Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

Gejša 02

13. května 2015 v 20:37 | Viola NTk |  Rozpísané poviedky
Moji zlatí!

V tomto ťažkom období ma chytila múza a behom prestávky medzi učením som niečo napísala :D
Tu vám prinášam krátke pokračovanie poviedky Gejša :3

(PS: V piatok mi držte palce - čaká ma skúška ktorú ak neurobím môžem sa s výškou rozlúčiť :D)

~ Vaša Viola ~




Dôležité stretnutie.


"Sakura, miláčik." Zachrapčala maminka po tom čo som jej vymenila ďalší obklad. Celá horela a zároveň sa triasla od zimy. Bola bledá - jej pokožka bola priam priehľadná, mala vpadnuté líca, vyschnuté pery a pod očami tmavé kruhy. Vykašliavala krv.
"Maminka som tu, neboj sa, vyliečiš sa." Snažila som sa o pokojný tón, no od strachu som mala zovreté hrdlo. Oka-san ma chytila za ruku. Dlaň mala vlhkú od potu.
"Odpusť mi, že som taká slabá." Pošepla a mne sa do očí nahrnuli slzy.
Záporne som pokývala hlavou. "Si silná! Najsilnejšia! Ty to zvládneš! Vyliečiš sa."
Unavene sa na mňa usmiala a položila mi ruku na líce, materinsky ma pohladila.
"Si náš malý zázrak, tvoje vlasy, oči, tvoja krása .... Otou-san." Zakašľala a jej tvár sa na chvíľu skrivila v bolestnej grimase. "Ocko.. mal pravdu. Buď na seba hrdá dieťatko. Ty si náš dar od bohov. Ľúbim ťa, prosím mysli na mňa aj na ocka v dobrom." Zachripela a zdalo sa mi, že aj akosi - ak je to vôbec ešte viac možné - zbledla.
"Pozdravím za teba ocka." Pošepla polohlasne a zachveli sa jej pery - akoby lapala po dychu.
"Nie! Mami nezomieraj!" Vyhŕkla som vyplašene keď zavrela oči a jej ruka ochabla.
"Oka-san! Neopúšťaj ma!" Chytila som ju za ramená a jemne som s ňou zatriasla.
"Mami! MAMI!" Nedýchala, nehýbala sa. Z očí sa mi spustili slzy.
Srdce mi bolestivo stiahlo a v krku sa mi urobila hrča ktorá nešla prehltnúť. Bolel ma každý nádych a pálili ma oči. Smrkla som.
"Oka-san! Mami! Nie! Prosím! Nenechávaj ma tu samú!!" Vzlykala som a objímala ju. Položila som si hlavu na jej hrudník a dúfala som, že budem počuť jej srdce.. No nič.
Srdcervúco som sa rozplakala.
Som sama.. Ostala som na svete sama. Nemám peniaze, nemám kam ísť.. nemám za čo pochovať mamino telo!
Bola som zúfalá.
Môj nárek privolal toho starého, nechutného chlapa.
"Čo tu reveš? Nemôžem kvôli tebe spať!" Spýtal sa nahnevane odo dverí, no potom uvidel, že matka sa nehýbe.
"Je po nej?!" Opýtal sa chladne a ja som si utrela slzy. Nezmohla som sa na slovo a tak som len trhane prikývla - z hrdla sa mi vydal ďalší ston.
"Sakra! Ako mi chceš teraz zaplatiť há?! A nemysli si, že mi ju tu necháš na krku sopľaňa! Pekne ju odpraceš!" Hneval sa a prišiel bližšie ku mne - kľačala som na zemi.
"Rozumieš dievčisko nepodarené?!" Schmatol ma za rameno a pozrel sa na moju tvár. Onemel a šokovane pootvoril ústa.
"No to ma podrž! A ja, že som sa pomiatol! Ružové vlasy a zelené oči?! Ty si ale nádherná!" Pískol.
Odtiahla som sa od jeho ruky, no on ma znova schmatol.
"Už viem ako mi splatíš dlh ty malá husička!" Zasmial sa zákerne a sklonil sa ku mne.
"Nie!!" Odstrčila som ho.
" Žiadne námietky! Dajú mi za teba veľa peňazí! Bude z teba skvelá prostitútka!" Zasmial sa šťastne na svojom nápade. Vyľakane som sa na neho pozrela.
"Alebo .. že by som ťa najskôr vyskúšal ja?!" Uvažoval nahlas.
ČO? Čože?! Pri mŕtvom tele mojej matky sa chová takto?! Čo je to za človeka?!
Postavila som sa na roztrasených nohách, keď sa ku mne nebezpečne priblížil. Pozeral sa na mňa ako na korisť zahnanú do kúta.
Schmatol ma za plecia. "Nie! Prosím!!" Zalapala som po vzduchu. Smrdel alkoholom, rybami a potom. Naozaj nechutná kombinácia.
"Prosenie ti nepomôže!" Zasmial sa úlisne a ja som sa načiahla po sviečke, čo bola zapálená vedľa mňa, na nočnom stolíku.
Rozväzoval si Kimono.. stúpol mi adrenalín.
V panike som ju chytila a priložila som ju ku jeho starému, zvráskavenému krku.
Zareval od bolesti, pustil ma a ja som rýchlo utiekla. Bežala som dole schodmi, von na ulicu. Nevedela som kam mám utekať, tak som iba bežala až pokým som vládala. Moje po lopatky dlhé, ružové vlasy za mnou viali a ľudia do ktorých som sem-tam vrazila sa na mňa pozerali ako na zázrak.
Až teraz som pochopila prečo maminka tak naliehala aby som zakrývala svoju krásu.
Bola tmavá noc.
Skryla som sa za akúsi budovu, do tieňa, ukrytá pred zvedavými pohľadmi ľudí. Celá som sa triasla, podlomili sa mi kolená a úplne som podľahla beznádeji. Schúlila som sa do klbka a opäť som sa rozplakala. Čo mám robiť?! Prečo vyzerám takto? Dar od boha?! Je to prekliatie! Nič iné! Zúfala som si takto niekoľko hodín. Bola mi zima, bola som unavená, vysilená a vyčerpaná, keďže som už pár dní nič nejedla. (Všetko čo sme mali som utratila na lieky pre maminku.) Bola som na dne ... bola som pripravená zomrieť..
Tam - na špinavej zemi, v nejakej zašitej uličke - som vyslovila v duchu modlitbu.
"Bohovia, ak ste ma naozaj požehnali - pomôžte mi prosím." Šepla som slabým hlasom a objala som si trup rukami. Sklonila som hlavu a vlastne som vôbec nedúfala, že by ma vypočuli. ... V tom sa to stalo ... Možno minútu po mojej modlitbe ...
Zrazu som započula ženský hlas.
"Yamato zastav!" Prehovorila a priamo predo mnou sa zastavila ryčka, ktorú niesol akýsi muž. V nej sedela krásna žena, s jantárovo-hnedými očami a vlasmi - farby vyblednutých slnečných lúčov. Mala na tvári biely make-up. Na čele mala namaľovaný fialový kosoštvorec. Dala si s pred tváre preč vejár a usmiala sa na mňa krvavo-červenými perami.
Bola to Gejša.
Maminka mi o nich rozprávala a ukazovala mi ich aj na obrázkoch, no nikdy som žiadnu nevidela naživo. Bola naozaj nádherná. Mala na sebe krásne, určite veľmi drahé kimono a pôsobila ako živé umelecké dielo. Pozerala som na ňu s otvorenými ústami. Vyzerala ako anjel! V tom momente som naozaj verila, že mi ju zoslalo samo nebo.
"Prečo si tu sama? Kde máš rodičov maličká?" Oslovila ma láskavým hlasom a mne sa po lícach nevedomky skotúľali ďalšie slzy. Utrela som si ich chrbtom dlane a zahryzla som si do pery aby som v sebe zadusila vzlyk.
"Si snáď nemá? Stratila si sa?!" Oslovila ma znova keď som neodpovedala.
Záporne som potriasla hlavou a nasucho som preglgla.
"Ja - ja .. moji rodičia sú mŕtvy." Zajachtala som strhane.
Krásna gejša sa zatvárila smutne, no iba na sekundu. Potom sa jej pery zase zvlnili do jemnej, usmievavej krivky a jej tvár bola opäť dokonalá.
" No, aspoň nie si nemá všakže. Práve naopak, máš krásny hlas. Znie ako zvončeky. Pristúp bližšie do svetla, nech si ťa obzriem." Kývla elegantne rukou.
Najradšej by som zostala schúlená v tme, no vedela som, že musím zabojovať.
Ďakujem bohovia.. Sľubujem, že budem silná. Pomyslela som si a došlo mi, že by som sa nemala tak ľahko vzdávať. Roztrasene som sa teda postavila a vyšla som z tieňa budovy. Gejša zalapala po dychu.
"Kde sa tu vzalo také nádherné dievča? Koľko máš rokov maličká?" Spýtala sa ma zvedavo.
"Mám osem a pol." Zašepkala som.
Spokojne sa usmiala - perami červenými ako krv.
"Poď so mnou, postarám sa o teba. Moje meno je Tsunade a som Okami. Vlastním Okiju a som ochotná vziať si ťa pod svoje ochranné krídla. Čo ty na to? Chcela by si sa stať Gejšou?!" Usmievala sa na mňa.
Nemohla som uveriť tomu čo som počula.
Ak byť Gejša znamená, mať čo jesť a kde spať.. tak potom...
Prikývla som.

Týmto kývnutím sa začal odvíjať tento príbeh.

Sedela som vedľa nej v ryčke.
"Aké je tvoje meno?!" Spýtala sa ma keď sa muž menom Yamato pohol.
"Moje meno je Sakura Haruno."
Tsunade prikývla. "Obvykle sa meno gejšám mení, aby ich viac vystihovalo, no myslím že to tvoje sa ku tebe perfektne hodí, drahá Sakura."
"Uhm." Prikývla som nervózne.
"Nebudem sa pýtať na tvoju minulosť tak ju hoď za hlavu. Si akurát vo veku kedy by mala gejša začať navštevovať Inoue. Vieš čo to je?" Spýtala sa ma a ja som iba záporne pokrútila hlavou.
Povzdychla si. "To je škola špeciálne určená pre výchovu gejší."
"Aha." Zašomrala som.
"Tu sa naučíš tradičným japonským umeniam ako je tanec, spev, hra na hudobný nástroj, umeniu konverzácie, pravidlám čajového obradu a neskôr svoje znalosti rozšíriš o znalosti v oblasti kaligrafie a ikebany, čo je umelecké aranžovanie kvetov." Pousmiala sa na mojom vyhúkanom výraze.
"Po dosiahnutí istej úrovne vedomostí a zručností sú dievčatá pri slávnosti misedashi vyhlásené za maiko, čo je akýsi pred-stupeň ku gejši. Tento pred-stupeň sa niekde označuje aj slovom hangyoku, čo v preklade znamená ´polovičný drahokam´. Je to síce trochu dehonestujúce pomenovanie, ale presne vystihuje postavenie maiko v hierarchii gejší; neovláda síce ešte všetky drobné odtienky svojho povolania, ale je už natoľko skúsená, aby vedela, čo so sebou toto remeslo prináša." Vysvetľovala a ja som bola iba v nemom úžase.
"Toto všetko znamená, byť Gejšou?" Spýtala som sa trochu priškrteným hlasom a hlavu som mala sklonenú.
Pobavene sa zasmiala, bola očarujúca. "Ani zďaleka Sakura-chan! Je toho omnoho viac!"
Prikývla som, na znak toho, že rozumiem. V tom muž menom Yamato zastal pred nejakými dverami.
"Sme doma, toto je naša Okija, tvoj nový domov." Usmiala sa a Yamato ku nej pribehol. Ponúkol jej ruku.
"Princezná Tsunade." Pošepol, keď jej pomáhal vystúpiť.
Potom mi Yamato-san tiež podal ruku a milo sa pri tom usmieval.
"Slečna." Pošepol mi, keď som ho za ňu silno chytila.
Zoskočila som na zem. Tsunade-sama kráčala predo mnou. Elegantne si vyzula topánky keď sme už boli vo vnútri.
Snažila som sa to urobiť rovnako ladne ale vôbec sa mi to nedarilo.
Prešli sme cez halu, okolo dverí ktoré označila ako kuchyňu. Ďalej sme prešli okolo chodby na ktorej bolo mnoho dverí. Tsunade-sama povedala, že tam bývajú zametnanci a, že tam nemám chodiť. Ukazovala mi kde má pracovňu, kde je jedáleň a ja som sa to všetko snažila vstrebať, hoci som tu už teraz bola poriadne stratená.
Ukázala mi krásnu izbu so šatníkom kde bolo veľa drahých, hodvábnych kimon. Povedala, že od dnes patria všetky mne, rovnako ako aj tá izba. Požiadala slúžky nech mi pripravia jedlo, kúpeľ a lôžko. Povedala aj, že ma ráno osobne odprevadí do Inoue - kde ma rovno aj prihlási.
A tak to aj bolo. Keď som v ten večer ležala prikrytá na futone, nemohla som tomu všetkému uveriť. Trochu som si ešte poplakala, no sľúbila som si, že do nového života pôjdem naplno. Tsunade-sama je ako krásny aniel. Určite mi ju poslala maminka. Bola som o tom presvedčená.. o tomto a aj o priazni bohov. Zaspávala som s úsmevom.
 

14 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Ayumi-chan Ayumi-chan | 13. května 2015 v 21:07 | Reagovat

Waaaah *.*.....*onemela úžasom*.......pokračovanie ale čo najskôr :D! samozrejme po skúške, počas ktorej ti budem držať všetky štyri palce :33

2 Sakuma Uchiha Hatake Sakuma Uchiha Hatake | E-mail | 13. května 2015 v 21:10 | Reagovat

Je to skvělá ppovídka jen trochu smutná :-)  :-(  :-)

3 Arya Arya | 14. května 2015 v 13:47 | Reagovat

Krásná povídka :) A jsem ráda, že jsi se opět dala do psaní :) A přeju ti, aby ti zkouška vyšla :)

4 Awasta Awasta | 14. května 2015 v 15:42 | Reagovat

To je nádherné! :D Teším sa, že ťa to písanie opäť chytilo a dúfam, že to takto bude pokračovať aj naďalej no a už sa teším na pokračovanie (ale najprv prosím Nepravdepodobný pár :-) ).
No a držím palce v piatok :-D

5 dakyra dakyra | 16. května 2015 v 13:14 | Reagovat

úžasný díl..:D i jsem si drobet poplakala..:D (jsem citlivka..:D) jiank už se těším na její výcvik..:D a také už se těším na další díl.. a doufám že jsi tu zkoušku zvládla..:D

6 Zoki chan Zoki chan | Web | 14. června 2015 v 22:11 | Reagovat

Krásny príbeh!  :3 teším sa na pokračovanie :3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama