na nás všetci pozerajú... hľadal som v dave Hin no nikde nebola.
" Čo to do teba vošlo Shikamaru!" Udrela ma do pleca Ino a Kiba a Neji ma chytili za ruky.
" Koľko si toho vypil?" Spýtal sa ma Choji a vyvaľoval na mňa oči.
Hej .. toto nie som ja.. nikdy by som nevrazil dákemu debilovi aj keby ma neviem ako naštval. Bolo by to na mňa príliš namáhavé a otravné ale ... Hinata ma zmenila. (A možno to bolo predsa len tým Saké)
Vytrhol som sa im a napravil som si sako. Košeľu som mal pri krku rozopnutú.
" Dajte mi pokoj." Povedal som naštvane a predieral sa k východu.
Nespoznával som svoje chovanie! A najviac ma štvalo to, že som nikde nevidel Hinatu.
Kam len mohla ísť?! ... A potom mi to došlo.


Sedela v tráve na našom ihrisku ukrytom pod listami mohutných stromov malého lesíka. Vonku bola tma a hviezdy jasno žiarili. Pozerala sa na ne.
Sadol som si ku nej.
" Aj ty si sa prišla ukryť?"
Prikývla a usmievala sa na oblohu. Mesiac ožaroval jej tvár .. bola nádherná.
" To dievča čo ti predstavila Ino vyzeralo milo." Preglgla a objala si rukami kolená. Ona si to všimla .. a žeby ju to trápilo??? Vybuchla vo mne neočakávaná radosť.
Trochu sa striasla. Až teraz mi došlo čo má na sebe. Musí jej byť chladno. Automaticky som si dal dole sako a prehodil ho cez jej ramená.
" Nevšimol som si.. uhm aj tebe Ino niekoho predstavila." Prehovoril som a nespúšťal ruku z jej pliec. Prekvapene zažmurkala a otočila ku mne svoju krásnu tvár. V lícach mala jemnú červeň ... Presne takto to mám rád.
Usmial som sa na ňu. Boli sme pri sebe tak blízko..
" Veríš že keď si niečo zaželáš pod padajúcou hviezdou .. tak sa ti to splní?" Spýtal som sa keď som kútikom oka spozoroval tento úkaz na oblohe.
Pozrela sa rovnakým smerom ako ja.
" Ešte sa mi to nikdy nesplnilo." Pošepla a znovu sa pozrela na mňa. Stále som ju držal okolo pliec.
" A ty?" Zažmurkala.
Pousmial som sa. " Ide to proti mojej logike, rovnako ako láska."
" Neveríš v lásku?" Spýtala sa ma trochu prekvapene/sklamane.
Pozrel som sa do jej veľkých očí. Uhm .. nechápem kde sa vo mne nabralo toľko odvahy ... možno za to môže to Saké .. alebo .....
" Neveril som v lásku ale ..." Zadrhol som sa a nesmelo zdvihol ruku ku jej tvári.
Oči sa jej prekvapením rozšírili. Na perách sa jej objavil nesmelý úsmev... a to v kombinácii s určitou dávkou alkoholu v mojej krvi + zdvihnutým adrenalínom z boja s tým debilom.
Urobil som to .. čo som mal chuť urobiť už od prvej chvíle čo som ju tu uvidel prvý krát.
Sklonil som sa ku nej a spojil naše pery v dlhom, sladkom bozku.
" Shikamaru .." Pošepla keď som sa trochu odtiahol. Položila mi svoju drobnú ruku na krk a pritiahla sa ku mne bližšie. Tak tomuto sa hovorí láska...
" Si jediná žena ktorej rozumiem." Zamrmral som s úsmevom a ona sa zasmiala.
Naše pery na seba opäť narazili v radostnom očakávaní a túžbe jedného po druhom.



THE END
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Eliška. :3 Eliška. :3 | Web | 21. května 2013 v 17:02 | Reagovat

Teď tě miluju ještě víc než po přečtení toho e-mailu!!!
Od začátku co konce jsem hltala každé slovo a usmívala se jak idiot.
Bylo to napsané nádherně a ke všemu to mělo ještě dokonalý děj.
No vážně. Jsi úžasná spisovatelka a já ti hrozně děkuji.
Nejlepší ShikaHina a jedna z nejlepších povídek, které jsem kdy četla.
Arigato. :3

2 Kajká Kajká | 22. května 2013 v 17:38 | Reagovat

Viola, musím uznať že i cez to že to není môj obľúvený pár bola táto poviedka krásna :3
Poslala som ti E-mail n.n

3 neviemm neviemm | 23. května 2013 v 20:35 | Reagovat

Viola-chan si neskutočná ! :3

4 Zoe Zoe | Web | 25. května 2013 v 23:41 | Reagovat

užasnááá :) :P dokonalý děj :P uuuuu :D když jsem si to přečetla , měla jsem chut psát :D bohužel se ted k pc nedostanu :( mi ho zabral :( :D ale touhle povídkou si mě vážně potěšila :) je užasná :) fakt se ti povedla :P :-*

5 Zuzka Zuzka | 9. října 2013 v 20:07 | Reagovat

Výborné ....neviem si sice predstaviť sedieť a nepovedať nič 2 mesiace ale budiš ......aj tak krásne aj ked je to netradičný pár

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama