Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

Deň ako každý iný 33

29. srpna 2013 v 18:55 | Viola NTk |  Deň ako každý iný
Bude mi veľmi, VEĽMI chýbať táto poviedka, Arigato za všetky komentáre a hviezdičky ktoré ste mi za ňu už udelili n.n Arigato za podporu, a za to, že ste to s touto poviedkou vydržali až do konca. ^^
Na vaše želanie je tam aj ero časť takže pozor :D Nechcem vás pohoršovať, kto to nemusí nech to preskočí xD .. Ááá vlastne som prvýkrát v živote písala niečo také a trvalo mi 5 hodín kým som to dáko sformulovala xD ... Dnes to tu pridávam iba vďaka neustálemu vydieraniu Kajky-san ^^ Takže ARIGATO GOZAIMASU za motivovanie :3 Prajem vám všetkým pekné čítanie .. teším sa na reakcie v komentároch n.n

Je to rozdelené nakoniec na tri časti lebo sakra v jednom článku môže byť iba 40000 znakov xD trapas :D Asi som to urobila trochu dlhé :P takže nakoniec bude častí 35 a nie 33 :D xD Hopla .. rozpísala som sa Gomen ^^





Spolu so Zetsum sme Itachiho operovali. Keď som doliečila všetky jeho zranenia už sa stmievalo.


Po operácii som sa opláchla a hneď som sa ku nemu vrátila, sadla som si na stoličku vedľa jeho lôžka a pozorovala som jeho pokojnú, spiacu tvár.
Nepohnem sa od neho ani na krok!
Zetsu otvoril dvere. " Myslel som si, že si pôjdeš ľahnúť."
Pootočila som ku nemu hlavu no nespúšťala som pohľad z Itachiho.
" Najkritickejších je 24 hodín po operácii, chcem tu pri ňom byť ak by nastali komplikácie." Odvetila som a snažila som sa potlačiť únavu ktorá sa mi vnárala aj do hlasu.
" To je síce pravda ale všetko prebehlo hladko a jeho stav je stabilizovaný.. Určite si vyčerpaná, potrebuješ odpočinok rovnako ako on. Choď si ľahnúť. Zatiaľ pri ňom zostanem ja ak nechceš aby bol sám." Ponúkol sa no ja som sa pousmiala a pokrútila hlavou.
Otočila som sa a darovala som mu jemný úsmev. " Som v poriadku, vážne si nerob starosti."
" Hm no .. ako myslíš. Uhm.. a nechceš niečo jesť alebo piť? Mohol by som ti niečo pozrieť v kuchyni." Pýtal sa starostlivým hlasom a v očiach mal obavy.
" Nie, ďakujem.. nič si neprosím." S úsmevom som sa otočila späť na Itachiho.
" Tak.. teda, vidíme sa zajtra." Zamrmral na odchod a ja som prikývla.
Osamela som.
Prisunula som si stoličku bližšie ku Itachiho vyvýšenej posteli. (Naozaj je to tu skvele vybavené.) Lakťami som sa oprela o matrac a chytila som ho za ruku z ktorej trčali všemožné hadičky.
Sasukeho meč bol opretý o stenu pri posteli. Padol mi naň zrak. Povzdychla som si.
Nemôžem tomu uveriť.. ničomu čo sa stalo. Je to ako nejaký paralelný vesmír v ktorom som sa ocitla dákym nedorozumením. Ako som sa zobudila vtedy prvý krát v Akatsuki, keď sme chceli oslobodiť Kakashiho... Odvtedy je celý môj život jedna pohroma za druhou.. Jedna udalosť čudnejšia než tá pred tým. Snáď je tomu všetkému už naozaj koniec.
Pohladila som palcom chrbát jeho ruky.
Vylieč sa Itachi.. Tak veľmi ťa milujem a chcem ti to povedať do očí. Pomyslela som si smutne.
" Smiem vojsť?" Vyrušil ma z mojich myšlienok hlas Konan spoza dverí.
" Hai, samozrejme." Rýchlo som sa vystrela a pustila som Itachiho ruku. Cítila som sa "pristihnutá pri čine".
Konan sa na mňa láskavo usmiala v rukách držala tácku s jedlom, cez ruku mala prehodenú deku, pod pazuchou držala nejakú knižku a cez plece mala prehodenú akúsi tašku.
" Zetsu mi povedal, že tu chceš zostať, tak som ti priniesla zopár maličkostí ktoré by sa ti mohli hodiť ak tu naozaj budeš najbližších dvadsaťštyri hodín."
" Je milé, že si robí starosti ale už som mu povedala, že nič nepotrebujem." Bola som v rozpakoch z toho ako sa o mňa obávajú a v lícach som cítila rumenec.
" Ešte by som ti rada oznámila, že som ti pripravila izbu hneď tuto vedľa Itachiho lôžka, čiže ak by si sa predsa len chcela vyspať.. máš to na skok. Zatiaľ som ti priniesla deku, trochu jedla a vody, knihu ak by si sa nudila a tu v tejto taške máš nejaké hygienické záležitosti a spodné prádlo.. Pribalila som ti tam aj nejaké oblečenie. Nie je toho veľa lebo sme zo skrýše toho moc nezachránili."
Ako rozprávala tak sa mi v očiach hromadili slzy. Je neuveriteľná... všetci sú užasný!
" Arigato." Pošepla som slabým, chvejúcim sa hlasom.
Všetko zo seba zložila a prisunula si ku mne druhú stoličku, čo bola v rohu miestnosti. Chytila ma za ruku a láskavo sa usmiala. Smrkla som a cítila som ako mi po líci steká prvá, neposlušná slza. Už som to nevydržala a vrhla som sa jej okolo krku, z očí sa mi pustili nechcené slzy. Srdcervúco som sa rozplakala. Všetky tie nahromadené emócie.. už to zo seba musím dostať von.
Tiež ma pevne objala. " Už je dobre Saki, je po všetkom.." Trošku sa so mnou hojdala zatiaľ čo som vzlykala. Hladkala ma po vlasoch a po chrbte až kým som sa neupokojila.
Povzdychla som si, trochu som sa odtiahla a utrela som si pozostatky sĺz na tvári. Cítila som sa lepšie, toto som presne potrebovala. Podala mi vreckovky a ja som sa na tom uchechtla.
" Bola si pripravená na všetko čo?" Pošepla som a vďačne som ich prijala, hneď som smrkala.
Konan mykla plecom s nežným úsmevom na perách. Unavene som sa oprela o operadlo nepohodlnej stoličky.
" Prepáč." Vzdychla som.
" Na čo narážaš? Sakura, ja vlastne nechápem ako si to mohla všetko doteraz ustáť bez toho aby si sa zrútila. Ja by som to nezvládla ale ty.. nevzdala si sa. Si najstatočnejšia osoba akú poznám." Hovorila horlivo.
Pousmiala som sa. " Teraz preháňaš, ja nie som vôbec odvážna. Naháňa mi strach každý tieň čo sa okolo mňa mihne."
" Ale aj napriek tomu si bola ochotná s tými tieňmi bojovať." Chytila ma povzbudivo za ruku.
Pozrela som na Itachiho. " Len som chránila muža ktorého milujem." Ani som nevedela ako som túto myšlienku vyslovila nahlas.
Konan sa šťastne usmiala. " Takže už si, si to uvedomila?"
Prikývla som. " Pochopila som to vo chvíli čo sa moje druhé ja vzoprelo môjmu vedomiu a ovládla ma.. Skoro som so Sasukem.." Nedokončila som lebo som zaťala sánku.
" Všetko teraz mohlo byť inak ak by získal moc démonov ten psychopat." Dokončila som zachmúrene.
" Sasuke?! Ten nový Hokage?! Itachiho mladší brat?" Snažila sa porozumieť a ja som prikývla.
" Odkiaľ mal prsteň?" Spýtala sa šokovane.
" Zabil Orochimara a vzal si jeho Kuuchin, mal aj všetky tie zvitky o prsteňoch čo Orochimaru ukradol z Akatsuki knižnice. Preto vedel o tej legende." Vydýchla som zničene.
Konan sama pre seba prikývla. " Sakura, ja som vlastne prišla aj preto.. lebo ma o to požiadal Yahiko." Začala zdráhavo.
Spýtavo som na ňu pozrela.
" Pein by rád vedel, čo sa stalo.. vysvetli mi prosím všetko pekne od začiatku. Určite si ťa potom zavolá a aj on a bude sa o tom chcieť s tebou osobne pozhovárať. Myslel si ale, že ti bude príjemnejšie keď povieš celý ten príbeh mne a ja mu to potom vysvetlím za teba. Možno sa ťa bude chcieť ešte spýtať na nejaké detaily .. uvidíme." Zasekla sa. " Povieš mi to teda?" Opýtala sa nesmelo.
Pousmiala som sa. " Neviem kde mám začať." Priznala som.
" Skús na začiatku." Pousmiala sa.
Poškrabala som sa za uchom s krivím úškrnom na tvári, jedno oko zažmúrené. Snažila som sa loviť v pamäti. Príde mi to tak dávno!
" Myslím, že to začalo vtedy čo mi Kisame povedal, že ma miluje." Pošepla som s pohľadom upreným do prázdna.
Periférne som videla ako Konan vypúlila oči. " Tak ti to predsa len povedal?" Vydýchla neveriaco.
Otočila som sa na ňu a trochu som sa zamračila. " Ty si to vedela?"
" Sakura.. veď to vedel každý. Nechci mi povedať, že si si nevšimla ako pôsobíš na všetkých chlapov tu okrem môjho Yahika." Zamračila sa aj ona.
Má pravdu.. chcela som pred tým zatvoriť oči ale už nevládzem ďalej popierať všetky skutočnosti. Zúfalo som vydýchla a ukryla som si tvár v dlaniach.
" Ja ale o ich lásku nestojím." Prehovorila som potichu, tlmeným hlasom.
" Myslím, že je už neskoro nariekať nad rozliatym mliekom Saky. Čo sa stalo po tom, čo ti to Kisame povedal?" Nabádala ma aby som pokračovala.
" Premiestnila som sa do svojej izby kde ma čakal Tobi, lenže to nebol ten starý Tobi a vlastne to ani nebol Tobi. Bol to Madara, povedal, že ho oživil nejaký Peinov priateľ Nagato. Vraj chce moc démonov aby ovládol svet a .." Pozrela som sa na Konan kútikom oka. Nevyzerala vôbec prekvapene či šokovane. " Myslela som, že ma budeš pokladať za blázna keď ti poviem, že ma chcel znásilniť roky mŕtvy muž ale ty nevyzeráš ani len zarazene." Zachmúrila som sa a Konan sa tvárila previnilo.
" Vedeli sme, že to nie je Tobi .. vedeli sme s Peinom, že je to Madara. Odhalil nám svoju totožnosť a chcel Sasoriho miesto a prsteň. Nemali sme na výber, ver mi Saki. Zničil by nás.. Nagato, Yahiko a ja sme boli kedysi team. Vedela som o tom, že Nagato dokáže niekoho takto oživiť.. ale už dlhšie sme o ňom nemali žiadne informácie. A potom sa tu objavil Madara a ... prisahám keby sme vedeli čo bude mať za lubom. Nikdy by sme-"
" Mohlo vám to napadnúť." Skočila som jej do reči. V hlase som mala podráždenie.
" Prepáč.. my si uvedomujeme našu chybu, aj preto sme vás išli hľadať. Mali sme výčitky." Pozerala sa na zem. Nezdvihla na mňa zrak.
Vzdychla som si. " O nič nejde .. asi sa to malo stať." Mávla som nad tým rukou. Ako povedala: Nemá zmysel plakať nad rozliatym mliekom.
" Čo sa stalo po tom, čo ti prezradil kto je?" Zdvihla na mňa tvár, v očiach mala potláčanú zvedavosť.
" No .. v izbe sa zrazu ukázal ten ´´pravý´´ Tobi ktorý sa vlastne volá Obito.. Spoznala som ho podľa hlasu. A .. on bol priateľ z detstva môjho senseja. Vtipné je, že aj on mal byť už dávno mŕtvy." Pousmiala som sa no hneď som zvážnela. " A potom do mojej izby vošiel Deidara."
Konan prikývla. " Toto nám už Dei povedal, vraj na neho ten pravý Tobi.. ako si ho to nazvala? Obito?! .. Vraj na neho Obito - na Madarov príkaz, zaútočil a chcel ho zlikvidovať rovnako ako Sasoriho." Hovorila potichu.
Prikývla som. " Madara sa ma zatiaľ pokúsil.. ehm."
Zmĺkla som pri spomienke na jeho čokoládové, ohnivé pery.. Spaľujúce dotyky.
Pred očami som mala jeho tvár a samoľúby, sebavedomý úsmev.


Konan ma pohladila po ruke za ktorú ma držala. " Ak je to pre teba príliš bolestivé, nemusíš mi to teraz hneď povedať." Upokojovala ma.
" Nie, v pohode.. asi si na to začínam zvykať." Kyslo som sa na ňu usmiala. Madara, Sasuke.. (Nebudem ich všetkých menovať.)
" Skrátka som sa mu pokúsila ujsť ale .. chápeš... Madara je iná liga." Preglgla som a pozrela som na Itachiho tvár.
" Potom sa tam ukázal Itachi.. zachránil ma v poslednej chvíli." Nežne som sa na neho usmiala.
" Zatiaľ čo bojovali, vzala som striekačku kde som mala trochu Sasoriho jedu. Ďalší dôkaz toho, že tie tréningy neboli zbytočné.. eh. Pichla som mu počas ich boja plnú dávku do brucha. Hneď padol na zem v bezvedomí.. ale to musíte vedieť, našli ste predsa jeho telo nie?" Spýtavo som na ňu otočila tvár.
" No .. po pravde sme tam nikoho nenašli a podľa toho čo nám povedali naši špehovia... Nikoho tam nenašli ani Sasukeho ľudia."
Šokovane som vyvalila oči. " To nie je možné! Obito aj Madara by neboli schopný odtiaľ ujsť." Myslím, že mi z tváre zmizla všetka farba.
" Určite nie bez pomoci." Prikývla Konan s vážnym výrazom. " Ale Sakura.. cítila si niečo?! Madara určite nezomrel pretože to naše prstene nezaregistrovali. Alebo si snáď niečo predsa len cítila?!" Spýtala sa ma stroho.
Zaplavilo ma zlé tušenie a záporne som pokrútila hlavou na jej otázku.
" Takže žije.." Špitla som.
Konan mykla plecom. " Určite nie je dostatočne silný na to aby v najbližšej dobe opäť zaútočil.. Nemaj strach, pokiaľ budeme držať spolu ako rodina. Budeme v bezpečí."
" V bezpečí?!" Zopakovala som monotónnym hlasom a sklopila som oči. Na prázdno som prehltla.
" Fajn, nechcem myslieť hneď na to najhoršie.. zatiaľ sa tým nebudem zaoberať a budem sa starať iba o to aby sa Itachi zotavil." Zrak mi padol na jeho bezvýraznú tvár.
" Pokračuj prosím, čo sa stalo potom, čo ťa Itachi zachránil?"
" Potom sa tam objavili ANBU z Konohy, vzali sme Deia, chvatne som ho vyliečila a stretli sme Kisameho ktorý ho napokon zobral so sebou."
" Hneď vyhľadali nás a spoločne sme sa skontaktovali s Hidanom a Zetsum." Pritakala mi Konan.
" No a potom sme sa s Itachim pohádali a ja som od neho ušla, teraz viem, že to bola chyba." Rozprávala som ďalej. (Úmyselne som vynechala tú časť s dôvodom, prečo sme sa pohádali.)
" Uniesli ma Sasukeho muži.. Itachi im v tom chcel zabrániť no neboli to slabosi a boli na neho dvaja. Omráčili ma a keď som sa prebrala už som bola u Sasukeho, opakovalo sa to isté čo s Madarom. Hovoril mi, že chcel ovládnuť svet a na to potrebuje moc démonov.. a Bla, bla. Prisahám, že sú fakt rodina, obaja sú rovnaký kreténi. Itachi je asi jediná svetlá výnimka v ich klane." Odkašľala som si.. trochu som odbočila. " No a tu nastal problém. Moje druhé ja totiž aj napriek tomu, že je Sasuke taký hajzel.. aj napriek tomu ho miluje. Keď sme boli deti ľúbila som ho celým srdcom. No to sa zmenilo, všetko je inak. Ja milujem Itachiho a ona Sasukeho. Je to psycho.. a najhoršie je to, že ma ovládla .. a ja som skoro nezískala svoje telo späť. Bolo to o chlp. Napokon som však ušla, našla som Itachiho.. lenže bol na tom zle.. a.. a potom nás našiel Sasuke. Udrela som sa do hlavy a nič si už nepamätám. Keď som otvorila oči .. Itachi držal v Sasukem zapichnutý meč z ktorého vyšľahli plamene. Sasuke sa tiež premenil na ten oheň a ten čudný meč to všetko vstrebal do seba. Potom sme chceli ujsť lebo Sasukeho ľudia hľadali svojho Hokageho.. A potom sme sa ocitli v tej jedálni a .. Prišli ste nám na pomoc. Poviem to tak, že ste nás zachránili v poslednej chvíli."
" Vau." Vydýchla Konan.
" To je výstižné slovo.. naozaj." Uškrnula som sa.
" No.. keď to budem rozprávať Peinovi, som zvedavá čo mi na to povie on." Zamyslela sa.
" Mne teraz vŕta v hlave Madara." Stratila som sa v myšlienkach/spomienkach aj ja.
" Neboj sa Saki, všetko bude dobré, všetko spolu vyriešime." Povedala a odhodlane sa postavila.
" Idem za Yahikom. Niečo vymyslíme, sľubujem." Usmiala sa na mňa povzbudivo.
" Ďakujem, že si mi všetko vysvetlila." Zamávala mi ešte a stratila sa za dverami.
Nechala ma samú a ja som veru mala nad čím rozmýšľať. Za oknami bola už dávno tma.
Niečo som zjedla, trochu som sa napila a schúlila som sa pod dekou. Itachi pokojne oddychoval. Premýšľala som nad tým, že sa rozptýlim a začnem čítať tú knižku čo priniesla Konan, no vzdala som to hneď pri prvej vete. Nedokážem sa na ňu sústrediť, nie po tom čo som sa dozvedela.
To s Madarom ma totálne odrovnalo. Ako môže žiť?! Do pekla! A ja som si myslela, že je už po všetkom! Sakra ako som sa mýlila!
Ruky som mala položené na Itachiho posteli a bola som o ne opretá hlavou.
Prstom som jemne krúžila po Itachiho ruke a pri tom moju myseľ zaplavovali všelijaké nepekné myšlienky.
Zaspala som s hlavou položenou na jeho matraci.


Ráno som sa zobudila na zvuk otvárania dverí. Trhlo mnou, z pliec mi spadla deka, hneď som sa vzpriamene posadila. Za oknami bolo už svetlo.
" Prepáč mi to, nechcela som ťa zobudiť." Ospravedlnila sa Konan, v rukách držala ďalšiu tácku s jedlom.
" To je v pohode." Pošúchala som si oči, zdvihla som deku a hneď som skontrolovala Itachiho pulz.
Všetko je dobré. Vydýchla som si, urobila som rýchlu kontrolu jeho zranení pomocou mojich na zeleno žiariacich rúk.
" Ako je na tom?" Spýtala sa a sadla si vedľa mňa aj s táckou v ruke.
" Stav sa nezmenil, pulz má pravidelný a zranenia sú dá sa povedať celkom zahojené, potrebuje už iba spánok."
" Myslím, že spánok potrebuješ aj ty." Podotkla a v hlase mala starosť.
" Nie vďaka, ešte to zvládam." Usmiala som sa a sadla som si vedľa nej.
Dala mi na kolená tácku s jedlom. " Som rada, že si zjedla to čo som ti včera doniesla." Povedala a Spokojne sa uvelebila na svojom mieste.
" Uhm." Prikývla som a napila som sa teplého čaju ktorý ma príjemne zahrial.
" Povedala si to Peinovi?" Spýtala som sa a s chuťou som sa zahryzla do chrumkavého pečiva.
" Áno už vie všetko." Prikývla a pohľadom hypnotizovala strop.
" Čo na to povedal?" Spýtala som sa a odpila si znova z čaju.
" Keď sa naješ máš ísť za ním." Pozrela na mňa s ospravedlňujúcim úsmevom.
" To je všetko čo na to povedal?" Spýtala som sa nechápavo, chuť na jedlo ma prešla pri predstave, že by som mala od Itachiho odísť.
" No.. myslím, že to vstrebával." Prikývla na moju otázku.
" Nechcem od Itachiho odísť." Zverila som sa jej s mojim strachom a žalúdok mi pri tej predstave stiahlo.
" Zostanem tu s ním ja, keby niečo hneď ťa zavolám dobre? Určite to nebude trvať dlho." Dotkla sa mi povzbudivo ramena.
" A teraz sa najedz, odnesiem tácku zo včera do kuchyne a keď sa vrátim tak pôjdeš za Yahikom dohodnuté?" Usmiala sa a ja som rezignovane prikývla.
Už som ale nejedla, odložila som tácku bokom. Sklonila som sa ku Itachimu a zľahka som ho pobozkala na pery. " Hneď sa vrátim." Pošepla som a v tej istej chvíli Konan otvorila dvere.
" Pripravená?" Spýtala sa láskavým hlasom a ja som prikývla.
Kráčala som po chodbe až k Peinovej izbe - teda kancelárii alebo čo to je. (Aj tak spia s Konan inde.)
" Smiem vojsť?" Spýtala som sa spoza dverí.
" Iste Sak, poď dnu." Zaznel z vnútra Peinov hlas.
" Ohayogozaimasu(*dobré ráno)." Pozdravila som s jemným úklonom a zavrela som za sebou dvere.
" Dobré. Dáš si čaj?" Spýtal sa s úsmevom a naznačil mi rukou aby som si sadla ku stolíku na zem, oproti nemu.
" Nie vďaka teraz som jeden vypila." Špitla som po tom čo som si sadla.
" Konan mi všetko povedala, pôjdem teda rovno k veci.. nebude to trvať dlho. Mám na teba iba dve otázky. Prvá je.. Madarovi si teda podala Sasoriho jed priamo do tela?" Uhm.. aspoň nechodí okolo horúcej kaše.
Prikývla som. " Upadol hneď do bezvedomia."
" Hm.. A Deidara tvrdí, že Obito tiež nebol schopný pohybu." Zamyslel sa a pokrútil hlavou.
" Okej.. druhá je.. Chcel by som vedieť, ešte čo presne ti hovoril Madara o Nagatovi." V hlase mal zvedavosť.
" Nič konkrétne.. iba spomenul jeho meno keď som sa ho pýtala ako je možné, že žije."
" Oh, zaujímavé.. Chcel by som totiž vedieť, prečo to urobil." Vzdychol si.
Chvíľu bolo ticho.. asi by som už aj šla, no niečo ma napadlo.
" Ehm, pred tým než pôjdem, chcela by som sa ti poďakovať." Peinom trochu trhlo, akoby som ho práve zobudila.
" A za čo?" Spýtal sa zmätene.
" Za to, že ste sa nás vydali hľadať.. a za to, že si ma prijal do vašej rodiny. Až teraz si uvedomujem aké mám šťastie, že vás mám." Hovorila som s hanblivým pohľadom upreným na tmavý drevený stôl. Vzdychol si a keď som na neho kradmo pozrela na perách mal pobavený úsmev.
" Tak fajn, teraz ti niečo poviem Sak. A takéto veci ja často nevravím tak si to váž, tiež chcem aby si vedela, že ti to nebudem dva krát opakovať, tak dobre počúvaj."
Váhavo som prikývla a spýtavo som sa mu pozerala do očí.
" Keď za mnou prišiel Itachi a žiadal ma o to aby som ťa vzal ku nám ako náhradu za Kakuzu.. Nebol som tým nadšený, keď ale povedal, že si jeho Naiso. Nemohol som povedať nie." Kss zase tá Naiso, čo to je do pekla za titul?!
" Myslel som, že to spôsobí problémy a nezhody. No a z časti som sa nemýlil, chlapi sa kvôli tebe naozaj pár krát pobili ale v celku... musím uznať, že kým si tu nebola.. dovtedy sme si "Rodina" hovoriť nemohli. Si ako náš tmel Sak. Ešte nikdy som nevidel všetkých tak spolupracovať ako keď som im oznámil, že si v nebezpečenstve. Ešte nikdy sa na ničom nezhodli .. no vtedy. V momente čo som povedal, že ti ideme na pomoc sa z bandy zločincov stala rodina, pevne držiaca pohromade. Keď som vyslovil tvoje meno, boli by ochotný urobiť asi všetko. Viem, že to ako ťa majú radi môže priniesť do budúcnosti problémy.. no aj tak ďakujem."
Len som na neho nemo pozerala, nemala som slov.
" A teraz sa môžeš vrátiť za Itachim." Pousmial sa na mojom výraze.
Chvíľu som iba bez pohnutia sedela a v hlave mi vírili myšlienky. Potom som sa spamätala, prikývla som a postavila sa na nohy. Stále som sa nezmohla ani na slovo.
Pein ku mne prišiel a pevne ma objal. Nadýchla som sa jeho Korenistej vône.
" Ešte raz vďaka Sak - sestrička." Usmial sa na mňa šťastne.
Nesmelo som mu vrátila objatie. " Naozaj, za nič - braček." Uchechtla som sa na tom aké je to bláznivé.
Tiež sa zasmial keď ma vyprevádzal ku dverám. " Oh jasné skoro som zabudol! Ešte som sa ťa chcel spýtať na ten meč ktorým Itachi prebodol Sasukeho."
" Myslíš Kusanagi?!" Spýtala som sa a Yahikove oči sa rozžiarili.
" Áno! To je presne on! Kusanagi.. úplne mi to meno vypadlo."
Nechápavo som na neho pozerala, stála som už vo dverách.
" Pečať Kusanagi.. myslel som, že je to legenda." Zase premýšľal na hlas.
" Legenda?" Zopakovala som, nerozumela som mu a nechytala som sa.
Už mám všetkých legiend plné zuby!
" Hovorí sa, že Uchiha klan v ohnivej zemi vlastnil veľmi mocný meč.. Vraj ho ukradli samotným bohom! Je to neobyčajný kúsok, okrem mnohých vecí v ňom vraj Uchihovia vďaka ich Mangekyou Sharinganu mohli kohokoľvek zapečatiť.. Ten meč je ako brána do inej dimenzie. Jedno je ale isté, návrat nie je možný ak.." Odmlčal sa.
" Ak?" Nabádala som ho nedočkavo a nervózne som si hrýzla peru.
" Späť sa nedostane nikto, kto neovláda Mangekyou Sharingan a ..."
Stuhla som a ďalej som reagovala úplne pudovo. Sasuke ho ovláda.. to znamená, že sa môže dostať von! A ten meč je pri Itachiho lôžku - ITACHI! Je v nebezpečenstve!!! Všetko toto mi došlo v zlomku sekundy.
Vybehla som z izby skôr než stihol Pein dopovedať vetu, šprintovala som do Itachiho izby. Som ja ale hlúpa! Nesmiem ten meč už nikdy nechať bez dohľadu!!
Prudko som odsunula dvere a so silno tlčúcim srdcom som sa dovalila ku Sasukeho katane.
" Sakura? Čo sa stalo?!" Vyľakala sa Konan no moc som ju nevnímala.
Zovrela som meč v rukách a rýchlo som uvažovala čo mám robiť.
Mám tú katanu zakopať? Zamknúť do skrine?! Hodiť do mora?? Čo mám robiť??
Ani som si neuvedomila, že mi Konan niečo hovorí až kým nezvýšila hlas.
" Sakura! Naháňaš mi strach! Čo robíš?!" Vyjavene na mňa hľadela. V tom sa vo dverách objavil Pein.
" Yokatta(*vďaka bohu) tu si Sak." Vydýchol si a bolo vidno, že sa mu uľavilo.
" Prečo si ušla?" Spýtal sa no zmĺkol keď uvidel Kusanagi v mojich rukách.
" Sasuke ovláda Mangekyou Sharingan." Povedala som slabým hlasom, zrýchlene som dýchala. Pein objal Konan okolo pliec a láskavo sa usmial na jej nechápavom výraze.
" Sak, nenechala si ma dohovoriť. Z meča sa nedá dostať ak nemáš Mangekyou a ak je ten, čo ťa tam zapečatil na žive."
" To znamená, že kým Itachi žije.." Začala som už pokojnejším hlasom a začínala som sa cítiť hlúpo, že som reagovala tak zbrklo.
" Kým žije, Sasuke zostane v meči." Prikývol Pein.
Sadla som na zem a vydýchla prebytočný vzduch. Chrbtom som sa oprela o stenu. (Stále som držala ten meč.)
" Myslím, že by si, si mala ísť ľahnúť Saki.." Povedala Konan nežne.
" Nie. Som v pohode." Zamračila som sa.
Vymenili si s Peinom veľavravný pohľad, mala som pocit, že ma niečím tresnú po hlave a odnesú do postele.
" Dobre ešte dnes ťa neprinútime ísť spať, ale ... nesmieš to preháňať." Povedal nakoniec Pein keď aj s Konan ruka v ruke odchádzali.
Odfrkla som. Že nesmieš to preháňať, im sa to vraví!
" Ešte za tebou prídem." Zamávala mi Konan a zavrela dvere.
S povzdychom som oprela meč do najvzdialenejšieho kúta izby, sadla som si ku Itachimu.
" Začínam blázniť." Zašomrala som si popod nos.



Itachi už štvrtý deň spí. Všetko má už zahojené, myslím, že potrebuje iba odpočinok. Pein s Konan stále riešia kam sa presťahujeme. Aj keď je to tu perfektné a na úrovni, tu zostať nemôžeme, sme moc na očiach. V preklade to znamená že, zase zalezieme do ďalšej diery, niekde v zemi.
Sasukeho Katana je opretá pri mojej posteli v mojej "zatiaľ izbe". Najradšej by som bola ak by sa Itachi prebral.. mám toľko otázok.
Stále dumám nad tým, či sa mu mám priznať so svojimi pocitmi..
Mám mu povedať ako ho milujem?! .. Čo ak ma odmietne? ... Sakra ale nezistím to ak to neskúsim, všakže?!
Chýba mi moje druhé ja.. po tom, čo sa stalo so Sasukem som ju už nepočula. Síce cítim, že je niekde vo mne, no mám pocit akoby si okolo seba stavala steny. Ukrýva sa tam aj so svojim žiaľom. Neviem čo mám robiť aby som ju utešila.. je moja súčasť, keď ju niečo trápi a bolí, logicky to zraňuje aj mňa. Ah.. asi potrebuje iba čas, rovnako ako Itachi.
Stála som pred dverami do izby kde má lôžko, moje dvere sú hneď vedľa no aj tak som tam ani jednu noc nespala.. Slnko práve zapadalo a vrhalo zlatisté odtiene na budovy okolo.


Započula som pohyb. Otočila som sa a spoza rohu vykúkala odtrhnutá kytička z konárikov čerešne.. Ružové malé kvietky sakury boli v tomto svetle naozaj nádherné. Tušila som kto mi ich priniesol.
" Kvietky pre Kvetinku." Vystrčil sa spoza rohu Zetsu a podal mi ich.
" Ďakujem, sú krásne... kde si ich zohnal?! Už predsa dávno nekvitnú." Usmiala som sa.
" Môj element je zem.. Rastliny aj stromy kvitnú kedykoľvek kedy si to zaželám." Uškrnul sa pobavene.
Mierne mi zružoveli líca.. Mohlo ma to napadnúť.
Privoňala som si ku nim. Voňajú nádherne..


Zetsu


" Musel som ti ich priniesť, keď som ťa tu videl s takým smutným výrazom.. Môžem vedieť, čo ťa trápi?" Spýtal sa nesmelo.. Pohľad na jej smútok mu trhá srdce ale to jej nemôže povedať.. Sám sa s tým faktom, že ju miluje, zmieril len nedávno.
" Už znova nepočujem moje druhé ja, cítim ju v sebe no trúchli a ja neviem ako jej pomôcť." Zverila sa mu tichým hláskom.
" Jej pocity sú aj tvoje a preto si smutná." Skonštatoval vecne.
Prikývla. " Áno je to jeden z dôvodov."
Načiahol sa po jej ruke, úplne automaticky ju chytil. Príde mu to správne držať jej drobnú dlaň vo svojej.. cítiť jej teplo. Aspoň niečo..
Sakura prekvapene zažmurkala no nepokúsila sa odtiahnuť a to mu dodalo odvahu.
" Len preto, že smúti ona .. nebudeš predsa smutná aj ty, poď so mnou. Dostal som nápad ako toto nudné nádvorie oživiť." Usmial sa na jej nechápavom výraze.
Je taká rozkošná. Pomyslel si smutne.
" Oživiť?" Spýtala sa nechápavo keď ju ťahal za sebou na malý trávnik. Silou mocou som sa ju snažil rozveseliť.
Kľakol si na zem a stiahol ju zo sebou. Boli oproti sebe.
" Polož medzi nás tie kvetiny." Hovoril horlivo a Sakura sa na ňom zasmiala.
Zvuk jej smiechu znel tak nádherne, že ho to na chvíľu odzbrojilo. V hlave sa mu opäť vytvorili tie obrazy..


Ako ich len nenávidel lebo vedel, že sa nemôžu nikdy naplniť. Ona by nikdy nechcela také monštrum ako je on. Všetci vedia, že miluje Uchihu.. no aj tak.... Nádej umiera posledná no nie?! Pár krát zažmurkal aby si vyjasnil myseľ a trochu sa spamätal.
" Si v poriadku?" Spýtala sa a nahla hlavu trochu na stranu. Jej krása ho na chvíľu opäť omráčila.
" Iste.." Pousmial sa a sklopil pohľad na konáriky čerešní.
" Chyť ma za ruky a predstavuj si ako všetok ten žiaľ prerastá a formuje sa do chakry." Pošepol a snažil sa znieť profesionálne.. bohužiaľ bol pri nej veľmi nesvoj. Bez zaváhania sa ho chytila. Zetsu sa asi nikdy neprestane čudovať tomu, že sa jej nepotivý jeho dotyk. Položil ich spojené ruky do trávy tak, že vytvorili medzi sebou priestor v tvare kruhu (V jeho strede boli položené sakury.)
Po chvíli ucítil jej chakru ktorá sa hromadila v ich prepletených rukách.
Z konárikov čerešní sa behom pár chvíľ stala naozajstná, mohutná, vysoká, rozkvitnutá, čerešňa a priestor medzi ich rukami zapĺňal kmeň.
Sakura užasnuto vydýchla a naklonila sa aby ho spoza stromu videla.
" Toto je ešte lepšie než hocijaká kytica kvetov čo som kedy dostala. Ďakujem Zetsu, cítim sa omnoho lepšie.. Toto musí vidieť Konan." Hovorila šťastne a pustila mu ruky.
Zdalo sa mu akoby mu v tej chvíli "vytrhli korene" a on mal čo chvíľa zvädnúť. No Sakura hneď neodišla, prišla ku nemu, sklonila sa a dala mu jemný božtek na jeho čierne líce.
" Ešte raz vďaka Zetsu-kun." Usmiala sa a otočila sa na odchod. On už len pozoroval jej vzďaľujúcu sa siluetu.
Srdce mu ešte stále splašene tĺklo. Tento okamih si navždy uchová hlboko vo svojom srdci.
" Za málo Kvetinka." Pošepol smutným hlasom a oprel sa o kmeň čerešne s ktorým v tom splynul.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Aki-chan Aki-chan | Web | 30. srpna 2013 v 12:03 | Reagovat

Veľmi krásne idem na pokračko.

2 Eona Eona | 31. srpna 2013 v 15:08 | Reagovat

Nadherne pravdu povedat tiez by som tak reagovala keby mi pain povedal ze sa moze dostat s toho von ked ma mangekiu saringan to by som nahodila sprinti :D :D zostal by po mne iba tien pomali :D :D krasni diel je to blbe pre tich chalanov ze sa im ukazuju tie obrazy :D ale je to pekne :D nadherni diel arigato :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama