Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

Gejša 01

9. března 2014 v 14:07 | Viola NTk |  Rozpísané poviedky
Ahoj!! :3
Pýtate sa, prečo pridávam stále nové poviedky a nedokončujem tie staré?
Pravda je taká, že tie čo pridávam teraz sú poviedky na ktorých pracujem už dlhší čas.
Pôvodne som ich chcela pridať až keď budú hotové - aby ste nemuseli dlho čakať.
No nejaké okolnosti ma prinútili premýšľať nad tým, aký je život krátky.
Človek nikdy nevie, ktorý okamih je jeho posledný a preto by ma mrzelo ak by som sem nedala všetko čo mám - keď to vlastne píšem pre vás :3
Smrti sa nebojím.. vlastne sa na ňu teším ˘-˘ (Tým nechcem povedať, že chcem umrieť.) ^-^
Len skrátka beriem smrť ako nový začiatok.. jedni dvere sa zatvoria, ďalšie sa otvoria ..
Áno Vaša Viola verí na reinkarnáciu :3
Toto je teda trošku zdĺhavé vysvetlenie.. ešte raz ďakujem za vaše nádherné komentáre,
ktoré ma vždy tak motivujú písať ďalej - ďakujem, ďakujem, ďakujem!!! :3

Vaša Viola ^^


.
.
.
.
.


Gejša


Exotická, dramatická, tajomná. Spoločníčka zámožných pánov odetá do hodvábneho červeného kimona vyšívaného zlatou niťou, ktorú svet pozná pod menom "gejša". Drobnými ľahkými krôčikmi cupkajúca japonská bábika, ktorej tvár sa ukrýva za hrubým nánosom bieleho make-upu a ktorej pery pripomínajú sladký červený cukrík v tvare srdca, sa stala synonymom krásy a stelesnením pôvabu.


Moje meno je Sakura Haruno. Narodila som sa dvom chudobným ale milujúcim ľuďom, ktorí pracovali v sídle významnej rodiny, v klane Uchiha.
Fugaku Uchiha, hlava klanu, je totiž hlavný generál cisárskej "polície" samurajov.
Je prísny ale spravodlivý. Jeho žena Mikoto Uchiha je veľmi dobrá, milá a krehká žena, ktorá mu porodila dvoch synov, dedičov ich majetku a aj postavenia.
Sasukeho a Itachiho.
Moja matka pracuje ako ich slúžka a otec robí v dome ostatnú, ťažšiu prácu.
Možno by som mala jednoduchší život keby som sa nenarodila taká iná...
Mám totiž zelené oči a ružové vlasy, tak isto mi od mala hovorili aká som nádherná.
To je však v dnešnej dobe neželané.. A zvlášť keď som žena. Ak by si ma všimol niekto dôležitý.. skončila by som ako konkubína jeho cisárskeho veličenstva.
Preto mi vždy matka prízvukovala aby som sa pozerala stále na zem .. nikdy nie ľuďom do očí. A vlasy som si schovávala pod šatkou .. Mamka sa o mňa veľmi bála. Pár krát dokonca oka-san (mama) chytila nožnice a chcela ma ostrihať.. ale otou-san (otec) jej to nikdy nedovolil urobiť.
On nebral moju krásu ako prekliatie.. vravel že som jeho malý zázrak a ak by mi vraj matka vlasy ostrihala .. prinieslo by nám to iba nešťastie. Vraj by to bolo ako by sme zahodili dar, ktorý som dostala do vienka od bohov.
Hovoril, že na to mali bohovia určite dobrý dôvod a preto im musíme byť vďační a náležite si ich musíme uctievať .. nie ich uraziť alebo nahnevať ak by sme nechceli ich dar prijať - čo znelo rozumne.


Tu začal môj príbeh.


Mala som asi šesť keď som sa s ním prvý krát rozprávala.
Matka kropila biele plátna na záhrade veľkého sídla Uchihovcov. Pomáhala som jej a vystierala som biele plátené vreckovky s vyšitým symbolom ich klanu. Červeno-biely vejár.
" Ďakujem ti miláčik.. môžeš sa ísť hrať." Prišla ku mne a pobozkala ma na čelo keď som vystrela posledný kus bielej látky.
" Nech ťa ale nikto neuvidí, dobre?!" Pripomenula mi láskavo.
" Hai, oka-san (*mama)." Šťastne som sa usmiala a utekala do záhrady, na svoje tajné miesto pri jazierku. Nanosila som si tu krásne kamienky (moje poklady), ktoré som nachádzala po celej záhrade.
Bolo teplo a na okolí nikto nebol .. Dala som si z vlasov dole šatku a pozerala som sa na svoj odraz v jazierku. Prehrabla som si ružové pramene prstami. Nevedela som prísť na to prečo si mamka myslí, že to ako vyzerám je zlé.


" Hej ty! Teba poznám. Voláš sa Sakura však?" Započula som kúsok za sebou hlas.
Zľakla som sa a rýchlo som si dala na hlavu šatku. Pozrela som sa cez rameno - preľaknutá kto ma nachytal.. Bol to samotný, malý pán Sasuke Uchiha. Najmladší syn pána Fugaku a pani Mikoto. (Rovnako starý ako ja.)
Rýchlo som klesla na kolená do hlbokého, úctivého úklonu. Čelom som sa dotýkala zeme a nos som mala ponorený v tráve.
" Nemusíš sa ma báť." Prišiel ku mne bližšie. Bola som taká vydesená, až mi naskočila husia koža!
Maminka ma vystríhala aby som sa s pánmi nerozprávala.. nesmiem sa na nich ani pozrieť!
" Prečo máš ružové vlasy?" Pristúpil ku mne a čupol si. " Nemusíš sa mi klaňať, nemám to rád. Volám sa Sasuke." Hovoril milým hlasom a ja som váhavo zdvihla pohľad.
" Vedel som že sa mi to nezdalo. Tvoje oči majú zelenú farbu! Ale prečo sa na mňa pozeráš tak vystrašene? Bojíš sa ma?" Usmieval sa láskavo.
Nemohla som prehovoriť ani slovo. Nevedela som čo mám povedať .. a či môžem vlastne prehovoriť.
" Voláš sa Sakura?" Spýtal sa ma znova a ja som váhavo prikývla.
" Prečo si zakrývaš vlasy šatkou?" Vyzvedal a chcel sa jej dotknúť.
Odtiahla som sa.
" Nemôžem sa s vami rozprávať Sasuke-dono."
Trochu posmutnel. " Prečo?"
" Zakázala mi to maminka." Vysvetlila som zdráhavo. Nemohla som uveriť tomu, že sa s ním rozprávam! Oka-san sa bude hnevať!
" Ale ona tu teraz nie je, že? Budeme sa spolu hrať? Itachi išiel preč s otcom a ja sa nudím."
Chvíľu som váhala no nakoniec som sa trochu pousmiala a prikývla som.
" Super!" Postavil sa a načiahol ku mne ruku. Chytila som sa jej a on ma vytiahol na nohy.

...

" Sakura-chaan!" Vykrikoval keď som bola neskôr v ten deň skrytá za stromom. Práve sme sa hrali na skrývačku a on ma hľadal. Čupla som si spokojná s mojim úkrytom a s myšlienkou, že ma nemôže nájsť.
" Mám ťa!" Vybafol na mňa z kríku a ja som zvýskla. Z hlavy mi spadla šatka a vlasy sa mi rozpustili. Vyplašila som sa a chcela som si ich rýchlo skryť. (Už to bol reflex.)
Mala som ich bledoružové, husté a dlhé cca po plecia. (Rástli mi pomaly.)
" Nemusíš ich schovávať." Podišiel ku mne a chytil mi ruku.
" Si krásna, Sakura-chan!" Usmial sa milo.
V tej chvíli som sa do neho zaľúbila..
" Sasuke-kun! Synček!" Zakričala neďaleko nás, v záhrade, paní Mikoto.
Povzdychol si a pustil ma. " Už musím ísť, stretneme sa tu zajtra?" Spýtal sa s nádejou v hlase.
" H-Hai." Pošepla som.
Usmial sa, zamával mi a utekal za svojou mamou.
Spoza kríku som ich sledovala.
" Kde si bol celý deň miláčik? Ocko sa na teba pýtal, už sa aj s Itachim vrátili."
Strácali sa mi z dohľadu a hlas pani Mikoto postupne tíchol.
Rýchlo som si skryla vlasy pod šatku a utekala som domov aj ja.
" Otou-san (*otec)! Otou-san! Ocíí!" Zvýskla som keď som ho uvidela v kuchyni. Dva dni bol preč. Nakupoval nejaké veci pre pána Fugaku.
" Sakura! Dcérka, poď ku mne!" Zdvihol ma do náručia a silno ma stískal.
Chichotala som sa keď ma začal štekliť.
" Moja malá hime (*princezná)." Zatočil sa so mnou vo vzduchu.
" Kizashi! Veď si celý zlámaný!" Napomenula ho mama láskavo.
" Bolesť prejde." Uškrnul sa a posadil si ma na kolená.
" Princezná, dáme dole tú hlúpu šatku áno?" Povedal a jemne mi ju stiahol z hlavy.
" Anata (*Oslovenie človeka ktorého milujete, manžel, priateľ, milenec)! Niekto nás môže vidieť!" Zjojkla mamka a skočila ku otvoreným, papierovým dverám, rýchlo ich zavrela.
" Mebuki.. príliš sa strachuješ." Povedal ocko a pohladil ma po vlasoch.
" Ja len nechcem.." Začala ustráchane.
" To stačí Mebuki, naber nám radšej ryžu. Však hime?" Pobozkal ma do vlasov a ja som sa šťastne usmiala a prikývla.
Matka rezignovala a spoločne sme sa navečerali. Večer ma rodičia uložili spať.


Toto obdobie .. moje detstvo, napriek všetkému, považujem za jednu zo šťastnejších častí môjho života. Dokonca aj napriek tomu, že moja mama a pani Mikoto prišli na naše kamarátstvo so Sasukem.
Nič nenamietali. Mama sa mi to síce snažila zatrhnúť ale Mikoto-dono jej dohovorila. Dohodli sa na tom, že to udržia v tajnosti pred pánom Fugaku-donom. Lebo on by mal pravdepodobne námietky. Služobníctvo síce netyranizoval ale vo veciach rodiny.. skrátka.. Nikdy by nedovolil aby sa jeho syn priatelil s dcérou slúžky.
No mne to nevadilo, bola som dieťa a Sasuke a ja sme boli najlepší kamaráti.


So Sasukem sme sa zbližovali. Rozprávali sme sa o všetkom. Preto som vedela, aj keď som bola ešte len dieťa, že Fugaku uprednostňoval Itachiho, svojho staršieho syna.
Viem, že Sasuke pre to veľmi trpel, no nikdy to nedával najavo a ani to nikdy nespomenul. O otcovi a bratovi sa vyjadroval vždy s rešpektom a úctou.
Pán Fugaku mi prišiel vždy trochu desivý, no je pravda, že nikdy nezdvihol ruku na svoje služobníctvo - tobôž nie na svoju rodinu.
A ani nebol nepriateľský, len si skrátka uvedomoval svoju pozíciu.
Pani Mikoto bola jeho presný opak, často opakovala mojej mame, že ma ľúbi ako vlastnú dcéru. Bola veľmi milá dobrosrdečná a láskavá... Sasuke zdedil jej povahu. (Našťastie.)
Fugaku veľa trénoval s Itachim, lebo z neho chcel vychovať svojho nástupcu - budúceho generála cisárskych vojsk. Aj preto chodili spolu často mimo domu. Sasuke sa pre to cítil zle, no to bola zároveň naša šanca.
Vtedy Sasukeho brávala Mikoto-dono do kuchyne, kde sa zhovárala s mojou mamou, kým sme sa Ja a Sasuke hrali. Dalo by sa povedať, že boli priateľky.


Zlomový deň/ Prvá vzbura rebelov:


Ja aj Sasuke sme mali osem rokov.
Sedeli sme spolu na tráve a pozerali sme sa ako pekne zapadá slnko.
" Sakura-chan?" Oslovil ma potichu.
" Áno Sasuke-kun?!" Usmiala som sa do jeho čiernych očí.
Chytil ma za ruku. " Otec chce poslať Itachiho na nejakú špeciálnu školu pre Samurajov.. Bojím sa, že sa potom už spolu my dvaja nebudeme veľmi vídať - lebo bude trénovať mňa.. Počul som ako sa o tom rozpráva s mamou." Hovoril zastreným hlasom.
Zosmutnela som a silnejšie som mu stlačila dlaň.
" Budeme aj tak priateľmi, však?" Chcela som sa uistiť.
Sladko sa na mňa usmial. " Už som sa rozhodol. Keď budem veľký, vezmem si ťa za ženu. Dobre? Sľúbme si to. Dohodnime sa, že ostaneme spolu nech sa stane čokoľvek."
Mierne mi zružoveli líca. Prikývla som. " Sľubujem."
" To som rád, bude z teba dobrá manželka." Skonštatoval spokojne. Silnejšie mi stisol ruku a vydýchol si. Bolo vidno, že sa mu uľavilo.
...

V ten deň čo mi to povedal .. sa stalo niečo veľmi zlé... niečo čo navždy zmenilo môj život.
Bol večer. Sasuke a ja sme boli spolu v kuchyni a hrali sme na zemi shougi. Sasuke nado mnou nemohol vyhrať a ja som sa na tom smiala. Usmieval sa na mňa. Mala som rozpustené vlasy.
(Nemal rád keď som si ich schovávala a chcela som mu vyhovieť. Veď keď už budeme tí manželia.. Nechcem predsa aby si to nedajbože rozmyslel!)
Maminka akurát varila ryžu keď sme z diaľky počuli hluk a výstrely.
Celý dom sa otriasol.
" Deti! Poďte rýchlo ku mne!" Vykríkla mama. Sasuke ma chytil za ruku a pribehli sme ku nej. Oboch nás objala.
Bolo počuť hluk, opäť ďalšie výbuchy a krik. Niekto bežal po chodbe ku kuchyni.
Dvere otvorila pani Mikoto. " Zostaňte tu! Hneď sa po vás vrátim!" Povedala naliehavo.
" Čo sa to deje Mikoto-dono?" Spýtala sa jej mamka.
" Rebeli! Zaútočili na náš dom! Chcú zabiť môjho muža!" Povedala vyplašene a ja som si v jej rukách všimla samurajský meč. Nevedela som si ju predstaviť bojovať.
Ona je predsa taká jemná, krehká a dobrá! Nie je bojovník!!
" Otou-san je v nebezpečenstve?" Spýtal sa Sasuke a zamračil sa. " Musím mu ísť na pomoc!" Vyhlásil nekompromisne a chcel ma pustiť, no ja som ho pevne chytila aj druhou rukou.
" Nie! Sasuke-kun!" Zaprosíkala som a Mikoto vošla do vnútra.
" Sasuke, synček ty tu musíš zostať. Ochráň Sakuru a jej mamu. Hneď sa vrátim sľubujem.. keby niečo ukryte sa do komory, rozumieš?!" Naliehala a Sasuke musel prikývnuť.
Pobozkala ho na čelo a vybehla na chodbu.
" Dobre, deti rozumeli ste?! Keby niečo.. tak sa schovajte do komory, dobre?" Hovorila mamka vynervovane. Išla na ňu panika.
Sasukeho ruka bola moja záchranná kotva. Veľmi som sa bála a ten hluk neustával.
Pán Fugaku tu síce mal nejakých svojich samurajov ale .. čo ak ich je málo?! A kde je ocko?
" Neboj sa.. môj Otec ich všetkých porazí." Povedal mi Sasuke a hrdo sa usmial.
Verila som mu.
Tváril sa veľmi pokojne a vyzeral statočne - príliš dospelo na to že mal iba osem rokov.


Takto sme tam stáli nejaký čas. Až kým..


" Kde je? Kde je Mebuki Haruno?! Tá podlá zradkyňa!!" Počuli sme z chodby nahnevaný krik - keď výbuchy ustali. Ten hlas patril pánovi Fugakovi.
" Otec žije!" Zajasal Sasuke akoby nepočul jeho slová.
" Anata! Prosím upokoj sa! Ona o tom určite nič nevedela!! Prosím zadrž!" To bol hlas pani Mikoto. Znela veľmi zúfalo.
" Nechaj ma Mikoto! Skoncujem to s celou tou zradcovskou rodinkou!" Kričal a kroky zneli čoraz bližšie.
" Mami?!" Spýtala som sa nechápavo s náznakom paniky v hlase.
Čo tým pán Fugaku myslí?! My a zradcovia?!
" Deti! Schovajte sa!" Pošepla nám mama zarazene a v očiach mala slzy.
" Oka-san?" Spýtala som sa zmetene. Sasuke sa zamračil - až teraz si asi uvedomil význam otcových slov. Pevne mi zovrel ruku a rozbehol sa so mnou ku komore. (Vlastne ma za sebou ťahal.) Zavrel za nami dvere v poslednej sekunde.
Cez tenkú škáru sme videli ako posuvné papierové dvere na kuchyni rozrazil nahnevaný pán Fugaku. V ruke zvieral zakrvavený samurajský meč. Bol strhaný a mal pár škrabancov, no inak nebol vážne zranený.
Moja mama padla na zem do pokorného úklonu.
Zalapala som po dychu keď ku nej nahnevane vykročil.
Sasuke mi voľnou rukou zapchal ústa aby som nás neprezradila .. za druhú ma stále držal.
" Nie! Fugaku!" Skočila pred moju mamu Mikoto.
" Ustúp! Musí sa zodpovedať za svoje činy!" Skríkol.
" Veď predsa nič neurobila!" Vykríkla zúfalo na mamkinu obhajobu.
" Vzala si za muža zradcu, ktorý zosnoval útok na náš dom, chcel zabiť mňa a celú našu rodinu a ty hovoríš že nič nespáchala?!" Kričal rozzúrene.
Matka kľačala na zemi, nevidela som jej do tváre, no celá sa chvela.
" Keby som ho nezabil, teraz by mohol ísť po tebe alebo po našich synoch! A ty ma nenecháš aby som ju náležite potrestal?!" Pokračoval a mne sa z očí spustili slzy.
" Otou-san je mŕtvy?!" Pošepla som bez dychu do Sasukeho dlane.
Ocko je mŕtvy?! On a .. Zradca?! Nie! Neverím! .. Ja tomu nerozumiem!
" Pššt, Sakura!" Napomenul ma Sasuke a za dnešný večer mal prvý krát strach v očiach.
No nebál sa o moju mamu, o svojho otca, brata či svoju matku. Strachoval sa o mňa.
" Nedovolím ti ju zabiť a ani jej dcéru! Fugaku!" Snažila sa nás zachrániť pani Mikoto.
Pokračovalo sa ďalej v hádke, no ja som to už nedokázala viac počúvať.
Triasla som sa a z očí sa mi kotúľali slzy. Ocko je mŕtvy a chcú zabiť aj mňa a moju maminku! Prečo?! Ničomu nerozumiem!
Sasuke mi utieral slzy z líc a potom ma silno objal. Zaboril tvár do mojich dlhých, rozpustených, ružových vlasov. " Nedovolím aby ti niekto ublížil Sakura. Ochránim ťa, aby si sa mohla stať mojou ženou keď vyrastieme. Pamätaj na to, čo sme si sľúbili! Ak to bude nutné, tak spolu utečieme." Šepkal mi aby som sa upokojila a ja som si vzlykla. Jeho objatie ma naozaj posilnilo no ...
" Čo je to tam za šramot!" Vykríkol zrazu Sasukeho otec a mieril si to rovno ku nám.
Cez škáru som videla ako sa približuje .. a jeho meč tiež. Umriem teraz? Umrie aj maminka?
Otvoril dvere a keď nás uvidel v očiach mal číru nenávisť a odpor. No to nebolo to čo ma tak zarazilo. Jeho oči mali červenú farbu.
(V tej chvíli som pochopila to čo mi otec rozprával o klane Uchiha a prečo sú takí významní. Keď sú pod emočným vypätím, /najmä hnev a nenávisť/, ich oči sčervenejú a oni naberú na sile. To čo majú v očiach sa nazýva Sharingan. V niektorých legendách sa hovorí, že vedia ovládať aj oheň. Vraj im v krvi koluje dračia krv a tá im dáva túto silu. Od počiatku sú preto ochrancami cisára.. sú rodení Samuraji.)
" Čo to má znamenať?! Choď od tej slúžky, Sasuke!" Chytil ho za rameno a odtrhol ho odo mňa. V momente čo sa nám so Sasukem rozdelili ruky .. sa celý svet spomalil a zhoršil.
" Fugaku!" Namietla Mikoto a stiahla Sasukeho za seba.
" To je tvoja chyba! To že sa Sasuke takto chová! Príliš si ho ovplyvnila Mikoto! Je mäkký! Ale toto hneď zatrhnem! Už sa s týmto prekliatym dievčiskom nikdy neuvidíš! O to sa postarám!" Vrieskal nepríčetne a zdrapil ma za ruku.
" Au." Zamraučala som od bolesti keď mnou trhol.
" Nechaj ju otec!" Zakričal Sasuke a chcel sa vytrhnúť z ochranného objatia jeho matky.
To nie! Jeho oči tak isto sčerveneli!
" Výborne synak! Gratulujem k tvojmu prvému použitiu Sharinganu, Sasuke. Ešte dnes pošlem Itachiho na školu a budem sa ti plne venovať chlapče! Nebudeš mi robiť hanbu!" Hovoril pán Uchiha a vytiahol ma z komôrky. Strčil ma ku mojej mame a ja som klesla k zemi presne tak, ako kľačala ona. Čelom som sa dotýkala drevenej podlahy a triasla som sa od strachu.
" Najradšej by som ich obe prebodol!" Zakričal znova pán Uchiha.
" Nie!" Zaprotestoval Sasuke a počula som že sa vzpiera. Periférne som videla, že zo Sasukeho rúk vyšľahol oheň.
" Kroť sa Sasuke!" Zavrčal jeho otec.
" Fugaku prosím, zachovaj chladnú hlavu. Je to len žena a dieťa!" Snažila sa ho upokojiť pani Mikoto.
Na dlhé tri sekundy zavládlo ticho. Fugaku-dono sa zhlboka nadýchol.
" Nech zmiznú z môjho domu. Hneď!" Povedal napokon.
" Ty poď so mnou, nenechám ťa s tou malou čarodejnicou už ani sekundu! Takto sa nechať obalamutiť, hanbi sa chlapče!" Hovoril nahnevane pán Fugaku a ťahal za sebou Sasukeho.
" Nie .. Sakura! Ja si ťa nájdem! Pamätaj na náš sľub!" Kričal odo dverí.
Zdvihla som uplakanú tvár a do pamäti sa mi navždy uložil jeho výraz. To zúfalstvo v jeho červených očiach keď ho otec ťahal preč.. Vzlykla som.
" Mebuki vstaň!" Rozkázala prísne, pani Mikoto, mojej mame.
" Paní.. prisahám, že som o činoch môjho muža nevedela." Prehovorila mama zlomeným hlasom.
" To je už jedno. Poďte rýchlo za mnou." Povedala a otočila sa ku nám chrbtom. Kráčala pred nami a jej kimono sa za ňou elegantne vlnilo.
Mama ma chytila za ruku a rýchlo sme ju nasledovali do našej izby.
Zbalili sme si iba pár dôležitých vecí a paní nás vyprevadila ku zadnej bráne v ich záhrade.
Podala mojej mame malý mešec. " Mikoto-dono to nemôžeme prijať." Vydýchla prekvapene mamka.
" Ber! Musíš sa o malú postarať." Prehovorila pevným hlasom paní a potom sa pozrela na mňa.
" Dávaj si na seba pozor Sakura." Povedala mi a na sekundu sa materinsky usmiala, potom sa otočila a vykročila ku domu.
Videla som ako ku nebu stúpajú plamene a v nose ma štípal dym. Čierna obloha mala karmínové odlesky, v celom meste bol hluk a panika. Kde tu boj ešte stále prebiehal.
Maminka mi napravila šatku a silno ma vzala za ruku. Utekali sme, skrývajúc sa v tieňoch od jedného domu k druhému.
Mimo sídla Uchihovcov som nikdy nebola, preto pre mňa bolo všetko neznáme.
Zastavili sme pred akýmisi dverami. Vzduch divne páchol.
" Mebuki!? Čo tu robíš?" Oslovil mamu akýsi starý, nechutný, spotený muž.
" Oji-san, potrebujeme sa so Sakurou na čas niekde ubytovať. Nemáš tu voľnú nejakú komoru?"
Ten muž si nás zamračene prezrel. (Mala som poslušne sklonenú hlavu aby ma nemohol vidieť, jeho pohľad som však na sebe až cítila.)
" Mám peniaze!" Povedala mamka a vysypala mu do rúk polku z nášho mešca.
" Ale len na pár dní." Zavrčal napokon.
Maminka prikývla. Zavrel za nami dvere a rýchlo kráčal hore schodmi. Išli sme za ním..
Izba bola malá a špinavá, no nám to nevadilo.
Dole bola reštaurácia tak tu stále voňal Ramen.


Nepokoje boli potlačené hneď na svitaní, keď dorazili cisárske posily.
Tu u Ojiho som spoznala Naruta. Videla som ako sa každý deň snaží vyžobrať od Ojiho-san nejaký Rámen čo mu ostal. Je to sirota ktorej sa ujal miestny chlipník a dobrodruh Jiraiya.


Išla som na ulicu kúpiť nejakú ryžu lebo mamka sa necítila dnes ráno dobre.
Keď do mňa vrazil akýsi modrooký, blonďatý chlapec. Spadla som na zem.
" Prepáč mi to." Pozrel sa na mňa zhrozene, asi sa zľakol, že mi ublížil.
Šatka sa mi trochu posunula, no hneď som si ju napravila. Bolo ale neskoro už ma videl.
" Ty si ale krásna!" Vyhŕkol so širokým úsmevom. Keď som sa postavila.
Sklonila som hlavu a chcela som ísť ďalej, no ten chlapec kráčal za mnou.
" Hej! Hej! No tak počkaj! Čo si zač? Ja som Naruto Uzumaki ale volaj ma iba Naruto - ak chceš." Hovoril veselo. Pozerala som sa pod svoje nohy a pridala som do kroku.
" Uhm.. ako sa teda voláš?" Spýtal sa ma znova a ja som si povzdychla. Asi sa ho inak nestrasiem.
" Sakura." Prehovorila som potichu.
" Sakura-chan! To sa mi páči! Budem ťa tak volať dobre?"
Prikývla som a placho som sa usmiala. Kútikom oka som sa na neho pozrela. Vyškieral sa ako hlupák, no bolo to milé.
" Ty asi nie si moc zhovorčivá čo?! Nevadí! Takže .. videl som ťa vychádzať z domu toho skúpeho hnusáka, ty tam bývaš?!" Vyzvedal.
" Prenajali sme si tam s mamou izbu." Zamrmrala som.
" Naozaj? No .. To som si mohol myslieť, že nie si odtiaľto. Určite by som si ťa totiž pamätal ak by si bola tunajšia." Hovoril veselo.
Usmiala som sa na neho a on mi zatiaľ rozpovedal, že ani on nie je odtiaľto, a že jeho rodičia boli hrdinovia ktorí padli pri ochrane akejsi dediny s názvom Konoha. Podľa neho v tej dedine varia najlepší Ramen na svete, hovoril, že tento od Ojiho je oproti ich Ramenu hnus! Vravel, že aj keď je sirota necíti sa sám, vraj sa ho ujal nejaký Jiraiya, priateľ jeho otca. Dozvedela som sa, že je to úchyl na ženy ale, že ho má aj tak Naruto rád.. Vlastne som sa dozvedela ešte plno ďalších vecí a to všetko iba pri ceste po ryžu a naspäť.
" Už asi musíš ísť však Sakura-chan? .. Dúfam, že ťa ešte niekedy uvidím! A .. neskrývaj sa. Nemáš na to dôvod si predsa veľmi pekná!" Zaškeril sa na mňa z diaľky a zamával mi.
Ja to predsa viem, a preto sa schovávam Naruto-kun. Pomyslela som si smutne a pobrala som sa za maminkou.
Oka-san pár dní na to vážne ochorela. Všetky peniaze čo nám ostali sme minuli na lekára a lieky ktoré nezaberali. Veľmi som sa o ňu bála, lekár nám nevedel povedať čo s ňou vlastne je.


 

14 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 dakyra dakyra | 9. března 2014 v 15:46 | Reagovat

úžasná povídka.. u se těším na další..:D musím uznat že tvoje povídky jsou fantastické..:D

2 Akira Akira | 9. března 2014 v 20:13 | Reagovat

Klaniam sa ti a udstievam ta ^_^

3 Akira Akira | 9. března 2014 v 20:14 | Reagovat

Uctievam* :D

4 Saky Saky | Web | 9. března 2014 v 20:56 | Reagovat

Zase super poviedka :D Viola ako to robíš ? :D som zvedavá na ďalšiu časť :3

5 kisa-uchiha kisa-uchiha | Web | 9. března 2014 v 21:44 | Reagovat

krásna poviedka, dúfam, že pridáš čoskoro dalši diel :! prekvapila a milo :) a preto som zvedavá čo sa bude diať dalej :)

6 Arya Arya | 9. března 2014 v 22:10 | Reagovat

Skvělé :-)

7 love love | 11. března 2014 v 22:01 | Reagovat

Nádhera :O ďalšia dokonalá poviedka od teba :) ;)

8 Iris Iris | 12. března 2014 v 19:04 | Reagovat

Klobúk dolu :-)....najksamkrajšia poviedka aku som kedy čítala 8-)už sa veľmi teším na nový diel :-D

9 Mia Mia | 14. března 2014 v 13:51 | Reagovat

O_O úúúúúžasné :D

10 siruka siruka | 21. března 2014 v 9:58 | Reagovat

souhlasim se vsema :-D a tesim se na další dil fakt dobře pises :-D

11 Sayuri Sayuri | Web | 22. března 2014 v 23:01 | Reagovat

tak to je boží díl doufám že jsem dáš brzo noví díl O_O  :D

12 Zoe Zoe | Web | 27. března 2014 v 21:12 | Reagovat

užasné :P!! nemužu se dočkat dalšího dílu :D :3 šup prosím co nejdříve ! :3

13 Aki-chan Aki-chan | Web | 28. března 2014 v 14:07 | Reagovat

perfektná poviedka

14 Hin-chan Hin-chan | 2. dubna 2014 v 21:02 | Reagovat

WOW ! :O som užasnutá ..niečo tak krásne som ešte nevidela :) dufam že čoskoro bude nový dielik ..hltala som každé slovo :) :-)

15 ven- chan ven- chan | 3. června 2014 v 21:12 | Reagovat

Prosim rychle další díl, maš talent, těším se... :-)

16 Awasta Awasta | Web | 9. listopadu 2014 v 13:02 | Reagovat

Super! je to proste úžasné (ako vždy) rýchlo pridaj ďalší diel... :-) :-D

17 Minako-chan Minako-chan | 15. dubna 2015 v 21:05 | Reagovat

Bude dalsi prosiiiiim?^~^

18 Zoki chan Zoki chan | Web | 14. června 2015 v 21:52 | Reagovat

Úžasný príbeh ♥♥♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama