Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

17 dôvodov 03 (*SasuSaku*)

29. září 2016 v 23:05 | Viola NTK |  Rozpísané poviedky
Zdravím moji milí! :3
Ako som sľúbila.. pridávam pokračovanie jednej z mojich poviedok. Ešte raz sa ospravdlňujem, za to meškanie.
Ďakujem za podporu a každý jeden váš komentár a hviezdičku ^^
Prajem pekné čítanie..

PS: Vopred upozorňujem, že je to trochu kostrbaté. Zdá sa, že písanie nieje ako jazda na bicykli a chvíľu mi bude trvať kým sa do toho opäť dostanem :)

~Vaša Viola~



............. TMA ............

"Sasuke! Zlato vstávaj! Nech neprídeme neskoro." Počul som tlmený ženský hlas a hneď na to klopanie na dvere. Pripomenul mi detstvo... Rozospato som otvoril oči.
"Mama?!" Nechápal som. Ležal som v neveľkej izbe - v mäkkej posteli. Bol som sám. Sakura vedľa mňa po prvý krát nebola. Pozrel som sa na nočný stolík. Hodinky ukazovali 09:45 ráno.
Ležalo tam aj niečo čo v poslednej dimenzii nazvali - mobil. (Telka ma tam dosť naučila.)
Posadil som sa.. Telo mi zaplavil stiesnený pocit a cítil som sa aj zvláštne zlámaný, akoby som nebol úplne vo svojej koži. Ruky som mal menšie ... Čo to má byť?!
Postavil som sa a prešiel som ku otvoreným dverám vedúcim do malej kúpeľne. Mieril som si to rovno k zrkadlu. Pozrel som doň a spadla mi sánka! Mohol som mať maximálne tak 14-15 rokov! Kss!!! To preto sa cítim taký zmenšený!
"Sasuke! Obleč sa a poď sa dole najesť!" Toto bol určite hlas otca! Môjho otca!! .. Pamätám si naň... Bol to on, hoci teraz znel celkom podráždene. Trochu som sa zatackal a prehrabol som si strapaté vlasy.
Uff! Sakra! Dajte mi čas nech to predýcham! Frflal som v duchu. Ten ´môj odraz´ mi to mohol povedať. Mohol by som sa na to aspoň pripraviť. Sťažoval som sa ďalej a namrzene som kráčal späť do izby ku nejakej komode. Začal som sa prehrabávať v ponožkách, otváral som jeden šuplík za druhým. Vytiahol som si čierne tričko a aj nejaké, tmavé nohavice s názvom JEANS. Tieto JEANS som mal zatiaľ oblečené v každej takejto čudnej dimenzii. Zamračil som sa a len čo som sa obliekol niekto otvoril dvere.
"Tebe to trvá! Čo tu toľko robíš?" Zamračil sa na mňa Itachi. Vyzeral taktiež veľmi mlado. Super, takže tu sme všetci deti. Pomyslel som si s povzdychom a odignoroval som jeho otázku.
"Balil si jej ešte darček?" Uškrnul sa na mňa.
Darček? Nechápavo som na neho pozrel. Netušil som o čom to točí. V tom mi ale v hlave zaznel hlas môjho odrazu. Darček nájdeš v skrini za tričkami. Mimovoľne som sa pozrel na skriňu stojacu hneď vedľa mňa. Pootvoril som ju a pozrel som sa za tričká. Naozaj tam stála malá, úhľadne zabalená, modrá škatuľka - previazaná červenou stuhou. To je ten darček? Pre koho je?! Zaplavilo ma zlé tušenie. Vzal som ho a zavrel som skriňu. V tom Itachi už nestál vo dverách izby - bol priamo predo mnou, vytrhol mi darček z ruky a strčil do mňa. Nečakal som to a preto ma zastihol nepripraveného.
"Šibe ti?" Osopil som sa na neho keďže som skoro spadol na zadok.
"Čo si jej kúpil há?" Zasmial sa a zahrkal ním.
Zazrel som na neho. "Vráť mi to!" Zavrčal som.
Už len z princípu mu nedovolím so mnou takto jednať! Možno je Sasuke v tejto dimenzii padavka - a možno nie, no kým som tu ja - tak sakra nebude so mnou nikto zaobchádzať ako s nejakým sopľavým deckom!
"Prečo nie ste dole? Otec už čaká v aute." Počul som známy hlas a v tom do dverí vošla .. moja mama. Moje pobúrenie nad Itachiho pubertálnym správaním, namrzenosť z nepohodlného oblečenia a aj z celej tejto dimenzie ... všetko ... toto všetko zo mňa v sekunde opadlo. Aj keď sa na nás mama mračila - vidieť ju po toľkých rokoch - hoci v divnom oblečení a v ešte čudnejšej dimenzii. Bolo to viac než by som mohol chcieť.
Obaja sme mlčali, no každý z iného dôvodu - Itachi sa uškŕňal a za chrbtom držal malú, modrú škatuľku.
Mama si založila ruky na hrudi a jej výraz sa zmenil - zmäkol.
"Itachi vráť Sasukemu ten darček a poďte obaja dole." Rozkázala a mňa šokovalo, že vedela o našom malom spore.
"Tss. Nechápem ako to robí." Pousmial sa Itachi a vykročil ku dverám, na prahu sa otočil a hodil mi darček späť. "Tak poď, nech na teba tá tvoja frajerka toľko nečaká." Uškrnul sa a vyšiel z izby.
Moja frajerka?! Tľapol som si rukou po čele a v duchu som si nadával, že mi to nedošlo skôr. Je to pre Sakuru však? Povzdychol som si a so zvesenými plecami som zišiel dole za Itachim a mamou. Mali veľmi pekný dom. V kuchyni mi mama strčila do ruky nejaké vrecko. Spýtavo som na ňu pozrel.
"Naješ sa v aute, oslava začne za desať minút. Už teraz meškáme." Vysvetlila a uhladila Itachimu vlasy. Mal ich strapaté a rozpustené.
"Nechaj ma mami." Posťažoval sa no ona ho za ne potiahla. "Je mi jedno či si mentalista alebo nie, toto je skoro rodinná udalosť - pôjdeš tam ako slušný mladý muž." Povedala a urobila mu jednoduchý cop.
"Keď už tak metalista." Opravil ju a unikol z jej zovretia, opäť si rozpustil vlasy a dal jej pusu na líce. Na to otvoril dvere a kráčal ku autu. Za volantom som spoznal otca.
Mama si len povzdychla a s úsmevom za nami zamkla dvere. Sadol som si na zadné sedadlo vedľa Itachiho. Poľahky som si otvoril dvere a zapol pás. Bol som vďačný, že som v predchádzajúcej dimenzii natrafil v telke na tie auto-moto-športy. Ako som si spomenul na tú dimenziu prebehol mi po chrbte mráz. Tá dimenzia sa mi vôbec nepáčila. Zamračil som sa a sledoval som cestu za oknom. Otec naštartoval a vyrazili sme.
"Sasuke zjedz ten chleba." Pripomenula mi mama. Hoci som nemal chuť na jedlo - zahryzol som si a bez ďalších rečí som to všetko zjedol. Trochu som sa obával toho kam to mierime. Otec zapol rádio. Z prístrojovej dosky tak sálala hudba. Neprestal som sa tomu čudovať. Itachi si podupkával nohou a do nejakého rytmu kýval hlavou. Z uší mu trčali akési kábliky z ktorých šušťala nejaká melódia. Niečo takéto som videl v reklame ale nemohol som si spomenúť na názov.
Neuvažoval som nad tým dlho, zastavili sme pred nejakým domom. Už z auta som počul hudbu, vravu hlasov, smiech a všade boli upevnené balóny.
"Najskôr spoločne pozdravíme pána a pani Haruno, zagratulujeme Sakure a potom sa už môžete ísť zabaviť s kamarátmi, dobre?" Otočila sa na nás mama a dávala nám rýchle inštrukcie.
Obaja sme prikývli. Pohľad mi padol na malý darček v mojej dlani.
Takže som sa nemýlil. Je to v riti! Takže.. Sakura je tu moja frajerka?! Alebo si ma len Itachi doberal?! Uf .. podľa tých sračiek čo mi nahovoril ten môj odraz a s mojou smolou .. tipujem, že pravdivá bude tá prvá možnosť.
Vystúpili sme z auta a všetci sme vošli do záhrady. Bolo tu celkom živo, záhrada bola veľká - nestihol som si to tu ale poriadne obzrieť lebo si to ku nám mierili dvaja dospeláci.
"Chlapci.. Mikoto, Fugaku - zdravím." Nejaký muž pobozkal mamu na líce a potriasol si rukou s otcom. Došlo mi, že sú to zrejme rodičia Sakury.
"Sme radi, že ste prišli." Doplnila (zjavne) svojho manžela - tá žena stojaca po jeho boku.
"Sme radi, že sme mohli prísť, Kizashi." Usmial sa otec na oplátku.
"A kde je naša oslávenkyňa, Mebuki?" Spýtala sa mama veselo tej ženy. Až teraz som si všimol, že mama v rukách drží tiež úhľadne zabalený darček.
"Och.. teraz tu bola, už sa vás nevedela dočkať." Ako to povedala usmiala sa na mňa a potom pozrela cez rameno.
"Sakura, poď pozdraviť našich hostí!" Zvolala.
"Áno mami." Najskôr som spoznal jej hlas a potom som ju uvidel..


Nebyť jej ružových vlasov a zelených očí ani by som ju nespoznal. Tiež bola mladá, mala ešte dlhé vlasy - a bola namaľovaná. Usmiala sa na mojich rodičov a mierne sa uklonila.
"Konnichiwa." Pozdravila nás. Itachi do mňa štuchol lakťom - všimol si ako na ňu pozerám. Len som sa zamračil. On tomu nerozumie, Sakura sa mi nepáči - len som si ju už nevedel predstaviť takúto mladú. Pripomenulo mi to staré časy, keď sme boli ešte team 7. Je to fakt dávno..
"Už je z teba mladá dáma, gratulujem - všetko najlepšie." Prehovoril môj otec a na perách mal milý úsmev keď jej triasol rukou. Vidieť ho usmiateho je ojedinelá záležitosť. Asi ju má fakt rád. Začudoval som sa.
"Ďakujem vám pán Fugaku." Opätovala mu úsmev.
"Sakura, zlatíčko prajem ti všetko najlepšie k tvojim narodeninám. Štrnásť je krásny vek!" Moja mama jej tiež potriasla rukou, dala jej pusu na obe líca a silno ju objala.
"Ďakujem vám pani Mikoto." Usmiala sa na ňu Sakura a prijala od nej darček, ktorý dala hneď svojej mame - Mebuki aby ho podržala.
"Nemuseli ste si robiť starosti!" Prehovorila Sakurina mama s darčekom v rukách a jej muž ju objal okolo pliec.
"Je to len taká maličkosť." Odvetila mama.
"Sak, všetko najlepšie." Predstúpil pred ňu aj môj brat a na počudovanie ju tiež pobozkal na tvár a silno objal. Sakura sa zachichotala. Do ruky jej dal akúsi retiazku s príveskom.
"Ďakujem Itachi! Je nádherný!"
ČO??? Aj on má pre ňu darček?! Musel som veľmi dbať na to aby som na nich nepozeral s otvorenými ústami. Toto je choré! To fakt musím hrať túto hru?! Akoby na odpoveď my v hlave zaznel hlas môjho odrazu. Stačí ak ju pobozkáš na tvár.
Všetci na mňa pozreli - bola rada na mne. Preglgol som a tvrdohlavo som si naďalej stál za svojim. Nemienim ju bozkávať! Čert nech to berie!!
Načiahol som ruku aj s darčekom.
"Všetko najlepšie." Povedal som hlasom bez citového zafarbenia.
"Ďakujem Sasuke." Zažmurkala, placho sa usmievala a vzala si ho odo mňa. Neplánoval som ju bozkávať - či objímať, no Itachi ma chytil za rameno.
"Nemusíte sa pred nami hanbiť! Poďme - Objím ju braček!" Uškrnul sa na mňa a postrčil ma ku nej. Takmer som spadol - musel som sa zachytiť .. Sakury.
"Itachi!" Pokarhala ho hneď mama, no ostatný - aj môj otec - sa len zasmiali. Cítil som, že mi horí tvár. Takéto poníženie, toľká potupa! Fakt sa cítim ako nejaké decko.
Teoreticky to nebolo objatie iba som mal okolo nej obmotané ruky a jej drobné telo bolo pritlačené na mojom. Kss... BAKA!! Tak fajn, objal som ju ale nič viac! Inak to ani nešlo!! Bol som pod nátlakom - nesmiem sa prezradiť! Obhajoval som si svoje správanie v duchu.
Odtiahol som sa od nej tak rýchlo ako som ju objal a mohol som vidieť, že je tiež mierne červená.
"Nechajme ich už. Mikoto - chceš vidieť ako mi kvitnú chryzantémy?" Nadchla sa zrazu Mikoto. Oh bohovia! Ona nám chce dať súkromie?! Nie-nie!!
"Nedáš si pivo, Fugaku?" Ozval sa Sakurin otec - Kizashi.
"Rád." Prikývol mu na to otec.
"Aj ja by som si dal." Ozval sa Itachi. (Len tak-tak som nepovedal to isté.)
"A už máš na to vek?!" Zasmial sa Kizashi.
"Už mu bolo 18." Prikývol za neho otec. Všetci vykročili svojim smerom až som zostal stáť pri vchode do záhrady so Sakurou sám.
Nervózne sa zasmiala a prstami si zastrčila prameň vlasov za ucho.
"Ja.." Začala a v tom sa na mňa niekto zozadu zavesil.
"Hrdličkyy!" Už pri prvom slove som spoznal jeho hlas.. Naruto. Po poslednej dimenzii mi jeho prihlúple žarty a ešte tupší výraz v tvári neboli až tak proti srsti. Teda aspoň zatiaľ nie. "Pardón, že ruším ale Saky mám pre teba darček!" Pustil ma a dal Sakure pusu na líce.
"Všetko najlepšie!" Zasmial sa a len čo jej strčil do ruky malý prívesok objal ju a zatočil sa s ňou vo vzduchu. Sakura sa zasmiala. Sledoval som to mlčky. Len čo ju položil nohami na zem - pozrel sa na mňa a uškrnul sa. Zdalo sa, že mi chce položiť nejakú otázku, no v tom ku nám prišla Hinata a Ino. Tiež nemohli mať viac než 15 rokov.
"Sakura! Dúfam, že nerušíme." Zachichotala sa Ino a chytila ju za ruku.
Hinata sa hanblivo pozdravila a pri pohľade na Naruta sa mierne sčervenala.
V každej dimenzii je to takéto isté? Hanblivá Hinata - po uši zbláznená do Naruta a Sakura ako môj verný psík? Úbohé.. neverím, že toto mi je súdené.
S chihotom sa od nás vzdialili. Všimol som si, že z ruky nepustila darček čo som jej dal.
Ani netuším, čo je vo vnútri, no s mojim šťastím to bude snubák.
Naruto do mňa strčil a tým ma vytrhol z mojich deprimovaných myšlienok. Uškrnul sa.
"Už si jej to dal?" Pýtal sa ma dychtivo. Oči mu žiarili ako keby videl ramen. Len som prikývol a bláznivé predstavy o zásnubách v takto mladom veku boli čoraz reálnejšie.
Ešteže tu budem len pár hodín. Inak by som vracal.
"A? Čo ona na to? Už to otvorila?!" Vyzvedal ako stará babka na tržnici. Mal som toho plné zuby. "Ešte nie, pozri.. nechaj to tak, hej?" Rozhodil som rukami predtým než som si ich strčil do vreciek a kým Naruto odvrával sledoval som z diaľky ako moja matka obdivuje so Sakurinou mamou kvetinové záhony. Na chvíľu ma zahrial pri srdci teplý pocit. Otec s Itachim pili pivo a rozprávali sa pri tom so známymi kúsok od nich. Bolo to priam idilické. Byť zase mladý je na prd, no aspoň na moment zažiť čo to je mať rodinu, ktorá ťa miluje.. Moje ja z tejto reality má vážne šťastie, že má takýto domov. Odvrátil som od nich pohľad, skôr než by som sa začal ľutovať. Naruto mi celý čas niečo hovoril a až teraz si uvedomil, že ho absolútne nevnímam.
".. Ty si nemožný Sasuke, prisahám, že nevieš ani slovo z toho čo som ti vravel."
"Hn." Zašomral som a uvažoval som ako odtiaľto najrýchlejšie zdúchnuť. Začali sa vo mne kopiť silné emócie. Bol som naštvaný. Chcel som aby toto bola realita. Chcel som ich vziať so sebou do môjho sveta. Prečo sa to nepodarilo?! Namiesto toho skáčem z jedného čudného miesta na druhé, musím znášať otravnú Sakuru a hlúpeho Naruta.
"Čo je s tebou? Si divný." Založil si ruky na hrudi a prebodol ma pohľadom.
"Ja? No iste.. ja som tu ten divný! Mňa asi.." Ani som to nedopovedal - radšej som stíchol a pobral som sa preč. Bez jediného vysvetlenia. Prekĺzol som pomädzi gratulantov, decká zo školy, ktorých tváre som si matne pamätal z akadémie v Konohe, až som sa dostal na ulicu pred dom, ktorý bol nevkusne obvešaný balónmi a mašlami. Videl som zaparkované auto v ktorom sme sem prišli. Premýšľal som, či by som ho dokázal naštartovať a pri tom som obzeral okolie. Všade naokolo boli podobne hranaté domy ako v prvom svete kde som sa ocitol.
Ktovie ako dopadol Tademiho futbalový zápas. Napadlo ma a sklonil som pri tom hlavu. Kopol som do skalky, ktorá mi zrazu vedľa mojej topánky nepredstaviteľne zavadzala. Je to na hovno.. všetko. Nemôžem uveriť tomu v čom som sa to ocitol.
"Nás dvoch, smrť nerozdelí a čas neovplyvní." Započul som zrazu spoza chrbta Sakurin mladý hlas. Otočil som sa. V tvári mi nehrali žiadne emócie až kým som si neuvedomil jej slová. V ruke držala malú modrú škatulku čo som jej dal.
"Je to ten najkrajší darček vôbec a to čo je tam vyryté.." Povzdychla si a rozpačito sklonila hlavu. "Ďakujem." Preglgol som. Netušil som čo bolo vo vnútri, no Sasuke z tejto dimenzie bol dosť trefný s tým citátom. Ktovie či to vymyslel sám alebo či mu s tým niekto pomáhal. Tak či tak.. Asi sa odo mňa čakala nejaká reakcia. Už ma unavovuje hrať sa na niekoho kým niesom.
"Nemáš začo." Odvetil som s povzdychom, na čo zdvihla hlavu a zamilovane sa na mňa usmiala. Vidieť ju teraz takto je dosť kontrast s predchádzajúcou dimenziou. Pri spomienke na uplakanú Sakuru.. som chcel skrátka odísť preč.
"Prepáč musím ísť." Odvrátil som od nej pohľad a otočil som sa na odchod.
"Môžem ísť s tebou?" Opýtala sa nesmelo.
Nemôžem uveriť tomu, že je to rovnaké.. úplne všade! Zastavil som.
"Ani nevieš kam chcem ísť." Prehovoril som bez toho aby som sa na ňu otočil.
"Na tom mi nezáleží. Len chcem byť pri tebe." Znela úskostlivo.
Mal som ju chuť opäť omráčiť a nechať na nejakej najbližšej lavičke. Presne tak ako pred rokmi v mojom svete. Prečo tu len nemám chakru?
"Povedal som nie, vráť sa na oslavu Sakura." Zašomral som a s rukami vo vreckách som sa pobral dole ulicou. Preč od jej domu, môjho brata - teda falošného brata. Falošného otca a .. matky. V očiach ma štípali slzy. Všetko toto je len skurvený podvod! Chcem sa vrátiť späť do môjho skutočného sveta. Umierajúci Naruto, tehotná Sakura, zlomená Sakura.. Tademi, celé toto je jedno veľké šialenstvo. Chcem aby to skončilo!
Celých zvyšok dňa som sa túlal po tomto zvláštnom svete, skúmal som ľudí, autá.. hranaté domy, techniku, tesné oblečenie. Keď sa začalo stmievať zašiel som do najhlbšej časti - najbližšieho parku. Sadol som si na lavičku a s pohľadom upreným na oblohu som premýšľal nad všetkým čo sa udialo kým som vzal do ruky ten prekliaty zvitok.


Mal som toľko otázok.. a jediná cesta ako sa k nim dostať bola počkať si kým neskončí táto dimenzia a ja sa opäť nepostavím tvárou v tvár vlastnému odrazu. Zavrel som teda oči a nechal zvyšné hodiny ubehnúť počas spánku.

* * *

Asi by ma nemalo prekvapovať to aký si tvrdohlavý, no zaráža ma fakt, že napriek tomu ako veľmi chceš aby sa to skončilo - nič pre to nerobíš. Rozprával veľavýznamne ´môj odraz´ zo zrkadla.
Založil som si ruky na hrudi. "Tvrdil si, že v každej dimenzii je na to iný spôsob.. na to ako toto celé zrušiť a vrátiť sa späť do môjho sveta."
Správne a stále si za tým stojím. Prikývol skôr než som stihol porkačovať.
"Vždy sa to bude týkať Sakury?" Chcel som sa uistiť. Možno to už predtým hovoril, no už si to nepamätám, môj mozog musel za posledný čas absorbovať také množstvo informácií, že sa divím, že mi ešte nevybuchla hlava.
Áno Sasuke, vždy. Nechápeš, že ste si súdený?! Snažím sa ti to vysvetliť od začiatku, že-
"Prosím ušetri ma týchto kecov, už ma nebaví dookola počúvať tú istú pesničku." Prevrátil som oči - odhodlaný pokračovať. "Už som ju mal chytiť za ruku, objať ju, pobozkať ... Čaká ma dimenzia kde sa budem môcť vyhnúť podobným kontaktným veciam s tou otravou?!" Ak by povedal nie, tak nie som sprostý - nebudem sa tu zdržovať zbytočne. Zaprel by som sa a urobil čo odo mňa žiada len aby toto celé skončilo. No ak mám možnosť vyhnúť sa tomu.. tak si kľudne ešte nejaký čas užijem chvile s fejkovým Itachim, otcom a matkou.
Zaváhal, neodpovedal mi hneď, na čo som spozornel. Nemal by som ti to prezradiť, no nieje to úplne proti pravidlám zvitku. Takže Sasuke, áno. Prídu svety kedy bude tvojou úlohou držať sa od sakury ďalej. Zašomral, no ja som videl, že mi nepovedal úplne všetko.
"Povedz mi viac." Zvýšil som hlas, na čo sa na mňa usmial.
Všetko sa dozvieš v správny čas, už teraz som ti povedal viac než by si mal vedieť. Pohľadom sa zrazu akoby pozrel skrz mňa. Je na čase poslať ťa do ďalšieho sveta. Rozhodol, no skôr než tak urobil, vykríkol som. "Počkaj! Ešte aspoň jednu otázku!"
Mal by si sa naučiť hovoriť slovo prosím. Zasmial sa a s otcovským pohľadom sa uškrnul. Skoro akoby som bol jeho decko čo vyvádza nejakú hlúposť.
Prehryzol som to, hoci ma to štvalo a zamračil som sa ešte viac. "Moje ja, zo sveta v ktorom som použil zvitok.. čo s ním je?" Chvatne som zo seba vysúkal prvú otázku čo ma napadla.
Si tam Sasuke. Robíš všetko tak ako doteraz, tak akoby si sa nikdy neocitol tu so mnou v mylnej domienke, že ten zvitok nefungoval. Len čo sa vrátiš, precitneš - budeš vedieť o všetkom čo si vykonal vo svojom svete .. rovnako ako budeš vedieť o všetkom čo si zažil tu.
"A čo všetky moje ja v dimenziách cez ktoré chodím?! Kde sú? Čo je s nimi?! Prečo nemám ich spomienky?! A ostatní okolo čo ich poznajú? Rodina a priatelia.. Naruto, Sakura, Itachi?! Budú si pamätať to aký som k nim bol?!" Chrlil som na neho otázku za otázkou, no on len nesúhlasne pokrútil hlavou. Ale, ale.. Sasuke! To je viac než len jedna otázka. Dodržuj vlastné pravidlá, prosím.
"Musím to vedieť." Zavrčal som.
Nemusíš, no aby som ti dokázal, že mi ide len o tvoje dobro.. odpoviem ti ešte na jednu otázku kým ťa pošlem ďalej. Zhlboka sa nadýchol. Všetko ostáva Sasuke, 24 hodín ktoré stráviš v tele svojho alternatívneho ja sa počíta ako každý iný deň v jeho živote. Nevymaže sa z mysle nikoho - takže to ber zodpovedne. Môžeš svojmu ja v tej dimenzii do ktorej sa dostaneš dosť zavariť, dokonca ho môžeš aj zabiť. S týmito slovami, zvážnel a vyrovnaným hlasom opäť prehovoril. Vo svete do ktorého ťa teraz pošlem musíš Sakuru pobozkať na pery. Iba tak sa môžeš vymaniť z moci zvitku a vrátiť sa domov.
"Nie! Počkaj prosím! Prosím!!! Odpovedz mi na všetky otázky!" Kričal som a schmatol som rám zrkadla v ktorom bol môj odraz. Bolo však neskoro.

............. TMA ............
 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Vivi Vivi | 29. září 2016 v 23:27 | Reagovat

Jako...asi po dvou měsících jsem si řekla že bych prozkoumala blogy s povídkama....a co nevidim před dvaceti minutama byla přidána povídka...docela náhoda...jinak povídka je úžasná !!

2 BB20 BB20 | 2. října 2016 v 17:49 | Reagovat

Nevěřila bych, že ještě budeš pokračovat v psaní, ale tohle mě velmi potěšilo! :-) Doufám, že brzo bude pokračování i jiných děl (Neshiro třeba...)

3 avetti avetti | Web | 2. října 2016 v 22:55 | Reagovat

Jsem ráda, že jsi sem jako první přidala pokračování zrovna téhle povídky. Moc jsem se na ně těšila! :)) A taky se už těším na další díl. :)

4 Awasta Awasta | 4. října 2016 v 16:26 | Reagovat

Skvelé! :-D  Teším sa, že si pridala novú poviedku, po tak dlhom bolo čítať od teba niečo nové úžasný zážitok. Len tak ďalej, držím palce v písaní, hádam ti naň teraz ostane viacej času a chuti :)

5 Pája Pája | 13. října 2016 v 17:04 | Reagovat

Páni, dlouho jsem na tvém blogu nebyla, ale teď jsem neuvěřitelně ráda, že jsem zase tu. Tahle povídky je jedna z nejlepších, co jsem kdy četla. Určitě ji musíš dopsat!!!

6 Zoe (Akuma) Zoe (Akuma) | Web | 3. listopadu 2016 v 23:21 | Reagovat

Violko! další díl prosím :D tuhle povídku zbožnuju :3!♥ dekuju za překrásny díl :3
Bohužel sasuke je fakt tupec ˘_˘ -_- snad mu to brzy dojde :-?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama