Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

NESHIRO - Cesta za šťastím 08

25. listopadu 2013 v 19:54 | Viola NTk |  NESHIRO - Cesta za šťastím
Ohayo! Veľká vďaka za komentáre.. ah možno to vyzerá, že si ich nevážim a pod. ale .. naozaj, ak by ste ma takto nepodporovali .. tak by som už tento blog vzdala .. ARIGATO
Som vďačná, že ma chápete, že ste ochotní čakať ... DLHO (Ja viem :/)
Naozaj vám všetkým Ďakujem.. a pokúsim sa pridať nový diel čo nevidieť..
Dúfam, že sa vám táto časť bude páčiť..

Gomen Kajka-san, viem, že nie som veľmi komunikatívna.. cením si, že to so mnou ešte trpíš :P

A ... len tak pre informáciu ^^ Mám po stužkovej a ..
Poslala som už dve prihlášky na vysoké školy, tak mi držte palčeky :3

Vaša Viola :* ARIGATO!!






.. Sakura ..


Keď som sa ráno zobudila.. Bála som sa, že sa mi to celé len snívalo.
Plná pochybností som sa obliekla a nachystala. Neshiro pri mne nebol..
Určite zostal s Itachim. Pomyslela som si mrzuto. Vzala som trochu peňazí z obálky čo mi dal Kisame a zavrela som za sebou posuvné, papierové dvere.
Kráčala som okolo kuchyne.. chcela som ísť normálne na nákup akoby sa nič nestalo, akoby sa mi to všetko len zdalo.
" Ohayogozaimasu Sakura-chan." Ozval sa spoza môjho chrbta, pre mňa asi až príliš, známy hlas.
Pootočila som hlavu jeho smerom a kývla som na pozdrav. Takže to nebol sen.
Chcela som zo seba dostať niečo múdre a trefné, no vyšlo zo mňa iba: " Uhm."
" Smiem sa teda ku tebe dnes pridať?" Spýtal sa Itachi prívetivým hlasom.
" Iste." Mykla som plecom a odvrátila tvár.. Tak nejako podvedome som sa vyhýbala pohľadu do jeho očí. Stále som si držala odstup.
Aj keď sa mi včera ospravedlnil, nezabudla som na jeho hnusné chovanie. Nebudem sa s ním hneď kamarátkovať akoby sa nič nestalo. Síce chce začať od začiatku .. a ja som mu na to kývla ... no... Sakra! Mám hrdosť! A moju dôveru si ešte vôbec nezískal.
Bez slova sme sa obuli a vykročili von z dverí. Neshiro s nami nešiel.. vlastne som ho vôbec nevidela. Zaujímalo by ma kde je.
Itachi kráčal kúsok predo mnou. Na uliciach ešte nikto nebol. No aj tak..
Zachmúrila som sa a pozorne som očami prečesávala okolie.
" Je to bezpečné?" Pošepla som do tichého brieždenia.
" Hm?" Spýtavo na mňa pozrel.
" Si hľadaný zločinec triedy S. Nebojíš sa, že ťa niekto spozná? Môžu ťa udať. Ako sa vlastne môžete s Kisamem len tak premávať po ulici? Nie je to tak trochu nezodpovedné?!" Hovorila som trochu podráždene keďže sa na mňa, počas toho ako som rozprávala, usmieval.
Som mu na smiech?!


Spustila som ruky pozdĺž tela a namrzene som od neho odvrátila tvár.
" Prečo sa usmievaš?!" Zašomrala som.
" Ty sa o mňa bojíš?" Spýtal sa veselým tónom.
Pobúrene som vydýchla a celá červená som sa na neho pozrela. (Nie však do jeho očí.)
" To nie ale .. ak si pamätáš Igaku mi ťa dal na starosť. Nechcem ho sklamať." Ešte stále som cítila, že mám červené líca. Sklonila som tvár.
" Nepomohla by som ti ak by si bol zavretý vo vezení." .. alebo mŕtvy. Doplnila som si v hlave no nepovedala som to nahlas.
" Nemusíš sa obávať Sakura, títo ľudia tu nie sú žiadny problém." V jeho hlase som počula, že sa stále usmieva. Zamračila som sa na moje topánky a viac som sa ku tomu nevyjadrovala.
Kráčali sme okolo rôznych stánkov a obchodíkov.


Ľudia ešte iba vynášali veci von. Niekedy sa na nás niekto usmial a kývol na pozdrav, no inak si nás moc nevšímali. Prišli sme ku stánkom s jedlom. Tak zbežne som si obzerala zeleninu.
" Čo by si chcel aby som ti uvarila?" Spýtala som sa potichu. Vlastne ma to ani veľmi nezaujímalo ale už mi išlo na city to ticho.. a tie jeho kradmé pohľady, keď si myslel, že sa nepozerám.. tss.
" Mne je to jedno. Urob to na čo máš chuť." Odvetil nezaujatým tónom. Periférne som videla, že mykol plecom.
" Fajn." Vzdychla som a začala sa prehrabávať medzi petržlenom.
" Čo to teda bude?" Spýtal sa po chvíli čo ma iba bez slova pozoroval.
" A nie je ti to jedno?" Podpichla som ho na čo sa uškrnul.
Mala som zo sebou v kapsičke poskladanú tašku, vybrala som ju, keď som podávala starej pani vybraté kusy aby ich odvážila.
" Čo idete variť slečna?" Spýtala sa ma stará trhovníčka s milým úsmevom.
" To by som aj ja rád vedel." Povzdychol si Itachi pobavene.
Stará pani sa na jeho poznámke zasmiala. Potlačila som nutkanie prevrátiť oči.
" Zeleninovú polievku." Odpovedala som jej zdvorilo. Následne som jej podala peniaze a vložila som petržlen, pór, zemiaky a ešte inú zeleninu do svojej platenej tašky.
" Ukáž. Vezmem ti to." Ponúkol sa Itachi a vystrel ruku.
" Zvládnem to aj sama, vďaka." Zašomrala som.
" Sakura.. nechaj ma prosím. Cítil by som sa hlúpo ak by si to niesla ty." Snažil sa.
" Hlúpo? Na to nemáš žiadny dôvod." Dala som si ruku v bok. " Nepotrebujem nosiča."
" Si tvrdohlavá." Uškrnul sa.
" To hovorí ten pravý." Usmiala som sa aj ja a odrazila som jeho ruku keď sa po tej taške načiahol.
" Hej! O čo sa snažíš?!" Uchechtla som sa a o krok som od neho odstúpila.
Zasmial sa a pokrútil hlavou. Už som celkom zabudla na tú predavačku, až kým neprehovorila..
" Ste veľmi milý, mladý párik. Mám vnuka vo vašom veku chlapče.. kiežby si aj on našiel také pekné a šikovné dievča." Zasnila sa ta pani a mne padla sánka.


" To nie, my.. heh em-" Celá červená som začala nervózne koktať ako úplný idiot.. Chcela som jej to hneď vyvrátiť..
" My nie sme pár." Skočil mi do reči usmiaty Itachi.
" Nie? Oh, prepáčte! .. Myslela som si, že... Oh ja stará trubka." Ťapla sa po čele.
" To je v poriadku." Zamrmrala som s úsmevom, líca mi horeli.
" Ďakujeme uhm.. dovidenia." Uklonila som sa a radšej som zvolila rýchly únik, kým sa nezačne tá babka vypytovať.
Periférne som si všimla, že sa Itachi tiež nepatrne uklonil.. Nasledoval ma.
Kráčala som celkom rýchlym tempom, preč z mesta.
Stále som cítila, že mám červené líca.
" Môžeš mi už prosím dať tú tašku?" Spýtal sa znova.
To si robí srandu?!.. Prečo si nedá pohov?
" Nie." Zamračila som sa aj keď to nevidel, lebo som ku nemu bola otočená chrbtom.
" Hneváš sa?" Opýtal sa opatrne.
" Áno." Odsekla som.
" Na mňa?" Chcel si ujasniť.
" Áno." Odvetila som rovnakým tónom.
" Hneváš sa na mňa pre to, čo povedala tá stará pani?!" Nechápal.
" Áno." Zavrčala som a pridala do kroku. Hrá sa na hlúpeho?
" Prečo?" Stále nerozumel a tiež pridal, už nekráčal za mnou ale vedľa mňa.
" Lebo je to tvoja vina!" Vyštekla som namrzene.. líca stále mierne ružové.
" Moja vina?!" Neveriaco sa zasmial a cítila som na sebe jeho pohľad.
" Nepomyslela by si to ak by si ma nechal niesť túto sprostú tašku. Toto je malé mesto, klebety sa tu šíria rýchlo." Vzdychla som si. " Na trhy chodím dosť často a nepotrebujem aby na mňa staré babky ukazovali prstom." Frflala som.
" Som muž, niesť tašky s nákupom je moja povinnosť." Prehovoril hrdo, periférne som videla, že vypäl ramená a zdvihol bradu.
" Oh ty s tým narobíš.." Prevrátila som oči a mala som sa chuť na jeho reakcii zasmiať. Ešteže sa nezačal päsťami búchať po hrudi.
" Dám ti pokoj ak mi ju dovolíš niesť." Zamrmral.
Spomalila som v chôdzi a on tiež.
Obzrela som sa okolo nás. Nikde nikto nebol.
" Itachi.. tá taška fakt nie je ťažká a ty si tu ten chorý. Ja sa mám starať o tvoje pohodlie a nie naopak." Šepkala som aj keď sme boli momentálne sami.
" Ak ti ide iba o toto, tak mi tú tašku pokojne daj. Cítim sa dobre." Už hundral aj on.
" Nie, nedám ti ju." Pokrútila som s úsmevom hlavou a opäť pridala do kroku.
Keď tu ma zrazu chytil za lakeť. Bola som tak nútená zastaviť. Srdce sa mi pri jeho dotyku rozbúchalo rýchlejšie a naskočili mi zimomriavky. Zdvihla som hlavu, no nepozrela som sa do jeho očí.
" Čo robíš?" Spýtala som sa a veľmi som sa snažila aby sa mi netriasol hlas. Nemám rada, keď je pri mne takto blízko.. Nedá sa mi myslieť.
" Sakura.. prosím." Pošepol. Do nosa ma udrela jeho špecifická, sladká vôňa.. zrazu som mala problém udržať sa na nohách.
Chvíľu som bola ticho a premýšľala som. (Vlastne som sa snažila hlavne lapiť dych.)
" Ty si otrava." Vzdychla som nakoniec.
Uškrnul sa a prikývol. " Môžeme si podať ruky."
" Tss. Budem sa tváriť, že som to nepočula.. Eh. Len aby si vedel, ustupujem ti len preto.. lebo nemám náladu počúvať celou cestou tvoje prosíkanie."
Pustil ma. " Uchihovia neprosíkajú. My požadujeme." Zamračil sa. No hneď sa aj rozžiaril keď som mu podala nákup - víťazoslávne sa usmieval.
" Vôbec nie." Uškrnula som sa s poriadnou dávkou irónie v hlase a založila som si ruky na hrudi. Opäť sme vykročili.
" Prišla si mi milšia, keď si bola iba samá Itachi-dono sem a Itachi-dono tam.. a prosím a ďakujem.. áno pane, nie pane." V hlase mal známky podráždenia no vedela som, že žartuje.
Musela som sa zasmiať. " Si hrozný."
" Tvrdíš to len preto, lebo ma ešte nepoznáš." Potmehúdsky sa usmial.
Aj ja som sa usmievala. " Ale nehovor." Prstami som si dala prameň vlasov za ucho.
Uchechtol sa.
Ani som nevedela ako .. a už sme boli pred dverami "nášho" domu.
Nechal ma vojsť prvú.
Umyla som si ruky, Itachi zatiaľ vyložil zeleninu z tašky. Zaviazala som si zásteru, myslela som, že teraz odíde a ja budem mať kuchyňu iba pre seba, no šokovalo ma keď si umyl ruky tiež a z nejakej zásuvky vytiahol druhú bielu zásteru.
" Čo to robíš?" Spýtala som sa vyhúkane, keď si ju uväzoval.
" Idem ti pomáhať s prípravou obeda." Povedal to s takou samozrejmosťou, že som skoro spadla na zadok.
" Aha." Nič viac som zo seba nedostala.
" Uhm, ale ak ti vadí moja prítomnosť tak.." Začal zdráhavo.
" Nie, nie .. o to nejde." Skočila som mu do reči. " Len nemám rada, keď ma niekto v kuchyni komanduje." Vysvetlila som rýchlo.
" Dobre lebo.. Nechcel by som ťa znervózňovať."
Rozpačito som sa zasmiala. " Ty a znervózňovať mňa?! .. Hah. Ale prosím ťa!" Radšej som sklonila hlavu ku zelenine. Bohovia.. ja som fakt príšerný klamár.


" Ideme teda variť polievku?" Spýtal sa a vybral z dresu veľký hrniec.
" Uhm, áno." Povedala som potichu a zobrala do ruky bielu reďkovku.
Umyla som ju pod tečúcou vodou a pustila som sa do čistenia.


" Čo môžem zatiaľ robiť ja?" Spýtal sa a počula som v jeho hlase, že sa usmieva.
" Škrab zemiaky."
Bez reptania urobil čo som mu kázala.
Potláčala som úsmev. Ešte predvčerom by som neverila, že by som takto mohla variť s Itachim po boku. A rozprávame sa! Ba čo viac.. je v zástere a robí čo mu poviem.
" Je ti niečo smiešne?" Spýtal sa a ja som si uvedomila, že sa uškŕňam na zeleninu v mojich rukách ako tichý blázon.
" Nie .. ehm.. len rada varím." Povedala som prvú vec čo ma napadla a až keď som to vyslovila, došlo mi aká je to kravina.
" Aha." Zamyslel sa teraz on.
" Kto ťa učil variť? Mama?!" Spýtal sa po chvíli ticha.
" Učila som sa sama na vlastných chybách.. ale musím priznať, že chvíľu mi pomáhala stará mama.. no potom zomrela." Stíšila som hlas.
" A tvoja mama? Nemá na to nervy alebo ju to len nebaví?" Pýtal sa.
Uškrnula som sa. " Moja mama bola odjakživa príšerná kuchárka. Nikdy ju nebavilo stáť nad hrncami."
" Minulý čas?" Usmial sa.
" Je mŕtva." Pošepla som.
" Uh.. aha ... prepáč." Ospravedlnil sa rýchlo.
" To je v pohode. Aj s otcom umreli vo vojne, pri ochrane Konohy." Pošepla som a v mojom hlase bolo počuť pýchu a hrdosť. Na perách som mala úsmev.
Cítila som na sebe jeho pohľad, no nič nehovoril.
Ďalej sme čistili zeleninu v tichosti.
" Hm.. myslím, že tých zemiakov je už dosť.. môžeš ich umyť a nakrájať." Zamrmrala som.. Prikývol.
Teraz mi to ticho vyhovovalo. Kútikom oka som pozorovala každý jeho pohyb.
Itachi Uchiha v zástere. No a nesmej sa pri takomto pohľade..
Aj keď ..... je to aj ........ dosť sexi.
Zahryzla som si do pery a trochu som očervenela.. Preboha na čo to myslím?! Kde sa tá myšlienka vo mne nabrala?!?! Zahanbene som sklonila tvár.
Všetko sme hodili do hrnca.. Zamiešala som to aj s korením a soľou a na chvíľu som to prikryla pokrievkou.
Len čo sme upratali ten neporiadok, čo sme vyprodukovali, vrátila som sa ku hrncu a pokračovala som v miešaní. Aspoň som sa trochu rozptýlila.


Po nejakom čase som vzala lyžicu a trochu som okoštovala.
" Aká je?" Spýtal sa Itachi, oprel sa rukou o dres a naklonil sa ponad mňa aby si privoňal.
" Vonia dobre." Skonštatoval.
" Chceš skúsiť ako chutí?" Spýtala som sa automaticky a úplne bez premýšľania som nabrala na tú istú lyžicu trošku polievky. Pofúkala som ju a dala som ju Itachimu ku perám. On hneď otvoril ústa.. Ako to vyzerá mi došlo až keď som mu ju vybrala z úst.
Keby nás teraz tá pani z tržnice videla.. nemali by sme šancu vyhovoriť jej, že nie sme párik.
Cítila som v tvári rumenec. Stáli sme pri sebe príliš blízko. Odtiahla som sa.
" Chce to trochu soli." Zažmurkala som, odvrátila som od neho pohľad.
Ešteže som mu nepozrela do očí.. to by nedopadlo dobre, možno by som znova odpadla.
Eh ten trapas už nikdy nechcem zažiť znova.
" Podľa mňa je slaná dosť." Zamrmral.
Sakra prečo je stále tak blízko?! Chytila som soľničku a trhavými pohybmi som to solila. Popravde aj podľa mňa je slaná tak akurát .. ale tak.. potrebovala som nejakú výhovorku. Moja tvár stále mala ružovkasté odtiene. Preglgla som. Čo to so mnou je? Prečo som chcela aby ma pobozkal? Oh! Na čo to myslím? Čo to so mnou.. -
" Ja viem, že neznášaš komandovanie v kuchyni .. ale v záujme nášho zdravia, myslím, že tej soli si tam dala už viac než dosť." Povedal a počula som pri tom v jeho hlase pobavenie.
Sakra! Ani som si neuvedomila, že stále solím! Skvelé! Moje prvé jedlo čo sa chystá jesť a ja to pokazím! To som celá ja! Sakra! To je pre mňa typické!
" Si okey?" Spýtal sa ma a na chvíľu sa mi zazdalo, že sa ma chce dotknúť. No asi sa mi to iba zdalo.. lepšie povedané: Len som si to predstavovala.
" Euhm hej jasné.. Prečo sa pýtaš?" Mrmrala som a odstavila som hrniec nabok.
Zvolila som rýchly únik - vybrala som sa do komory. Tam som sa pár krát zhlboka nadýchla a chvíľku som tam aj zostala kým som sa odhodlala vrátiť späť.
Vzala som odtiaľ upečené bochníky. Naposledy som ich urobila viac než bolo nutné.
" Pripravím stôl?" Ponúkol sa a ja som mu na to kývla.
Nakrájala som chleba a s potešením som zistila, že vnútro je stále mäkké a kôrka chrumkavá.
Obom som nám nabrala a sadli sme si za stôl.
" Itadakimasu." Usmial sa.
Zamrmrala som to isté a uchopila som lyžicu. Spopod mihalníc som sledovala ako sa zatváril pri prvom súste. Vyzeral, že mu to chutí. Nehorázne sa mi uľavilo.
Našťastie sa mi nepodarilo tú polievku presoliť. Bola slanšia než som zvyknutá no inak chutila fajn. Stále som ho kútikom oka pozorovala - nemohla som tomu uveriť.
On naozaj je to čo som mu uvarila! No teda vlastne... bol pri príprave celý čas tak si bol už hádam konečne istý, že ho nechcem otráviť. Možno by to inak nejedol..
Možno so mnou varil iba preto lebo mi stále nedôveruje.
Takéto podobné myšlienky ma trápili kým sme v tichosti jedli.
Premýšľala som aj nad tým, že by som nabrala trochu do misky pre Neshira.
Hm.. kde vlastne môže byť?! Dnes som ho celý deň nevidela.
Naložila som si menej tak som aj prvá zjedla. Postavila som sa, že umyjem riad.
" To by som mohol urobiť ja." Ozval sa.
Pousmiala som sa. " Nie, toto je moja práca."
Počula som odsunutie stoličky. Dojedol. Vzala som teda rovno aj jeho misku a otáčala som ju pod prúdom teplej, tečúcej vody.
" A čo keby som aspoň utieral?" Nedal sa.
Zasmiala som sa. " Neviem, či má zmysel sa s tebou vôbec vadiť."
" Šokovalo by ma ak by si sa so mnou nehádala." Priznal a začal utierať už umytý príbor.
Nastalo ticho.
" Itachi?" Oslovila som ho keď som zastavila vodu.
" Hm?" Utrel posledný nôž.
" Teraz .. by som ťa rada prezrela. Dovolíš mi to?" Spýtala som sa opatrne.
" Iste." Prikývol bez zaváhania.
" Tak dobre.. kde sa budeš cítiť pohodlnejšie? V obývačke alebo u seba v izbe?"
Zamyslel sa. " Asi u mňa."
" Fajn. Tak tam choď.. zoberiem si veci a prídem za tebou. Donesiem ti aj lieky dobre?"
" Dobre." Prikývol, odložil posledný príbor na svoje miesto a odišiel.
Išla som si po tašku v ktorej mám celý svoj vesmír. Potom som rezkým krokom kráčala po chodbe ku Itachimu. Zhlboka som sa nadýchla a odsunula som posuvné dvere.
Už ma čakal. Sedel na tatami v tureckom sede.
" Daj si prosím dole tričko." Môj hlas nabral na profesionalite.. Teda som sa o to aspoň snažila.
Urobil ako som mu kázala. Kľakla som si ku nemu. Nebol odo mňa vzdialený ani na dĺžku vystretej ruky.. a bol bez trička.
Sklopila som oči. Musím byť profesionálna, tak ako vždy. Skrátka ďalšia rutinná prehliadka. Opakovala som si v duchu ako otčenáš, no zahryzla som si do pery.
Prečo je to pri ňom takéto iné? Prečo sa mi vracajú spomienky na to ako tu, v tejto izbe, na mne predvčerom ležal? Prečo si predstavujem jeho bozky?!... Oh! Sakra!
" Uvoľni sa a zhlboka dýchaj." Inštruovala som ho a taktiež som sa pár krát nadýchla aby som si prečistila myseľ. Cítila som na sebe jeho pohľad - vlieval mi do tela horúčavu.
Preglgla som, zavrela oči. Musím sa sústrediť!
Ruky sa mi rozsvietili na zeleno. Jemne som ich priložila na jeho hruď.
Snažila som sa diagnostikovať jeho chorobu. Potom som ich plynulým pohybom presunula na jeho chrbát.
Zachmúrila som sa. Neviem prísť na to, čo to je .. niečo tam "vidím" niečo tam cítim.. ale presná diagnóza mi uniká.
" Ako to vyzerá?" Spýtal sa tichým hlasom. Asi ho znepokojil môj výraz.
Otvorila som oči no neopätovala som mu pohľad.
" Nie som si ešte úplne istá.. ehm. Môžeš si prosím ľahnúť na chrbát?" Hlas sa mi ani trochu netriasol takže som na seba bola hrdá.
Skôr než by som sa znova zasnila nad jeho telom .. zavrela som oči.
Jemne som pritlačila prstami na jeho vypracované brucho.
" Nebolí ťa to?" Opýtala som sa sústredene.
" Nie." Vydýchol.
Išla som vyššie a opäť som zľahka zatlačila.
" A toto?" Spýtala som sa znova.
" Nie." Zopakoval.
Išla som ešte trochu vyššie na miesta v okolí rebier.
Otvorila som oči a zľahka som zatlačila. Na to ním myklo a skrivil tvár v bolestivom úškľabku. Sykol.
" Ako to, že ma to bolí? Veď keď si tam zatlačím sám.. tak je to v pohode." Začal.
" Vysielam pod tvoju kožu až ku orgánom chakru .. a tak zisťujem, či nie sú poškodené."
Vysvetlila som a vybrala som z tašky pero a blok na poznámky.
" Uhm.. aha." Vydýchol kým som si zapisovala čo som kde "videla".
" Máš aj iné príznaky okrem toho, že vykašliavaš krv?" Spýtala som sa a neodlepila som pri tom oči od bloku.
" Niekedy ma bolí keď dýcham.. škriabe ma v krku, v hrudi a tak..."
Prikývla som a zapísala som si to.
" Mávaš závraty?" Opýtala som sa znova, bez toho aby som sa na neho pozrela.
" Niekedy sa mi točí hlava." Priznal.
Znova som si to zaznamenala.
" Problémy so spánkom?" Cítila som sa ako keby som ho vypočúvala ale inak to nejde. Musím si zistiť čo najviac sa bude dať.
" Vlastne áno v poslednej dobe.. ale nemyslím, že je to tou mojou chorobou." Váhal.
Napísala som si to teda s otáznikom.
" Kedy sa ti objavil prvý príznak?" Vyzvedala som ďalej.
" Mám to od detstva."
" Od detstva?" Vydýchla som prekvapene a už-už som sa mu skoro pozrela do očí. No spamätala som sa.
Periférne som videla, že nepatrne prikývol.
" A stále sa to zhoršuje." Zamrmral.
Napísala som si to a vrátila som blok aj s perom do tašky.
" Mám tu nejaké moje vlastnoručne vyrobené maste.. Nebude ti vadiť keď.." Zmĺkla som.
" Nechám to na profíka." Uškrnul sa.
Otvorila som fľaštičku. A opatrne som jemnú masť začala natierať na jeho hruď. Prsty mi pri tom jemnulinko žiarili. Naozaj, naozaj som sa snažila nemyslieť na nič.. No moja profesionalita sa pri pohľade na jeho vypracované telo strácala.
" Posaď sa, natriem ti aj chrbát." Dostala som zo seba trochu pridusene.
Posadil sa a zrazu bol priveľmi blízko. Zadržala som dych. Nebol odo mňa vzdialený ani20 centimetrov!
" Príjemne to vonia." Pošepol. Jeho sladký dych mi pohladil tvár.
S očami zakotvenými na mojich rukách som mu začala natierať masť aj na chrbát.
" Je to podobná zmes bylín akú som ti dala vtedy do kúpeľa. Uľaví ti od bolesti a bude sa ti lepšie dýchať." Zamrmrala som.
Uhm.. má veľmi jemnú, bezchybnú pokožku. Zarazila som sa. Baka! Nemysli na to! Nadávala som si v duchu a rýchlo som od neho odtiahla ruky.
" Môžeš sa obliecť." Povedala som trochu zadýchane a mala som pocit, že som práve ubehla maratón. Vybrala som ďalšiu nádobku.. tentoraz s liekmi od Igakuho a podala som mu dva aj s pohárom čaju.
" Tu máš, zapi si to. Bude sa ti po tom čaji dobre spať." Všetko som hodila späť do tašky. Mala by som rýchlo odísť.
" Teraz odpočívaj.. zdriemni si. A ak by si niečo potreboval, stačí povedať." Chcela som sa postaviť no položil mi ruku na rameno a tým mi zabránil zdvihnúť sa.
" Sakura.." Oslovil ma potichu, stále sa nepohol a stále bol bez trička.
" Niečo od teba potrebujem." Jeho hlas bol taký podmanivý.
Pozrela som na jeho ústa. Len sa mu nesmiem pozrieť ..
" Pozri sa na mňa." Rozkázal.
" Čo tým myslíš?.. Veď, veď sa na teba pozerám." Nervózne som sa usmiala s pohľadom upreným na jeho plných, lákavých perách. Chcela som sa odtiahnuť ale jeho ruka na mojom pleci mi v tom bránila.
" Nie Sakura, ty vieš ako to myslím. Pozri sa mi do očí." Zdvihol ruku z môjho ramena a chytil ma za bradu, trochu mi ju podvihol a ja som tomu nemala ako zabrániť.
Pohltili ma jeho tmavé, nekonečné oči a ja som sa v nich strácala čoraz viac a viac. Srdce mi bilo tak hlasno, že ho počul asi aj on.
Chvela som sa.. Túžbou.
Áno.. túžbou po ňom, po jeho perách a dotykoch. Hanbím sa.. no nemôžem to popierať. Klamala by som samú seba ak by som si nepriznala, že ma priťahuje.
Zazdalo sa mi, že sa ku mne nepatrne naklonil.
" Mau." Obaja sme naraz pozreli ku dverám. Neshiro tam sedel, mykal chvostom zo strany na stranu a opäť mňaukol. Asi je to hlúpe no cítila som sa akoby nás "pristihol".
No dobre.. zjavne sa mi iba zdalo, že sa ku mne Itachi trošku naklonil.. ale ehm. Sakra.
" To je úľava, trochu som sa obávala kde je. Celý deň som ho dnes nevidela.. fúú, musí byť hladný. Idem mu radšej dať jesť." Hovorila som rýchlo a využila som šancu na útek.
Zavrela som za sebou dvere skôr než stihol Itachi niečo povedať. Tašku z vecami som položila na linku v kuchyni a obzrela som sa.
Zvláštne.. Myslela som, že Neshiro utekal rovno sem.
Započula som mňauknutie z obývačky. Kráčala som tam.
Neshiro sedel pri otvorených dverách do záhrady, ktoré som pred tým na 100% zavrela.
" Ako to do kelu robíš?" .. Ako si sám otvára a zatvára?!
Nestihla som nad tým dlho uvažovať. Prskol a vybehol von.
" Neshiro!" Zvolala som a vyšla som za ním von na verandu. Utekal cez záhradu ku lesíku.
" Kam to ideš?! Vráť sa!" Obula som si topánky čo nosím výhradne do záhrady a môžem ich zašpiniť.
Neshiro na mňa počkal, no ako náhle som sa obula, znovu vyštartoval do lesa.
Zamračila som sa. Čo mi to len pripomína?! Naposledy, keď som za ním takto utekala.. doviedol ma sem.. a teraz za ním bežím, opäť cez ten istý les..
POČKAŤ!!
On ma vedie ku môjmu domu?!
Netrvalo dlho a stála som pred mojim domom v trošku zanedbanej záhradke. S prižmúrenými očami som sledovala okolie, no nič zvláštne som nezbadala. Akurát to, že sa zbiehajú mraky akoby sa chystala búrka. Mala by som ísť rýchlo späť aby som nezmokla.
" Prečo si ma sem priviedol?!" Nechápala som.
Neshiro nervózne kráčal - ako lev, hore dole po klietke - pred dverami vedúcimi dnu.
" Zabudol si, si tu nejakú svoju hračku? A vôbec, prečo si neotvoríš sám?! Aj tak to robíš stále." Nerozumela som, no šla som ku nemu.
V tom mi to došlo!
Sakra, že ma to nenapadlo skôr! Určite vo vnútri nájdem dáku jeho frajerku s kopou malých mačiatok.
S povzdychom a jemným úsmevom na perách som posunula dvere.
Pozrela som dnu a ... vyrazilo mi dych.
" Sasuke?!" Špitla som pridusene.


" Našiel som ťa.. Sakura." Zamrmral.
 

17 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Aki-chan Aki-chan | Web | 26. listopadu 2013 v 10:48 | Reagovat

waw opäť úžasní dielik...ja som si myslela,že ju nájde Sasuke len je škoda,že ju našiel už tak skoro. Držím palce ohľadom vysokej školy nech ťa tam zoberú kde chceš.

2 dakyra dakyra | 26. listopadu 2013 v 12:37 | Reagovat

hurááá... další díl... už jsem si mlela že jsi s tím sekla... ale příjemně jsi mě překvapila.. k dnešnímu dílu.. byl perfektní a už se těším na další....:D

3 Vanda Vanda | 26. listopadu 2013 v 18:58 | Reagovat

Len včera som zavítala na tento blog a valím oči. O_O Nádhera! Klaniam sa a je to vážne úžasné... :-) Rozhodne sa teším na ďalší diel! :-)

4 Vanda Vanda | 26. listopadu 2013 v 19:00 | Reagovat

Sakra, som ja ale blbá. A samozrejme, veľa šťastia a dúfam že sa vysoká podarí! ;-)

5 Saky Saky | Web | 26. listopadu 2013 v 19:33 | Reagovat

wow :3  uzastné :) tá starenka to zabila :D :D proste dokonalé :)  a som zvedava co bude dalej :D ten Sasuke no .. čo zase vyparatí :D

6 BB20 BB20 | 26. listopadu 2013 v 21:20 | Reagovat

Též děkuji a držím palce! :-)

7 BB20 BB20 | 26. listopadu 2013 v 21:23 | Reagovat

Též děkuji a držím palce!

8 Arya Arya | 27. listopadu 2013 v 16:32 | Reagovat

Super dílek těším se na další a držím palce s vejškou :-)

9 Kajka-chan Kajka-chan | Web | 27. listopadu 2013 v 19:33 | Reagovat

Aww! Viola-san! :3
Musím ti hovoriť ako si ma potešila? Veď som to dala na sebe veľmi najavo :-D (*Myslím to ááá..):-D
Hm! Už teraz chcem nový diel! -_- Som zvedavá ako bude potom Itachi a Sasuke na seba žiarliť :3.. Hm, no bude takáto scéna?! :-D
Mno, čo viac dodať? :3 5 hviezdičiek! A teším sa na ďalší diel :)
P.S. Držím palce s tebou Viola-san!

10 kisa-uchiha kisa-uchiha | Web | 27. listopadu 2013 v 19:36 | Reagovat

viola-chan :) som rada, že si pridala alší diel tejto skvelej poviedky :) a juu sa máš, že už máš po stužkovej..a kam sis dala prihlášky na výšky, aks a smiem spýtať :) a k poviedke..skvelý diel :) omg len ma docela dosť zaujíma, čo sa bude diať teraz, ked ju sasuke našiel :/ dúfam, že sak mu utečie a zostane s itachim alebo neviem :D

11 kisa-uchiha kisa-uchiha | Web | 27. listopadu 2013 v 19:39 | Reagovat

viola-chan..mne nejdu vkládať komenty :/

12 kisa-uchiha kisa-uchiha | Web | 28. listopadu 2013 v 16:17 | Reagovat

ja tiež neviem ako tá nominácia vznikla :D vôbec nemám ponatia:D

13 kisa-uchiha kisa-uchiha | Web | 28. listopadu 2013 v 16:22 | Reagovat

tiež neviem, že kto to vymyslel tú nomináciu :D je to zvláštne a také aj trošku zábavné :D

14 Andy ChuCky Manson Andy ChuCky Manson | Web | 29. listopadu 2013 v 9:18 | Reagovat

pěkný

15 Kaja Kaja | 29. listopadu 2013 v 20:28 | Reagovat

Konečneee :3 :3 :3 nádherné už sa teším na další diel :3 :3 :

16 Andy ChuCky Manson Andy ChuCky Manson | Web | 30. listopadu 2013 v 10:16 | Reagovat

Arigatou

17 Ayame Ayame | 30. listopadu 2013 v 22:24 | Reagovat

jupiii konecne :) nuz viola, neviem ti napisat nic ine iba to co vzdy UZAS! velmi sa mi pacil aj tento diel ako aj ostatne a uz netrezlivo cakam na pokracovanie.
hlavne ti prajem aby sa ti darilo na tej vysokej, ale to je iste, ze nebudes mat bohuzial ani tolko casu ako momentalne :D obdivujem ta, ze to este aj takto zvladas vo stvrtaku, len aby si vedela tieto poviedky su akymsi liekom na moju vycerpanu hlavu po uceni takze dufam, ze sa nimi budem moct liecit este dlho ked uz zacina aj to skuskove ;) dakujem :)

18 neviemm neviemm | 7. prosince 2013 v 18:13 | Reagovat

:3.. káársa kráása.. neviem sa dočkať pokračovania..  čo ta len moze dalej napadnuuť u :D  teším saaaa...

19 siruka siruka | 29. prosince 2013 v 17:14 | Reagovat

ja jen budu silne doufat ze pridas další dil :-D

20 Saky Saky | 12. ledna 2014 v 19:26 | Reagovat

Prosíím pokračko [:tired:] je to úžasná poviedka no neviem či som čítala niečo lepšie :)Viola máš rozhodne talent 8-)

21 saky saky | 15. dubna 2014 v 17:27 | Reagovat

pokračko je to dobré

22 Mei Mei | 18. dubna 2014 v 2:08 | Reagovat

Len dnes som objavila tvoj blog a je to tu úžasné O_O len neprestaň písať (inak už som stihla prečítať dve poviedky :-D )

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama