Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

Deň ako každý iný 22

28. června 2013 v 21:39 | Viola NTk |  Deň ako každý iný
AHOJ!! Prepáčte že som tu chvíľu nebola ale známky bolo treba opraviť :)
Tak a začali nám prázdniny! ^^ dúfam že vysvedčenia vám dopadli dobre :) .. No.. kisa-uchiha nie si blbá! ^^ Ďakujem za otázku :) Vysvedčenie mi dopadlo tak .. no jo nemyslite si že som bifla:D Ale .. mám samé jednotky xD sci-fi nechápem že som to nakoniec dala :D .. myslím že na to že som tretiačka na strednej je to slušné xD .. Ale to nie je podstatné n.n
Sú prázdniny = budem pridávať veci časťejšie :) Arigato za komentáre :) Neskutočne ma motivujú! Ah .. nejdem už zdržovať n.n tu máte darček za vaše vysvedčenia .. ;)




Premiestnil nás na to najkrajšie miesto aké som kedy videla.
Bola to malá čistinka, ktorá mala tvar dokonalého kruhu. Tráva tu bola veľmi nízka a nádherne tmavozelená. Okolo boli vysoké, mohutné stromy. Cez ich lístie presvitali slnečné lúče. No najkrásnejšie tu boli kvitnúce čerešne, ktoré kde tu vykúkali spomedzi stromov so svojimi ružovými, mohutnými korunami. Vzduch bol plný vône, všetkých kvetov a bylín, ktoré sa nachádzali na tomto čarovnom mieste. Zafúkal vietor a pohral sa s listami stromov. Čerešňové lístky sa zniesli k zemi.. opadávali. Užasnuto som vydýchla pri pohľade na jeden z najväčších ružových stromov, aké som kedy videla.



Pozrela som sa na nebo .. Toto predsa nemôže byť skutočné!

Cítila som na sebe Zetsuov pohľad. Odvrátila som zrak od tej krásy aby som sa mohla pozrieť do jeho desivej tváre.. No jo aspoň ma to vrátilo pekne späť na zem.


" Páči sa ti tu?!" Usmial sa na mňa (myslím že to malo byť milo).
Zasmiala som sa na jeho otázke. Čo nevidel môj výraz? Že páči! Pche! Som unesená!!
" Ujde to." Smejúc som si vytrhla ruku z tej jeho. Je mi jedno čo si pomyslí! Vyzula som si topánky a prsty mi pošteklili steblá hodvábnej trávy. Urobila som váhavý krok, bála som sa že sa mi to všetko rozplynie. Tráva tu bola ešte mäkšia než som si predstavovala.
Veľmi som sa snažila aby som nepišťala od radosti. Páni .. už poriadne dlho som sa z niečoho takto netešila!
Úprimne som sa zasmiala. Pozrela som sa hore na nebo, rozprestrela som ruky a otočila som sa okolo svojej vlastnej osi. Započula som žblnkot. Veselo som sa vybrala preskúmať jeho zdroj a snažila som sa (neúspešne) pri mojej chôdzi veľmi neposkakovať.
Išla som rovno ku žblnkajúcemu potôčiku, ktorý tu vytváral malé jazierko. Boli na ňom aj lekná!



Slnko, ktoré sem prenikalo cez ružové kvety čerešní a zelené listy urastených dubov, sa odrážalo na vodnej hladine a tá vyzerala, akoby bola pokrytá stovkami drobných, ligotavých diamantov.
Mohla by som sa na to pozerať hodiny a viem že by ma to ani na sekundu neprestalo baviť.
" Ako si našiel toto miesto? Je to tu neskutočné!" Zvalila som sa chrbtom do trávy.
Prišiel ku mne a sadol si kúsok vedľa mňa.
" Je to moje obľúbené miesto." Povedal potichu a pootočil ku mne tvár.
Zhlboka som sa nadýchla.
" Dobre asi je načase vrátiť sa späť do reality." Zamrmrala som si popod nos. Pozrela som mu odvážne do očí. " Ako bude prebiehať náš tréning? Máš spojenie zo zemou a nechcel si aby som si brala zbrane.. budeš ma učiť nejaké ninjutsu?" Vyzvedala som.
Záporne pokýval hlavou. " Naučím ťa ako sa s pomocou svojho druhého ja dostaneš von z Genjutsu." Hovoril monotónnym hlasom.
Vypleštila som oči a trochu som sa od neho odtiahla. " Odkiaľ o nej vieš?" Spýtala som sa bez dychu. Kto mu to povedal?? Kto mu povedal že mám druhé ja?!
Uškrnul sa. " Mám svoje zdroje."
Zamračila som sa. " Ona už neexistuje."
" Nikdy by sa ti nepodarilo jej úplne zbaviť. Pozri sa na mňa.. toto sa stalo keď som to skúšal." Povedal pobavene.
Odvrátila som sa.
" Už som ju dlho nepočula.. Bude to pár rokov čo naposledy niečo povedala." Hovorila som zahmleným hlasom a hľadela som pred seba na krásny les.
Neviem či chcem aby sa vrátila.
" V poriadku. Zariadim ti stretnutie." Povedal a bolo mu v hlase počuť že sa usmieva.
Pootočila som tvár a pozrela sa na neho kútikom oka.
" Čo ma to vlastne chceš učiť?!" Spýtala som sa trochu podráždene. Trochu som z toho bola nervózna.
" Naučím ťa ako sa dostať zo silného genjutsu pomocou svojho druhého ja." Začal a potom sa na mňa milo usmial. " Si pripravená Kvietok?!"
Mykla som plecom a hneď na to som prikývla.
Postavil sa a ja som sa zatiaľ obula.. zdvihla som sa tiež.
" Použi na mňa genjutsu." Prehovoril. Znel ako generál.
To je hračka. Pomyslela som si s polo úsmevom na perách.
Vzduch okolo nás sa zavlnil a uprostred čistiny vyrástla veľká kamenná stena, ktorá uväznila Zetsuove telo. Vytvorila jazvu na tomto krásnom mieste.
Cítila som že mám všetko pod kontrolou. Genjutsu mi ide perfektne.
Teraz by som ho mohla mučiť. Preblysklo mi mysľou škodoradostne.
" To je všetko čo dokážeš kvietok?" Zdvihol na mňa zrak.
Všetko sa zmenilo. Okolie rýchlo potemnelo .. Zmizli stromy, jazierko, celá čistina bola preč.
V ten predlhý okamžik som nevnímala nič iba jeho hrozivý pohľad. Pousmial sa.




Nemohla som sa ani pohnúť. Sakra! Ako sa mu podarilo prekrútiť moje genjutsu?! Veď som to mala pod kontrolou! To nie je možné!!!
" Si prekvapená?!" Spýtal sa chladne. Kde zmizol jeho milý úsmev?
Prebodol ma neľútostným pohľadom. " Tvoje genjutsu je veľmi chabé. Nutne potrebuješ späť svoje druhé ja." Povedal mrazivo bezcitným hlasom a pristúpil ku mne bližšie.
" Aspoň viem že si mi neklamala keď si hovorila že zmizla. Skoro ju v tebe už necítim."
Chcela som na to niečo povedať no bola som úplne paralyzovaná. Zúfalo som vydýchla. Nepáči sa mi ako sa chová!!
" Uvidíme čo ju privolá späť." Povedal záhadne a prišiel ku mne ešte bližšie. Stál odo mňa na vzdialenosť vystretej ruky. Nechápala som čo tým myslí. Naklonil hlavu trochu na stranu.
Ucítila som ostrú bolesť. V bruchu som mala zabodnutý kunaj.
" Privolá tvoje druhé ja bolesť?" Spýtal sa sladkým hlasom a opäť do mňa vrazil ďalšiu zbraň.
Vykríkla som. Zaplavila ma ohnivá bolesť. Rana pulzovala a tiekla z nej krv akoby bola skutočná. Mala som chuť nadávať.. chcela som bojovať.. brániť sa hocičo no nedokázala som sa ani pohnúť. Stále ma rezal, bodal a po neviem akej dobe, (netuším koľko času ubehlo no pre mňa to bolo neskutočne dlho) sa odtiahol.
Nespokojne odhodil zbraň. " Toto nikam nevedie, nedokážeš sa ani len pohnúť.. bolesť ju asi v tebe neoživí." Hovoril si sám pre seba no ja som ho moc neregistrovala. Myseľ som mala zatemnenú. Nevnímala som nič iné iba tie zranenia čo mi spôsobil. Celé telo mi horelo od bolesti.. zvierali ma kŕče a triaška. Cítila som teplú, hustú tekutinu ako sa valí z mojich otvorených, hlbokých rán. Vo vzduchu sa vznášala vôňa železa, pach mojej krvi. Cítila som sa čoraz slabšia. Keď v tom zrazu všetko zmizlo, bolesť bola preč rovnako ako aj krv.
Na tele som nemala ani škrabanec. Sťažka som dýchala stále neschopná sa pohnúť.
" Už to mám!" Zvolal šťastne. " Tak kvietok.. čoho sa najviac bojíš?!" Spýtal sa už opäť chladným hlasom. Ucítila som v ústach chuť lesných čučoriedok a vzduch okolo mňa sa naplnil vôňou pokosenej trávy a rozrytej zeme. Došlo mi že je to Zetsuova hua!
Bol v mojej hlave.. Cítila som ako je v mojej mysli.
Nebolo to nič príjemné, prehrabával sa v mojich spomienkach. Nedokázala som proti tomu bojovať. Nemohla som s tým nič urobiť.
Zaúpela som. DOSŤ!
V tej chvíli to prestalo. Otvorila som oči a Zetsu sa víťazoslávne usmial. V tom sa okolie pretransformovalo. V diaľke zahrmelo a blesk preťal oblohu.
Striaslo ma a skrútilo mi žalúdok.
" Nemyslel by som si že sa najviac bojíš búrok." Povedal krutým hlasom a na perách mal rovnako bezcitný úsmev.
Cítila som ako na moje telo dopadli prvé kvapky dažďa. Ožiaril nás ďalší blesk, zahrmelo a poriadne sa rozpršalo.
Trhane som sa nadýchla a zažmúrila som oči.
Sakra! Je to len prelud! Nie je to skutočné! Spamätaj sa Sakura! Musím sa sústrediť a zrušiť toto hlúpe genjutsu! Opakovala som si v hlave dookola. No žiadny z mojich pokusov nebol úspešný.
" Bojíš sa ale to zjavne nestačí. Všakže?" Prehovoril chladným tónom.
Zadrhla som sa a vypleštila oči, keď som ho opäť ucítila v hlave. Jeho hua ma omráčilo.
Na tvári mal stále rovnaký arogantný výraz.
" Pozrime sa čo najhoršie si kedy prežila." Počula som jeho hlas bez toho aby pohol ústami a svet okolo nás sa zavlnil behom jedného blesku za ktorým nasledovalo hrmenie. Zrazu som kľačala na zemi v kaluži krvi.
Narutove telo bolo v mojich rukách. Mŕtve. Prázdne. Jeho modré oči bez života.
Tak studená pokožka... Tak smutný výraz ... V hlave sa mi ozývali jeho slová.
Bol to Sasuke.
Bolo to také skutočné! Bolo to také bolestivé.. Bola som späť v Konohe, pršalo.. všade boli moji mŕtvy priatelia.
V hrudi sa mi otvorila tá známa, veľká, bolestivá, prázdna diera. Chcelo sa mi plakať, kričať.. No bola som neschopná niečo urobiť. Scéna pokračovala..
Pred očami som videla Sasukeho ako bojuje s Kakashim.
Zabil ho. Sasuke .. on ho zabil. Prebodol Kakashiho. Prečo? Prečo?!
Otočil sa na mňa .. na perách mal chladný úsmev a v očiach sharingan.
Sasuke..
Niečo hlboko v mojom vnútri zaplakalo. Niečo hlboko v mojom vnútri srdcervúco vykríklo.
Pocítila som príval neznámej sily. Nadýchla som sa
" To už stačí Zetsu!!" Vykríkla som pevným hlasom a všetko sčernelo.
Bola som sama v ničote. Z tmy zaznel hrozivý smiech. Osvietil ma blesk a hneď na to sa ozval hrom. Opäť začala búrka.
Bola som celá premočená a zašpinená Narutovov krvou.
" Výborne kvietok. Ešte trochu a bola by voľná." Nevidela som ho no jeho hlas znel spoza môjho chrbta. Rýchlo som sa otočila s pripravenou päsťou no nebol tam.
Cítila som v ústach pachuť čučoriedok a vo vzduchu sa vznášala vôňa rozrytej zeme.. jemné náznaky pokosenej trávy.
Au!!! Sakra!!!
" Daj mi už pokoj! Prestaň!" Vykríkla som a zovrela som si hlavu. Padla som na kolená pri tom ako sa mi opäť hrabal v hlave.
" A teraz sa pozrime na najšťastnejšie okamžiky z tvojho mladého, krátkeho života." Ozýval sa jeho hlas pomedzi hromy a blesky. Hukot dažďa neustával.
Vedela som že na mňa vytiahne spomienky na moje detstvo.. bývalý team 7. Naruto, Sasuke, Kakashi a ja. Možno Ino a ostatný moji priatelia.. Myslela som že sú to moje najsilnejšie, najkrajšie spomienky.
" Ale ale pozrime že .. toto že je to najšťastnejšie čo v sebe ukrývaš kvietok??" Znel z diaľky pobavene Zetsuov hlas.
Pred očami sa mi ako film začali prehrávať všetky moje zážitky s Itachim. Každé jedno objatie. Každý jeden jeho úsmev... Naše bozky ... jeho horúce dotyky.... Cítila som to akoby som to všetko znova prežívala.
" Prestaň!" Vykríkla som posilnená niečim dávnym.. známym - neznámym.
" A ak neprestanem?" Zjavil sa predo mnou a osvetlil ho blesk.
Kľakol si predo mňa a schmatol ma za vlasy. Zdvihol mi hlavu. Opäť som nebola schopná pohybu.
" Necháš Sasukeho aby ho zabil?" Spýtal sa a prepaľoval ma pohľadom.
" Koho?" Spýtala som aj keď som poznala odpoveď.
" Itachiho, kvietok. Necháš ho umrieť?"
" Čo? Nie! Prečo.." Nechápala som. Silnejšie ma schmatol za vlasy.
" Miluješ ho a necháš Sasukeho aby ho tiež zabil?! Si slabá! Umrie rovnako ako všetci ostatný ktorých si kedy mala rada." Jeho slová sa mi bolestivo zarezávali do duše.
" Nie! To mu nedovolím!" Schmatla som Zetsua pod krkom za Akatsuki plášť. Pokúsila som sa ho odtlačiť.
" Umrie. Nič s tým nezmôžeš!" Zdrapil ma ešte silnejšie.
" Nie!" Sykla som,
" Ale áno! Budeš sama! Napospas .. presne ako vtedy keď sme ťa do Akatsuki priviedli prvý krát. Čo by sa stalo ak by tam nebol Itachi hm??" Privoňal si ku mne.
" Pusť ma!!" Vykríkla som.
" Sama samučičká kvietok. A Potom si príde Sasuke aj po teba. Budeš mu vydaná na pospas."
Zavrčala som.
" Takto to dopadne kvietok. Itachi zomrie." Hovoril a nevšímal si moje výkriky a protesty. Triasla som s ním, chcela som ho odstrčiť no stále ma pevne držal za vlasy.
" Zomrie ako aj Naruto a Kakashi, ako tvoji rodičia ako všetci tvoji priatelia. Za ich smrť môžeš iba ty. Všetko je to tvoja vina. Keby si vtedy Sasukeho presvedčila aby ostal.. aby neodišiel z Konohy."
" Zetsu!!!! Prestaň!" Kričala som pomedzi jeho kruté slová. Niečo v mojom vnútri narastalo, triaslo sa... rástlo.
" Keby si ho vtedy zabila na moste .. Ale nie Ty si to nedokázala. Museli ťa zase zachrániť. Si na príťaž. Si otravná, preto ťa nemiloval Sasuke a pre to isté ťa tiež nechce Itachi iba ťa ľutuje. Radšej odišiel chcel mať od teba pokoj."
" To sú samé sračky! Čo ťa do toho?! SKLAPNI!!" Nespoznávala som svoj hlas akoby to hovoril niekto iný..
" Si hlúpa a naivná.. a preto skončíš sama. Žiadny tréning ti nepomôže. Nemáš na to!"
Usmieval sa a v tom to zo mňa vyšlo von.

Vnútorná Sakura (VS) : " SHAAA-NNAAA-ROO!!!" Jedu (som) mu vrazila. Odletel dozadu a Genjutsu bolo v tej chvíli preč. Bola som späť na tej čarovnej čistinke.

Sakura (S): Si späť! Pomyslela som si potešene.

VS: Nikdy som neodišla a vždy tu s tebou budem, nie si sama.

Neveriaco som sa zasmiala a pozerala sa na moju päsť. Zetsu sa pomaly posadil a utrel si krv ktorá mu vytekala z pery.
" Som šťastný kvietok že ste sa zase obe našli." Povedal zrazu láskavým hlasom.
Radosť z toho že som opäť počula moje druhé ja ma prešla a zaplavila ma horúca nenávisť.
Ten človek je fakt schizofrenik!
" Nemysli si že ti budem ďakovať, ty idiotské Aloe Vera!" Vykríkla som rozúrene.
Prebodla som ho pohľadom keď sa na mňa milo až nevinne usmieval. Vykročila som ku nemu pripravená ho poriadne zmlátiť (ak nie zabiť) za to všetko čo mi povedal. Keď sa zrazu postavil na nohy a zdvihol pred seba ruky na znak mieru.
Založila som si ruky na prsiach.
" Nič z toho čo som hovoril som nemyslel vážne. Chcel som ťa iba naštvať a vďaka tomu že som bol v tvojej mysli som vedel presne čo povedať." Snažil sa ma upokojiť.
Stále som na neho nepriateľsky zazerala.
" Kvietok ... Uver mi." Pousmiala sa biela pólka jeho tváre.
Skrivila som tvár v znechutenom úškľabku. " Je mi jedno čo povieš. Si mi ukradnutý!" Sykla som a chcela som sa otočiť na odchod. Neviem síce kade .. ale ja sa nejako do Akatsuki už dostanem. To je najmenej!
Chytil ma za nadlaktie. Otočila som sa ku nemu a v sekunde mu jednu poriadne vrazila.
No neodletel dozadu. Prekvapilo ma že to ustál.
Voľnou rukou si utrel pramienok krvi čo mu vytiekol z úst a zaškeril sa.
" Dobre.. Aj túto päsť som si zaslúžil ale čo ak by si sa teraz upokojila? Tréning ešte neskončil."
Odrazila som jeho ruku čo ma držala za nadlaktie. " Ale áno už som s tebou skončila!" Zavrčala som a o krok ustúpila. Otočila som sa ku nemu chrbtom. Kráčala som smerom do lesa. Toto miesto mi už vôbec neprišlo také nádherné ako na začiatku.
Chytil ma za ruku. Ako sakra môže byť taký rýchly?
Chcela som sa mu vytrhnúť no držal ma veľmi pevne. " Nechaj ma aspoň vziať ťa späť kvietok." Povedal vážnym hlasom.
" Fajn." Sykla som a odvrátila pohľad.

Ocitla som sa pred dverami do mojej izby. Pustil mi ruku a ja som sa od neho hneď odtiahla.
" Dúfam že sa do budúceho tréningu trochu upokojíš Kvietok." Usmial sa na mňa milo. Ani som sa mu nepozdravila. Stále otočená chrbtom..
Zakliala som, zahundrala a zabuchla mu dvere pred nosom. Oprela som sa o ne chrbtom.
Vzdychla som si a pretrela som si spánky. Bolela ma hlava. Určite ma bolí kvôli tomu že sa mi v nej ten idiot špáral!
Všetky tie živé spomienky. Naruto.. Kakashi... Akoby nestačilo že ma to máta v snoch. V očiach sa mi hromadili slzy. No utrela som ich chrbtom ruky.
Až teraz som si uvedomila že je tu poriadok, nikde tu nie sú rozhádzané tašky s oblečením a nad mojou novou komodou pribudlo aj stredne veľké zrkadlo.
Smutne som sa usmiala. Konan asi dnes nemala čo robiť. Vyzliekla som sa z môjho ninja oblečenia no nešla som ku mojej komode. Kráčala som ku Itachiho skrini. Vybrala som odtiaľ jedno z tých jeho čiernych (pre mňa príliš dlhých a veľkých) tričiek a zabalila som sa do neho.
" Itachi.." Vzdychla som jeho meno keď som si ľahla do postele a pritúlila som sa ku jeho vankúšu.
To čo hovoril Zetsu bolelo. Nie je to tak že by som milovala Itachiho.. nie.... Nie.
Je to skrátka môj najlepší priateľ.. Hej... spojenec.
No aj tak ma tie Zetsuove slová ranili.. To, že ma Itachi nemiluje rovnako ako Sasuke.
Z nejakého mne neznámeho dôvodu ma to bolelo a trápilo viac než som si bola ochotná pripustiť.

VS: Poď radšej spať. Napomenulo ma moje druhé ja.

S: Máš pravdu. Bruu. Pousmiala som sa no hneď som aj zosmutnela. S pochmúrnymi myšlienkami na minulosť som zaspala.




" Už sa neviem dočkať keď jej to donesieme. Určite sa veľmi poteší Yahiko!" Radovala sa Konan a nadšene kráčala vedľa svojho vyvoleného.
Pein sa iba na svoju Naiso láskyplne usmieval a čudoval sa že neposkakuje ako keď boli mladý. Vlastne .. ku tomu už veľa nechýba. Bol veľmi rád že sú z nej a Sakury priateľky. Konan to prospelo. V poslednej dobe (ako prišla Sakura) celá žiari.
" Myslel som si že jej to budeš chcieť hneď zaniesť. Ale prečo si chcela aby som išiel s tebou?" Usmial sa a chytil ju pevnejšie za ruku.
Darovala mu nežný úsmev. " Lebo ťa milujem a chcem byť s tebou tak často ako to iba ide." Povedala akoby to bola samozrejmosť. Pein sa v tej chvíli cítil ako v nebi aj keď to na ňom nebolo vidno. No .. vlastne... Konan mu to videla v očiach.
" A ako Sakuru poznám bude si chcieť ten list od Itachiho prečítať osamote. My zatiaľ budeme môcť ísť na prechádzku." Štebotala svojim tichým, zvonivým hláskom.
Pein jej iba silnejšie chytil ruku na znak súhlasu, už boli pred dverami Sakurinej izby.
Bol rád že o sebe dal Itachi konečne vedieť. A Konan bola nadšená z toho že poslal aj list adresovaný špeciálne Sakure.
Jeho nežná modrovláska zaklopala. No z vnútra sa ani po chvíli nič neozývalo. Mal zvláštny pocit De-ja-vu. Veď včera večer, keď tu stál s Kisamem to začínalo presne rovnako.
" Možno je ešte na tréningu.. predsa len je ešte celkom skoro." Povedal jej no ona iba záporne pokývala hlavou.
" Videla som ako ide Zetsu preč. Ich tréning dávno skončil." Povedala a pootvorila dvere.
Uvideli ako Sakura spí na posteli a stíska v rukách vankúš.
" Nebudeme ju budiť. Donesiem jej potom večeru a aj s listom jej to nechám pri posteli.. Vyzerá že potrebuje spánok." Zašepkala a zavrela potichu dvere.
Kráčali spolu ruka v ruke ďalej tmavou chodbou.
Konan sa zrazu zachichotala. Pein sa na ňu spýtavo pozrel.
Len nad sebou mávla rukou. " Vedela som že Itachiho tričko nenosí iba preto že si nemá čo obliecť."
Síce nerozumel no pousmial sa. " Navzájom sa milujú a nepovedia si to." Nesúhlasne pokýval hlavou.
Konan ho štuchla. " Ty máš čo hovoriť. Tebe to tiež trvalo kým si sa odhodlal." Zasmiala sa pobavene.
Uchopil ju vo svojom mocnom objatí a láskyplne ju pobozkal. " Máš pravdu bol som ťulpas."
" Ale môj ťulpas." Opätovala mu bozk.



Zobudila som sa na zatvorenie dverí. Vedľa postele na nočnom stolíku bola položená tácka s jedlom. Z čaju stúpala para čiže bol čerstvý. Na tácke ležal aj akýsi dopis.
Bolo tam napísané moje meno úhľadným, elegantným písmom. Vyzeralo to ako mužské.
V rohu bolo iným perom aj iným, ženským rukopisom dopísané v zátvorke (od Itachiho).

Dychtivo som siahla po obálke a takmer som pri tom vyliala čaj.
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 tickleholdies tickleholdies | Web | 28. června 2013 v 22:29 | Reagovat

Blahopřeju k vysvědčení a musím uznat že ti to vážně ale vážně trvalo.Každej den jsem sem chodily a koukala jestli jsi něco nepřidala.Ale tutím dílem jsi mě potěšila jelikož je opravdu skvělý (jako všechny tvé povídky) Loučí se Tickle Tykev alias Arya :-)

2 kisa-uchiha kisa-uchiha | Web | 28. června 2013 v 22:52 | Reagovat

to som rada, že nie som :D, vieš len či ti to nevadilo, že som sa spýtala, že som taká zvedavá :D wow, wow, wow gratulujem :) nemyslím si, že si bifloš, keď máš samé jednotky, je to úplne normálne :) a ešte raz gratulujem, si šikovná :) ten prvý obrázok je prekránsy :) a aj ten orbázok, kde sú lekná je prekrásny :)kebyže som na sakurinom mieste tiež by som bola v úžasne z takého miesta :D oooo ten tréning s zetsu..to bolo niečo...napínavé :)
:D wau.... úžasné..úplne som si predstavovala sakuru pred očami :D a sviňa zetsu, ale musel to spraviť :D a čo je v tom liste od itachiho..ja to chcem vedieť :D a hej ty..viola-san počuj ty nechceš napísať nejaký scénar pre film? :)

3 BB20 BB20 | 29. června 2013 v 3:32 | Reagovat

Chudák Saky, snad se z toho dostane. Ale už se těším na Itachiho dopis.
Gratuluji k vysvědčení, jsi dobrá. Já jsem se předevčírem loučila s třídou, dodělala jsem devítku, ale budou mi chybět.
Děkuji moc za díl! :-)
Btw.: zatracený mobil, odesílala jsem to již před několika hodinama a nic.

4 Kajká Kajká | 29. června 2013 v 15:58 | Reagovat

Toto sa nerobí!!! :D... V tom najlepšom prestať? :D.. Viola!
Som veľmi rada že si zverejnila novú časť poviedky.. :) Nebudem sa rozkecávať! :D
Prosto krásne,krásne,krásne.. :3
K vysvečeniu.. Gratulujem ti! :) Teším sa na dalšie pokračovanie n,n
P.S. Píšeš úžastne! (neviem sa dočkať mojej poviedky :DD.. Nie,žeby som ti to chcela pripomínať!) :D..

5 neviemm neviemm | 29. června 2013 v 19:50 | Reagovat

Violindaaaaaaaaaaaaaa!! tot sa nerobíí! haaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa
Itachiho hladké uhladené mužské písmo.. chchem ho ihned!!! prosiiiiiiiiiiim :DDD
btw: nadlaktie? :DD
ps: už teraz mi chýbaš phew :*

6 Aki Aki | Web | 30. června 2013 v 10:07 | Reagovat

Krásni dielik som zvedavá čo jej mohol Itachi napísať. Plosím si rýchlo pokračovanie smutne pozerám.

7 Fejfarka Fejfarka | 30. června 2013 v 11:51 | Reagovat

Nádherný díl :) doufám že přidáš rychle další :) a gratuluju k vysvědčení o takovým se mi může jenom zdát :D

8 Eona Eona | 4. července 2013 v 10:08 | Reagovat

uzasny diel ten zaciatok tam chcem ist na to krasne bestarostne miesto :3 nadherne.... ten zetsu je podla mna v pohode len sa musiel premenin na demona aby dostal nieco vonku :D paci sa mi konan z peinom :D oni su dvojka zamilovanych krasne :D dakujem ti za tento diel aligato uz aby som si precitala ten dalsi ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama