Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

17 dôvodov 01 (*SasuSaku*)

3. března 2014 v 21:31 | Viola NTk |  Rozpísané poviedky
Viem, že tu mám veľa rozpísaných poviedok, ktoré čakajú na dokončenie.. no momentálne na to nemám veľa času..
Tak ma napadlo, či by ste si nechceli zatiaľ prečítať aj moje ďalšie rozpracované práce.. :3
Nech viem, či sa oplatí v tom pokračovať ^^
Táto poviedka je na pár Sasuke a Sakura .. je písaná z pohľadu Sasukeho ;)
Prajem krásne čítanie :3

PS: Ďakujem za Vašu podporu a za všetky Vaše komentáre, ktoré ma tak hrejú pri srdci..
ĎAKUJEM!!! n.n



Kráčal som tmavou chodbou priamo ku Orochimarovej izbe.
Je mi jedno čo mi na to povie.. chcem ten zvitok!
Neklopal som, rovno som vošiel dnu.
" Sasuke.. eh iste. Je to asi moja chyba. Skôr než som ťa začal trénovať všemožné techniky, mal som ťa najskôr naučiť klopať." Zasyčal s úsmevom mojím smerom.
Ignoroval som jeho poznámku, išiel som rovno k veci.
" Daj mi ten zvitok." Prehovoril som s kamennou tvárou.
" Sám presne neviem k čomu je určený. Musím to ešte preskúmať a.. Na čo by ti vlastne bol?"
" Do toho ťa nič." Mračil som sa.
Vzdychol si, pokrútil hlavou a usmial sa.
" Viem čo máš za lubom. Jediná vec po ktorej teraz túžiš je vrátiť Itachiho späť, všakže? Musím ťa ale sklamať Sasuke, ten zvitok ti nepomôže."
Zostal som zarazený.
" Nemôžeš to vedieť.. sám predsa nevieš ako to funguje." Zavrčal som.
" Ten zvitok otvára bránu do iných dimenzií áno možno v niektorej Itachi žije ale Sasuke to nie je nič pre teba. Nemôžeš ho odtiaľ priviezť späť. Dokonca ani keby to otváralo bránu tam kde všetci smerujeme. Nie je také ľahké okašľať smrť to mi ver."
Zamračil som sa ešte viac. " Mám s tebou o ten zvitok bojovať?" Aktivoval som svoj Mangekyou sharingan.
Orochimaru si vzdychol a záporne pokýval hlavou.
" Ty si nikdy nenecháš nič vysvetliť... zabije ťa to." Povedal a otvoril akúsi skrinku. Vybral odtiaľ čierny zvitok so zlatými nápismi a hodil mi ho. Chytil som ho jednou rukou. Je to on! Pousmial som sa. " Tvrdíš, že ma to zabije ale aj tak si mi ho dal."
" Môj život mi je prednejší než ten tvoj .. a vlastne som zvedavý ako to bude fungovať. Teraz prosím odíď a podľa možnosti ten zvitok neznič, aj keď som si jeho obsah už dávno odpísal, nechcem oň prísť." Otočil sa ku mne chrbtom.
Zabuchol som za sebou dvere. Kráčal som smerom do mojej tajnej miestnosti.
Otvoril som zvitok, preskočil som "varovanie" a išiel som rovno k veci - ku pečatiam.
Nadýchol som sa. " Teraz alebo nikdy. Itachi .. brat môj.." Zamrmral som a začal skladať všemožné ručné znamenia.
Miestnosť sa napĺňala mocnou chakrou a všade po zemi aj stenách sa vytvárala jedna veľká nezrozumiteľná pečať ktorá sa zrazu rýchlo začala scvrkávať a obalila moje telo.
...

Pred očami mi prebleskla každý jeden okamih môjho života .. akoby som to všetko prežil znovu .. celý môj život znova .. a to pritom ubehla asi iba jedna sekunda.
V tom som pocítil tlak na hrudi. Akoby ma niečo zdrapilo za srdce a chcelo mi ho vytrhnúť z hrude! Bola to neskutočná bolesť. Chcel som vykríknuť no bol som bez dychu. Silno som zavrel oči a zdalo sa mi, že padám. V mojej mysli zanznel povedomý hlas, no nestihol som ho dešifrovať. Stačí chytiť ju za ruku. Povedal.


............. TMA ............


" Oco! Oco vstávaj!! Ocíí!!" Počul som detský hlas. Otvoril som oči. Ležal som na posteli a predo mnou bol akýsi chlapec. Mal čierne strapaté vlasy a veľké zelené oči. Boli mi známe ale nevedel som presne zaradiť odkiaľ ich poznám.
" Zobudil si sa! Mama už varí obed, poď oci!" Mrnčal ten malý chlapec a ja som stuhol.
Ako ma to nazval? Kde to do kelu som! Čo to znamená?!
" Tedomi! Poď sem! Povedala som ti, že máš nechať ocka spať!" Zakričal tiež akýsi povedomý hlas z inej miestnosti. Na čelo mi vystúpil pot. Čo to do pekla... kde to som .. a kto som?? Malý chlapec menom Tedomi vybehol z izby a zavrel za sebou dvere.
Okamžite som sa postavil. Pozrel som sa na svoje ruky chytil som sa za tvár.
Musí to byť nejaké genjutsu! Tie pečate mi urobili niečo s hlavou a ...
Sústredil som sa.
" Uvoľniť!" Šepol som no .. Nič sa nezmenilo.
Prečo necítim žiadnu chakru? Je to akoby som ani nikdy žiadnu nemal!!!
Zachvátila ma panika. Uvidel som otvorené dvere do kúpeľne, bolo tam aj zrkadlo.
Utekal som ku nemu. Možno som sa dostal do tela niekoho iného ...
Nie. V zrkadle sa odrážala moja tvár. No nemohol som si aktivovať sharingan.
Pečate tu nefungujú, nieje tu žiadna chakra, som bez sharinganu .. Kde to do pekla som?!
Vošiel som do izby s posteľou na ktorej som sa zobudil.
Na nočnom stolíku bola fotka mňa ako mám na pleciach vysadeného toho chlapca Tedomiho .. Ale prečo ma oslovil otec? Ja som jeho otec?? Kde ma tá pečať do pekla presunula?
Čo je toto za dimenziu?? A je tu Itachi??? Ako sa dostanem preč??? Mal som trochu problémy s dýchaním. Potrebujem vzduch!!
Mal som pocit, že dostanem hysterický záchvat.
Prišiel som ku oknu. Bol som na druhom poschodí. Dole bola tráva, pred domom rástol strom a aj na ulici okolo boli domy. Zvláštne hranaté domy vôbec nevyzerali ako tie v Konohe. Pri niektorých domoch boli kusy kovu zvláštneho tvaru. Jeden človek vyšiel z domu a otvoril tú kovovú vec. Tá vec zarachotila a zrazu s ním odišla preč. Ten chlap tú vec ovládal.
Čo je to?? Sakra! Kde to som??? Všimol som si na svojej ľavej ruke obrúčku ... DO -!!!!
Snažil som sa to všetko rozdýchať .. neúspešne.
Posadil som sa na posteľ a chytil sa za hlavu. Takto to byť nemalo! Do pekla!
Nemo som hľadel do steny nejaký čas.
Potom som sa zaťal. Nech som kdekoľvek.. to- to zvládnem, dostanem sa odtiaľto. Vyriešim to! Hľadal som v zásuvkách nejaký kunaj alebo niečo no nič tu nebolo.
Opatrne som, bez zbrane, otvoril dvere. Vyšiel som na prázdnu chodbu boli tu troje dverí a schodisko ktoré viedlo na prízemie. Opatrne som kráčal dole. Pohyboval som sa potichu.
V miestnosti ktorú som uvidel bolo plno rozhádzaných hračiek, gauč, skrinky .. vyzeralo to ako obyčajná obývačka. Ale nič som nespoznával. Utrel som si pot z čela.
" Tedomi.. už nie si hladný?" Spýtal sa ženský hlas toho chlapca z miestnosti za rohom.. asi z kuchyne lebo sa odtiaľ šírila príjemná vôňa jedla.
" Nie mami." Povedal chlapec a počul som ako odsunul stoličku.
Preglgol som a mierne trasúc som prešiel ku dverám.
Skoro som omdlel keď som uvidel zozadu ženu s ružovými vlasmi. Otočila sa na mňa keď počula ako som zalapal po dychu.
" Sakura." Povedal som bez hlasu a mal som pocit, že sa všetko točí.
" Sasuke už si hore? No pozrime ty ale vyzeráš." Usmiala sa a otočila sa späť ku hrncu.
Bez slova som na ňu hľadel. Bola to ona! Ona je mama tohto chlapca čo má volá otec? Tedomi pribehol ku mne a začal ma ťahať za ruku.
" Oci budeme sa spolu hrať? Sľúbil si to." Dožadoval sa ten malý.
Iba som na neho pozeral. Toto nemôže byť možné!!! Do pekla!!! Čo to má byť! Nešlo mi sa nadýchnuť.
" Nechaj ocka a bež upratať ten neporiadok v obývačke." Povedala Sakura a odstavila hrniec na stranu. Utierkou utierala dres.
Ocko?? Aký som mu ja ocko??? Tedomi ma pustil a išiel do izby za mnou ja som sa musel posadiť. Sadol som si na stoličku a pohľad som upieral do prázdna.
" Ah ty si sa ale doriadil! Už ťa nepustím viac s Narutom piť. Hinata a ja sme sa mohli poskladať od strachu. Boli ste s Juugom a Suigetsum?? Typujem že ste pili u Orochimara celá banda. Myslím že keby som zavolala Temari, Ino a Tenten tak mi povedia že aj Shikamaru, Sai aj Neji boli s vami tiež, však? Chápem, že je to veľká vec. Naruto má syna ale chúďa Hinata sa celú noc strachovala. Vieš čo mi dalo ju upokojiť?" Smiala sa a pootočila hlavu mojím smerom keď zistila že neodpovedám. Čože ?? To je ... my sme všetci priatelia? Naruto má syna? Aj ja ?? A so Sakurou ?? ČOŽE?? Je toto možné?? Táto dimenzia je na hlavu!!!
" Budeš niečo jesť?!" Spýtala sa ma veľmi nežným hlasom. Taký som ešte nikdy nepočul.
Iba som záporne pokýval hlavou.
" Sasuke mal by si sa dať dohromady Itachi tu bude každú chvíľu."
Toto upútalo moju pozornosť.
" Itachi?" Spýtal som sa. On žije??
" Nehovor, že si zabudol. Je pol druhej... Privezie auto zo servisu, už je opravené."
Čo je to auto? Nechápavo som sa na ňu pozrel ale nepovedal som svoju otázku nahlas.
Itachi žije! Ale ... počkať až teraz som si Sakuru pozorne prezrel .. mala .. veľké brucho ona ..
" Sa-sakura ty si .. tehotná?" Spýtal som sa trhane. Išla na mňa panika.
Odložila utierku a pozrela sa spýtavo do mojich očí.
" Pán Uchiha, je pekné, že ste si to všimli keď už som v siedmom mesiaci." Zasmiala sa, asi si myslela, že žartujem. Sadla si ku mne za stôl. Tupo som pozeral pred seba. To dieťa čo čaká je asi tiež moje však??? Asi by bolo hlúpe spýtať sa jej na to - či som otec.
Mal som pocit, že mi vybuchne hlava.
Sakura zdvihla ruku a dotkla sa mojej tváre. To ma prinútilo pozrieť sa jej do očí.
" Sasuke si v poriadku? Začínaš ma desiť." Povedala už vážnym hlasom.
Pozeral som sa na jej tvár. Nemôžem jej nič povedať. Nepochopila by to.
Odtiahol som sa od jej ruky, čo bola na mojom líci. Položila ju na stôl.
" Ja ... tak som sa opil, že .. si takmer na nič nespomínam." Zamrmral som.
Podoprela si rukou bradu.
" Ah .. takže si zabudol aj na Tedomiho futbalový zápas zajtra, čo?" Spýtala sa ma a ja som iba prikývol. To bolo to posledné čo ma teraz trápilo.
Láskyplne sa na mňa usmiala. " To nič .. spomínaš? V dobrom aj v zlom." Dotkla sa svojej obrúčky. Domyslel som si, že sme manželia ale až teraz mi to naplno docvaklo.
Eh .. to teraz budem naveky tu ?? V tomto čudnom svete?
" Kým si spal volala tvoja mama." Povedala, keď sa po chvíli postavila a umývala riad.
" Moja mama?" Opäť ďalší šok! Takže žije aj Itachi aj moja mama?
" Iste.. spomínaš? Mikoto chcela vedieť či na isto prídeme. Budúci piatok máte zraz. Uchihovci. Vzal si, si v práci voľno nie? Mal si to urobiť včera." Otočila sa na mňa.
" Uhm." Vydýchol som. Čo jej mám na to povedať???
" Vieš ako bude tvoj otec vyvádzať ak neprídeme. Ty a Itachi ste jeho pýcha. A už sa teší aj na Tedomiho. Dva týždne sme u nich neboli na pravidelnom obede v Sobotu."
Vstrebával som informácie. Neviem nad čím sa mám zamýšľať skôr. Postavil som sa.
Spýtavo sa na mňa pozrela.
" Ja .. môžem dostať trochu vody?" spýtal som sa potichu a ona sa usmiala, podala mi plný pohár. Vypil som ho do dna. Priznám sa teraz by bodlo niečo tvrdšie.
Pohnojil som to .. ten zvitok bol podvrh. Čo mám teraz robiť? Ako sa dostanem späť?
Položil som pohár na dres. Sakura ma objala. Normálne by som ju odstrčil ale ...
To nemôžem.. predsa len je tehotná a asi so mnou.. a pravdepodobne sme manželia .. tak som zostal iba stáť ako soľný stĺp. Ruky zaťaté v päste. Na počudovanie to bolo príjemné ... teda asi to bolo len tým, že toto telo - tento Sasuke v tejto dimenzii ju asi miluje .. JE TO DIVNÉ!
Začínal som byť nervózny z našej blízkosti, keď sa zrazu odtiahla a chytila sa za brucho. Myslel som si, že začne rodiť. (Asi by ma už úplne porazilo!)
Keď sa zrazu zasmiala. " Kope.. asi bude tiež futbalistka ako Tedomi. Aj keď som dúfala, že bude taká nežná.. že bude možno hrať na nejaký hudobný nástroj alebo tak. Nuž ale asi bude aj ona silná po tebe." Chytila ma za zápästie a priložila mi ruku ku jej bruchu. Myslím že som očervenel. Nevedel som čo mám čakať keď som zrazu ucítil slabý tlak na mojej dlani.
Koplo?.. A znova... Naplnil ma zvláštny pocit. Prehrával som si v mysli všetko čo sa tu odohrávalo.
Tedomi mohol mať tak päť rokov. A Sakura teraz čaká ďalšie. Dievčatko. Vyľakal som sa tohto všetkého. Cúvol som o dva kroky dozadu akoby som sa popálil.
Musím sa vrátiť späť do Konohy! A ten Sasuke z tejto dimenzie sa musí vrátiť tu. Kde je vlastne teraz on???
V mojom tele v mojej realite?? .. Musím sa dostať späť. Ale ako???
" Stalo sa niečo?" spýtala sa ma zmätene a v tom zaznel zvonček.
Sakura sa na mňa ešte raz nechápavo pozrela a potom si vzdychla.
" To bude Itachi. Idem otvoriť." A pobrala sa ku dverám. Kráčal som za ňou chcel som vedieť či to je naozaj Itachi. Tedomi Sakuru predbehol.
" Krstný!" zvolal nadšene a Itachi ho zdvihol na ruky. Je to on. Môj brat stojí predo mnou živý a zdravý. Bol som naozaj šťastný. Zmätený, rozhodený ale šťastný.
" Ahoj krpec." Zasmial sa a postrapatil mu vlasy. Postavil ho na zem a objal sa so Sakurou.
" Si čím ďalej tým krajšia." Povedal a pobozkal ju na líce.
" Môj malý braček mal šťastie." Usmial sa na mňa. " Postreh!" zvolal a hodil po mne nejaké kľúče. Tesne pred mojou tvárou som ich zachytil. Bola to hračka.
Uškrnul som sa keď ku mne prišiel a dvoma prstami ma ďobol do čela .. ako keď som bol malý.
" Tak Sakura. Ako sa má malá Tashi? Kope?" Spýtal sa a sadol si vedľa Sakury na gauč.
Načiahol ruku. " Smiem?" spýtal sa jej.
" Iste." Usmiala sa.
" Asi sa jej nechce. Nič necítim." Zamrmral.
" Možno keby jej Sasuke niečo porozprával .. zbožňuje jeho hlas." Povedala Sakura a pozrela sa na mňa.
Nevedel som čo povedať. Prehltol som. " Ja .. ja naozaj neviem čo mám-" začal som.
" Uáá cítim to. Páni." Zajasal Itachi. Premýšľal som prečo prišiel sám. Má aj on rodinu?
" Priviezol si všetko potrebné?" Spýtala sa Itachiho Sakura a objala jednou rukou Tedomiho sediaceho vedľa nej na gauči.
" Jasné môžeme začať grilovať aj hneď teraz." Povedal jej.
" Myslela som, že by sme si ugrilovali večeru .. obed som už uvarila, dáš si?" Spýtala sa ho.
" Áno ďakujem." Povedal a obaja sa postavili Tademi pribehol ku mne. Ani neviem ako .. úplne automaticky som ho zdvihol ku sebe na ruky.
" Naberiem aj tebe Sasuke?" Spýtala sa ma Sakura keď som aj s Tademim prišiel do kuchyne za nimi.
Musel som priznať, že som bol hladný. Prikývol som a sadol som si ku Itachimu za stôl. Tademi sa tiež posadil.
Nevenoval som pozornosť jedlu pred sebou. V hlave som si premietal všetko čo sa zatiaľ stalo.
" Ako to ide v práci?" Spýtal sa ma môj brat.
Pár krát som zažmurkal. " Vzal som si voľno aby som mohol ísť na náš rodinný zraz." Dúfam, že mi na to skočí. Netuším čo tento Sasuke v tejto divnej dimenzii robí.
" Skvelé otec bude rád." Usmial sa a jedol ďalej.
Obedovali sme v tichosti.
" Ešte ti naberiem?" Spýtala sa ho Sakura keď odniesla jeho prázdny tanier.
" Bolo to skvelé ale chcem sa šetriť na večer." Usmial sa a pozrel na mňa.
" Ako sa má Naruto.. teraz niekedy majú termín aj oni čo?" Spýtal sa ma ... eh.
" Včera sme boli zapiť jeho syna." Povedal som zdráhavo. Musím sa chovať prirodzene!
Itachi sa zasmial. " To preto si akýsi divný. Tak si s Tademim zahrám futbal sám." Povedal a vybehol do obývačky. Vyhodil si Tademiho na chrbát. Veľmi sa smial. Vyšli spolu na záhradu. Eh.. čo je toto za svet?! Ako môžem byť so Sakurou?! Zbláznilo sa moje ja v tomto živote alebo čo? Veď Sakura je taká otravná!!!! Ako s ňou môžem mať dieťa? .. A ďalšie je na ceste! To je choré!!
" V kúpeľni som ti nachystala oblečenie. Sprcha by ti asi bodla však?" Usmiala sa a išla ku mne, zobrať mi tanier. Tváre sme máli kúsok od seba. Trochu sa usmiala a nahla sa ku mne bližšie. Ona ma ide pobozkať!! TO NIE!!
Odtiahol som sa. Sakura sa zatvárila ublížene a na tvári sa jej zračila bolesť. Spýtavo sa na mňa pozrela. Nedokázal som sa na ňu dlhšie pozerať.. odišiel som z kuchyne.
Kúpeľňa.. bola hore v tej izbe kde som sa zobudil však?! A bolo tam aj okno. Možno keď zoskočím... budem môcť ujsť a ...
V hlave som mal poriadny chaos.
Kam by som utekal? Do pekla! Mňa asi porazí! Sakra!! NIE! NIE!
Obliekol som sa do čiernych zvláštnych nohavíc v ktorých sa mi zle hýbalo a na opasku bolo napísané JEANS. Ku tomu som si obliekol biele obtiahnuté tričko. Cítil som sa v tom hlúpo ale asi sa to tu nosí.
Pristúpil som ku oknu. Prežil by som zoskok? Nemám chakru .. ale možno.
Prehrabol som si vlasy. Sakra! Sakra!!
Sadol som si na posteľ a ukryl si tvár v dlaniach. Chcel som len nájsť Itachiho. Chcel som ho len opäť vidieť živého! Prečo sa mi muselo stať toto? Čo mám teraz robiť! Je to na hovno!
Vzdychol som si a zaťal ruky v päste. Nie! Ja to zvládnem! Dostanem sa z toho!
Kráčal som dole po schodoch.
Počul som šramot v kuchyni. .. Určite tam je Sakura. Preglgol som a zvažoval, či mám za ňou ísť. V tom som započul Tademiho smiech zo záhrady.
" To bol faul!" Zasmial sa nahlas Itachi.
" Nebol!" Vykríkol Tademi.
A opäť bolo počuť smiech.
Vykročil som za nimi.
" Ááá pozrime kto sa objavil?" Usmial sa Itachi a Tademi sa ku mne rozbehol objal ma okolo pása.
" Ocko! Vyhrávam!!" Zvolal nadšene. Grr! Čo mám robiť keď ma obíma "môj" syn?! Ako mám reagovať? Ako by asi reagovalo moje ja z tohto sveta?
Preglgol som. Neohrabane som ho potľapkal po hlave.
" To je skvelé, len tak ďalej." Pokúsil som sa o povzbudivý úsmev. Sakra, dúfam, že to robím dobre.
" Poď sem krpec! Dáme si odvetu." Itachi stál jednou nohou na akejsi zvláštnej čiernobielej lopte.
" Tademiii! Stále si neupratal tie hračky!" Zaznel zvnútra domu Sakurin hlas.
" Hups!" Pozrel smerom k domu. Pustil ma a bežal dovnútra.
Na záhrade sme zostali s Itachim sami. Usmieval sa.
Boli sme ticho a preto sme počuli Sakuru z vnútra.
" Zhrnúť ich za gauč nie je upratovanie." Karhala ho láskavým hlasom takže to strácalo svoj zmysel. To je skrátka otravná Sakura. Pomyslel som si pobavene. Toto sa na nej asi v žiadnej dimenzii nezmení. Je mäkká.
" Ale mamii." Zatiahol Tademi.
" Žiadne ale." Zasmiala sa. " Pekne to poupratuj!"
Ich hlasy utíchli.
" Čo je s tebou?" Spýtal sa ma Itachi odrazu.
" Nič." Mykol som plecom. Ajaj. Ten jeho pohľad - niečo asi tuší. Sakra, nič mu neujde a to ani nemá svoj sharingan!
" Sakura mi povedala, že sa chováš divne." Zamračil sa. Doslova som cítil ako ma prepaľuje pohľadom. Odvrátil som sa, ruky som ponoril do vreciek.
" Nie je mi dobre."
" Aha." Založil si ruky na hrudi.
Opäť bolo chvíľu ticho. Do pekla! Mal som zdrhnúť kým som mal ešte šancu. Čo urobím keď to praskne? ... Neuverili by mi. Akoby aj mohli? Ja sám tomu neverím!
" Tak .. sa postarám o Gril sám. Ty choď pomôcť svojej žene." Povedal napokon.
" Uhm." Prikývol som a kráčal som dnu. Uľavilo sa mi, že už ma nesonduje no znova som zneistel keď som kráčal ku kuchyni.
Zaváhal som keď som ju uvidel. Stála ku mne otočená chrbtom. Asi ma nepočula. Kládla na tácky taniere a poháre. Nejaké misky tam už boli.
" Niečo potrebuješ?" Spýtala sa ma odrazu, bez toho aby sa na mňa otočila.
Zostal som prekvapený. Vedela o mne? .. Takže ma počula.
" Uhm. Ja iba či nepotrebuješ s niečím pomôcť." Ponúkol som sa.
" Môžeš vyniesť von tieto veci." Ukázala na tácku.
" Dobre." Vzal som to a bez ďalších rečí som to vyniesol von. Položil som to na drevený stolík. Skvelé, rozkazuje mi a ja jej želania plním?! Mňa už asi úplne porazí! Ak rýchlo niečo nevymyslím tak .. kss!
Itachi zatiaľ založil oheň v grile.

Z domu vyšla Sakura. V rukách niesla misu s mäsom naloženým v akejsi marináde.
Prešla okolo mňa a ani sa na mňa nepozrela.
" Vyzerá to úžasne." Pochválil ju Itachi keď na rošt položil prvé kusy.
Iba sa usmiala.
" Idem ešte urobiť zemiaky. Pmôžeš mi Tademi?" Spýtala sa a podoprela si chrbát tak ako to robia tehotné. Tademi prikývol a bez slova s ňou vošiel späť do domu. Cítil som sa istejšie keď bola aj s tým malým ďalej. Mal som nervy z toho, že by ma prekula..
Aj keď.. Itachiho prenikavé oči v tejto dimenzii nie sú o nič menej prenikavé ako tie Itachiho z mojej dimenzie. Mám pocit, že mi vidí priamo pod kožu.
Čo by som robil ak by prišli na to, že nie som ten istý Sasuke?! Povedal by som im pravdu? Pche! To určite nie! ... Ale čo ak nebudem mať na výber? Čo ak tu budem.. až ... Ako dlho tu budem? Sadol som si na drevenú lavicu a chrbtom som sa oprel o stôl.
" Dnes sa so mnou nebudeš vadiť?" Spýtal sa ma po chvíli Itachi.
" Hm?" Nechápal som.
" Vždy chceš predsa grilovať mäso ty." Vysvetlil a podozrievavo si ma premeral.
Odvrátil som tvár. Môže to byť chyták aby ma dostal.. možno sa s ním nikdy nehádam.
Zachránil ma Tademi.. vybehol z domu aj s misou plnou zeleninového šalátu. Myslel som, že to všetko vytrúsi, keď pri tom behu tak podskakoval.
" Ocko? Napadlo ma, či by sme zajtra po futbale nešli na zmrzlinu.. Už som sa pýtal aj maminy povedala, že je to super nápad.. Čo myslíš?" Sadol si vedľa mňa.
Neznášam, keď sa musím rozprávať s malými deťmi! Je to otravné! Ah.. ja to tu nevydržím!
" Hej .. je to ozaj super nápad." Nasadil som úsmev, no ja sa nikdy neusmievam, tak neviem či pôsobil dostatočne úprimne.. Sakra! Na takéto pretvarovanie sa nie som zvyknutý!
" Mohol by sa ku nám pridať aj krstný! Však prídeš zajtra aj ty."
" Samozrejme drobec už som ti to predsa sľúbil." Žmurkol na neho a bolo vidno, že jeho úsmev ide od srdca.. on to nehral. Usmieva sa.. Itachi, môj brat, z môjho sveta sa nikdy toľko neusmieval ako tento muž. Pôsobí tak bezstarostne, šťastne a spokojne. Je aj moje iné ja .. ich Sasuke - takýto?... Úprimne dúfam, že nie inak som nahratý. Kss.. nesmiem dovoliť aby si niečo všimli!
Viac menej som celý čas pri grilovaní mlčal. Keď Tademi rozprával, na pery som si nasilu nalepil úsmev. Itachi sa so Sakurou stále bavili a spoločne sa smiali na všetkom čo povedal "môj syn". Len som ich pri tom pozoroval, ústa som mal v jednom kŕči ako som sa pokúšal stále tváriť šťastne.
Zvečerilo sa.. Najedli sme sa, upratali sme si po sebe neporiadok a napokon neskôr večer išla Sakura uložiť Tademiho na spánok. Na nebi bolo vidno žiarivé, blikajúce hviezdy. Sedel som na verande domu a v duchu som si nadával, za nápad použiť ten zvitok.. Očividne nefungoval. Alebo fungoval.. ale naozaj veľmi zle!
Počul som kroky. Itachi sa posadil vedľa mňa.
" Dáš si Pivo?" Podal mi akúsi zelenú, sklenenú fľašku.
S prikývnutím som si ju od neho vzal.
" Bol to pekný deň, vďaka za pozvanie." Povedal a pohľad pritom upieral pred seba. (Rovnako ako aj ja.) Odpil si z fľaše.
" Hn." Prikývol som a tiež som sa napil. Bolo to horké a trochu trpké.
Nie je zlé. Chutí mi. Uznal som a znova som si logol.
" Tademi je úžasný chlapec a Sakura je nádherná, múdra žena. Závidím ti.. kiežby som mal také šťastie ako ty, braček." Zamrmral polohlasne a ja som skoro vyprskol pivo čo som práve pil. Vypleštil som na neho oči.
Takže on nemá svoju rodinu?.. Nie to je vlastne teraz nepodstatné.. Pomiatol sa?
To s Tademim .. no ok .. Dajme tomu že, by mohol mať pravdu.. k deťom som nikdy vzťah nemal.. je možné, že je milý. Ale Sakura.. múdra a nádherná?! Heh .. v tejto dimenzii je asi Itachi dosť mimo. Rovnako ako moje ja keď sa o Sakurou oženil. Nevedel som, čo mu na to povedať tak som radšej mlčal.Po chvíli ticha som sa nakoniec uvoľnil.
Bolo divné, že som tu s ním takto sedel.. neveril som, že by som to naozaj niekedy ešte mohol zažiť. Uvažoval som.
Z môjho zamyslenia ma však vytrhli kroky. Sakura išla dole po schodoch.
Itachi sa postavil keď prišla ku nám. " Ďakujem, za všetko. Už pomaly pôjdem.. je neskoro."
" Naozaj ešte chvíľu nezostaneš?" Spýtala sa ho potichu keď vedľa neho kráčala ku dverám.
" Nie, nie.. vidíme sa zajtra na zápase." Sklonil sa a s úsmevom ju pobozkal na líce.
Úsmev mu vrátila.
Postavil som sa a oprel o rám dverí vedúcich na záhradu. Pootočil som ku nim hlavu
" Zajtra." Uškrnul sa mojim smerom. A ja som sa pousmial a kývol hlavou.
Sakura mu ešte na prahu zamávala a potom za ním zavrela dvere. Odišiel.
Pozrela sa na mňa. " Ideme si ľahnúť? Som unavená."
Preglgol som. To hádam nie! Mám si s ňou ľahnúť na jednu posteľ?!
Spýtavo na mňa hľadela tak som jej na to prikývol. Čo už.. Asi to musím ešte chvíľu uhrávať.. Zajtra vymyslím čo urobím ďalej.
Obliekol som si to v čom som sa zobudil kým sa sprchovala.
Zdráhavo som si ľahol na zatiaľ prázdnu posteľ.
Toto je ako za trest! Zaúpel som a zavrel som oči. Chcel som sa pretvarovať, že už spím. Detinské ja viem.. ale ona je predsa taká naivná že, by to mohlo vyjsť.
Cítil som ako sa matrac mierne pohol keď si ku mne, o pár minút na to, ľahla.
" Sasuke, dnes si bol divný. Si v poriadku? Stalo sa včera niečo na tej oslave?!" Pošepla ustráchane do tmy.
" Len som unavený." Zamrmral som otrávene. Prečo nemohla uveriť tomu, že už spím?
" Aha.." Znela smutne. Tá je ale otravná! Zamračil som sa.
" Tak teda dobrú noc.. Ľúbim ťa." Šepla ešte a otočila sa ku mne chrbtom. Potešilo ma, že sa ma nepokúsila znovu pobozkať.. no zároveň ma to zneistilo. Niečo tuší? Eh .. a čo jej mám akože na to vyznanie povedať?!
" Dobrú noc." Vzdychol som napokon a otočil som sa ku nej chrbtom tiež.
Nechcelo sa mi spať, veľa som rozmýšľal.
Musím nájsť nejaký spôsob ako sa dostať z týchto sračiek do ktorých som vlastne sám vliezol. Tento svet je .. eh! Dobre .. síce je tu Itachi nažive.. a aj mama a otec... A vlastne .. aj celý klan a .... mám syna. Mám syna. Tademi..
K deťom nemám ktovieaký vzťah.. nerozplývam sa nad nimi a nechápem keď to ženské robia. No musím uznať, že ten malý je ... fajn. Určite ale len preto lebo je na 100% po mne! Vlastne by som mal byť šťastný.. mohlo to byť omnoho horšie. V tomto svete je všetko čo som si vždy želal .. až na ňu.. Eh toto ma privádza ku tomu najneuveriteľnejšiemu z tohto všetkého čím som si za posledných 13 hodín prešiel.
Sakura a ja sme manželia. Len z tohto pomyslenia sa mi chce smiať! Za normálnych okolností by som sa ku nej ani nepriblížil .. Nikdy! Pche! Nikdy by som s ňou dobrovoľne nebol! Nechápem čo to má byť!.. Bola to moja posledná myšlienka pred tým.. než som zaspal?!

* * *

V mojej mysli zaznel povedomý hlas. Bol to presne ten, ktorý som nestihol dešifrovať pred tým ako som sa ocitol v tej zvláštnej dimenzii s Itachim, Tademim a Sakurou.
Stačilo chytiť ju za ruku. Prehovoril.
" Kto to povedal?" Vyštekol som do tmy. Môj hlas práskal ako bič. V tom sa predo mnou, z čista jasna, vynorilo zrkadlo. Nechápal som tomu.
Ja. Odpovedal mi môj odraz, mojím hlasom. Zarazil som sa.
Ten "odraz" sa hýbal a hovoril aj napriek tomu, že ja som sa ani nepohol! Čo sa to deje do pekla!
" To je genjutsu?" Zavrčal som chladne.
Nie.. to je ten zvitok. Opravil ma so škodoradostným úškrnom.
" O čo tu ide?" Sykol som mrazivo.
Budeš presúvaný rôznymi dimenziami aj naďalej ak neurobíš to čo ti poviem. Zvážnel.
" Kto si?" Opýtal som sa chladným hlasom.
Som ty. Povedal jednoducho a mykol plecom.
Potriasol som hlavou.
Toto je pekne pritiahnuté za vlasy! Čo to má do pekla všetko znamenať? Kss.. pomiatol som sa?! ... Nie! Sakra! Musím to skončiť!
" Si ja? Môj odraz?! Fajn.. tvrď si to ak chceš ale neverím ti." Mračil som sa. " Je mi to jedno, chcem toto celé rýchlo ukončiť. Prezraď mi teda, keď si taký múdry.. Ako sa vrátim späť do mojej reality?"
V každej dimenzii je na to iný spôsob aj keď sa vždy týka jednej a tej istej ´osoby´.
Zamračil som sa. " Čo tým myslíš?"
Súvisí to s tvojou osudovou láskou, spriaznenou dušou alebo ako to len chceš nazvať. Stretávate sa spolu v každom živote už od prvopočiatku - od vášho nesmrteľného zrodu. Každá bytosť má svoj protipól a tvoj je práve ona.
" Kto to má akože byť?" Nechápal som, no akosi som zároveň aj tušil, že sa mi odpoveď nebude páčiť.
Sakura. Odpovedal mi "môj odraz" prosto.
Zhrozil som sa. " Tá otravná, neschopná naivka?!" Neveriacky som sa zasmial. Mne sa asi fakt sníva! Toto je totálna somarina!
" Počuj! Asi tam u vás máte bodrel v záznamoch.. alebo v čom to máte napísané. Pozri to ešte raz, určite tam bude nejaká iná žena.. Musí tam byť niekto iný!" Vrčal som nahnevane..
Toto je psycho!
Vždy ti pred prebudením do novej dimenzie poviem čo musíš urobiť.. V tejto dimenzii v ktorej sa zobudíš stačí ak Sakuru objímeš a skončí sa toto všetko.. Jednoduché nie? Usmieval a úplne ma odignoroval.
" Hej! Hovorím ti, že to musí byť iná žena! Nikdy Sakuru neobjímem.. ani sa jej nedotknem, na to zabudni! Musí to byť niekto iný, počuješ?! Hocikto!"
Pamätaj. Máš na to jeden deň.. 24 hodín čistého času v každom svete. Ako ich využiješ je len na tebe.
Ignoroval môj protest.. Nestihol som ďalej namietať. Už som padal do prázdna.


............. TMA ............


 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Mia Mia | 3. března 2014 v 22:25 | Reagovat

Jeeeeej nova poviedocka si uzasna :) a poviedka super neviem sa dockat pokracovania :) samozrejme ked budes mat cas :)

2 Saky Saky | Web | 4. března 2014 v 8:55 | Reagovat

Dievča ty ma stále prekvapuješ :D úplne dokonalý nápad na dokonalú poviedku :3 kam ty na to chodíš ? :O fakt pecka :3  ten Sasuke aký bol zmätený :D a Itachi :3 teším sa na pokračovanie :)

3 Marion Marion | 4. března 2014 v 14:14 | Reagovat

Dokonalosť :) len tak dalej 8-)už sa nemôžem dočkať pokračovania :)

4 kisa-uchiha kisa-uchiha | Web | 4. března 2014 v 17:43 | Reagovat

woow viola-chan to bolo skvelé.. úplne iné.. ešte som také niečo nečítala, aby sa tam prerývalid va svety.. možno viaceré :D proste skvelé a dúfam, že pridáš čoskoro.. čoskoro :D pokračovanie :)

5 dakyra dakyra | 4. března 2014 v 18:04 | Reagovat

Hej dokonalá povídka.. už se těším na další..:D

6 Kajka-chan Kajka-chan | Web | 4. března 2014 v 23:54 | Reagovat

Ja sa pridávam k ostatným! Je to dokonalé Viola-san! Mňa najviac pobavila scénka ako pili to pivo: "Nie je zlé. Chutí mi." :D :D :D
Dokonalé to bolo a budem ťa s tým otravovať až pokým nepridáš nový diel! Tomu ver! ^^.. Som zvedavá ako to vymyslíš ďalej!
Až tak sa mi zase nepáči vzťah Sasukeho ku Sakure.. ale veď ty ma poznáš :D Vieš ako to mám rada! (extrémne divná veta:D)
Dávam ti samozrejme 5 hviezdičiek aj keď by som dala oveľa viac! ^^

7 Aki Aki | E-mail | Web | 4. listopadu 2016 v 10:56 | Reagovat

Perfektná poviedočka.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama