Obrázky na tomto blogu sú stiahnuté z internetu (okrem tých kde napíšem, že je to moja práca)

Tento blog bol založený 31. marca 2012 deň pred prvým aprílom.. Vlastne som toto celé brala ako vtip, neverila by som, že by to čo píšem, niekedy niekto aj čítal.. Preto vám patrí moje veľké ĎAKUJEM!! :) Naozaj vám patrí moja veľká vďaka za všetky vaše komentáre a hviezdičky..
Je to moja inšpirácia a motivácia písať ďalej ^^

NESHIRO - Cesta za šťastím 11

14. prosince 2016 v 20:55 | Viola NTk |  NESHIRO - Cesta za šťastím
Zdravím moji milí ^^,

opäť som si dala od písania niekoľko-týždňovú pauzu. Neplánovala som to,
no bohužiaľ realita sa ohlásila a ja som musela riešiť všedné problémy obyčajných ľudí.
Okrem toho som bola prvý krát v živote v Prahe -
na koncerte jednej z mojich najobľúbenejších kapiel *OMNIA* a na Vegánskych Vianočných trhoch :3
Dúfam, že ste si za ten čas oddýchli. Ďakujem za Vašu trpezlivosť a za Vaše komentáre.
Úprimne som naozaj ani nedúfala, že môj "návrat" niekto postrehne,
tobôž nie v takom hojnom počte. :)
Som šťastná, dojatá a neskutočne Vám všetkým ďakujem za podporu, ktorú mi neustále preukazujete.

***

Aby som bola úprimná, chcela by som začať písať vlastné príbehy. Chcela by som prestať s FF, (skončiť s odrážaním sa od už vytvorených príbehov a postáv), no určite sa do toho nepustím skôr kým nedopíšem konce všetkých rozpísaných poviedok. Vážim si Vás, ďakujem Vám a dúfam, že sa Vám nová časť bude páčiť. ^^

Táto poviedka je na tvoje želanie Kajka-chan, dúfam, že mi odpustíš moje oneskorenie.

Prajem pekné čítanie ^^


~ Vaša Viola ~







Červená farba v mojej tvári nabrala na intenzite.
"Očividne." Uškrnul sa pri pohľade na svojho kamaráta a založil si meč späť do puzdra na svojom chrbte.
Neotočila som sa, nezvládla by som Itachiho pohľad. Trhlo mnou keď som zrazu ucítila na ramenách jeho ruky, prehodil mi cez ne svoj župan, zavinul ma do neho a oprel o svoju hruď. Bolo to také prirodzené a uvoľnené, že som sa skoro roztopila. Ja som však uvoľnená nebola ani zďaleka. Stála som tam medzi nimi, napätá ako struna, na chrbte som cítila Itachiho dvýhajúcu sa hruť a bijúce srdce. Rozprávali sa - netuším o čom lebo som bola úplne v keli z toho čo sa práve deje, z toho čo sa stalo, a z toho čo ma čaká ak sa ocitnem s Itachim opäť sama. Najradšej by som bola ak by sme sa tvárili, že sa nič nestalo.. najradšej by som bola ak by bol opäť chladný a rezervovaný ako keď som sem k nim prišla. Aspoň myslím.. Bolo by to jednoduchšie, bolelo by ma síce, že som o panenstvo prišla s mužom s ktroým nemám žiadny vzťah ale ... na druhej strane by som sa mohla tváriť, že je všetko ako predtým. Aspoň som sa o tom snažila presvedčiť.
Pravda je taká, že ma ani tak neštvalo to, že som o panenstvo prišla s Itachim - hľadaným zločincom z Akatsuki. Ale, že som bola opitá a takmer si to nepamätám. ... Hoci moje telo si to asi pamätalo lebo - aj keď sa ma Itachi dotýkal len cez župan a vôbec - len jeho prítomnosť. Podlamovali sa mi z toho kolená. Už som tam s nimi stáť nechcela.
Pár krát som zažmurkala a rezkým krokom som si to namierila do svojej izby-bez jediného slova. Obliekla som sa, otvorila skriňu, odkiaľ som vybrala svoju tašku. Chvatne som do nej hádzala všetky svoje veci. Svojim spôsobom bol toto celé dokonalý trest pre Sasukeho. Za všetko zlé čo mi kedy urobil. Prosil ma o odpustenie, vyznal mi lásku a čakal na mňa v mojom dome kým som sa ja.. milovala s jeho bratom, ktorého už takto nenávidí celým bytím. Skutočne by to bola perfektná pomsta. Ak by bola plánovaná. No nebola! Nič z toho som nechcela. Domov som sa tiež vrátiť nehodlala - tobôž nie do Konohy. Cítila som sa uveznená.. ako medzi mlynskými kameňmi, ktoré ma chceli rozmliaždiť.
Uprostred balenia sa zrazu dvere na mojej izbe otvorili. Pohľad sa mi stretol s Itachiho čiernymi očami. Keď videl čo robím - v sekunde mu tvár zdrsnela, zazdalo sa mi, že zaťal zuby. Ublížila som mu? Sľuboval si od tej noci niečo viac?! V hlave som mala milión myšelienok. Odvrátil pohľad a ja som zahanbene sklonila hlavu.
"Prečo si prišiel? Potrebuješ niečo?!" Preglgla som a len skusmo som na neho pozerala cez mihalnice. Znela som previnilo.
"Odchádzaš?" Opýtal sa ma naoko nezaujatým tónom. Zahryzla som si do pery a postavila som sa mu čelom. Tento moment bol.. divný. Celé to trápne ticho. Musela som s tým niečo urobiť. Urovnať to.. uviesť veci na pravú mieru. Nevedela som presne čo chcem povedať.
"Itachi.. včerajšia noc-" Začala som zdráhavo, cítila som ako mi horí tvár.
"Bola to chyba." Skočil mi do reči. Prekvapene som na neho zdvihla hlavu. Nevedela som, určiť pocit čo jeho slová a kamenný výraz spôsobili. Možno ma urazil, prekvapil, nahneval.. no v konečnom dôsledku sa mi uľavilo. Posledné čo by som teraz chcela bol románik s kriminálnikom.
"No.. heh. Asi ti dlžím vysvetlenie." Nervózne som sa usmiala a prehrabla som si vlasy. "Neviem čo to do mňa vošlo.. ja ... bola som opitá a - dala som si ešte nejaké lieky na nervy.. eh. Takmer si to nepamätám mám fakt okno." Potriasla som hlavou a pár krát som zažmurkala.
"Asi by som sa ti mal ospravedlniť ja." Sebavedomo sa usmial, oči mal chladné a oprel sa o rám dverí so založenými rukami na hrudi. Vyzeral fakt sexi. "Zneužil som príležitosť."
"Eh.. pokiaľ si to dobre pamätám.." Odmlčala som sa mala som na jazyku; ´Vrhla som sa po tebe ja.´ Ale radšej som tú vetu preformulovala. "Bolo to obojstranné." Preglgla som a v duchu som si nadávala. Bohovia toto bol najhorší rozhovor v mojom živote.
"Ak chceš teda odísť kvôli tomuto.. Tak nemusíš. Keďže sme si to vyjasnili.. Môžeme sa tváriť, že sa nič nestalo a ďalej pokračovať v mojej liečbe." Navrhol. Hoci sa neusmieval - s jeho postojom a všetkým som mu vážne verila, že to myslí úprimne.
"No.. ono." Zaváhala som. Nevedela som, či mu to mám alebo nemám povedať, no jednoznačne som to v sebe už nechcela dusiť.
Spýtavo sa na mňa pozeral.
"Sasuke je tu, v mojom dome." Objala som si hrudník a ďalej som to na neho vysypala jedným dychom. "Našiel ma včera.. a .. preto som sa tak doriadila. Nevedela som ako by ste zareagovali keby vám to poviem. Nechcem aby ste si mysleli, že som ho sem priviedla naschvál za vami a... Myslím, že by ste mali odísť tiež. Niekam inam - ukryť sa do bezpečia. Ja tu už tiež nechcem zostať - ak ma našiel on, čo chvíľa sem dorazí aj Naruto a polka Konohy. Je to moja chyba. O vás som nikomu nepovedala prisahám."
Zdvihol ruky a vošiel do mojej izby. Tváril sa prísne.
"Mienila si nám o tom povedať. Či by sme nič nevedeli ak by som sem neprišiel a ty by si sa jednoducho vyparila." Bol nahnevaný.
"Áno.. teda nie.. eh. Poslala by som správu po Neshirovi." Zahryzla som si do pery a v hlave sa mi objavil obraz malej papierovej ruličky pripevnenej na obojku hnedým povrázkom.
"Prečo ťa hľadajú? Spravila si niečo?!" Vyrušil ma zo zamyslenia.
Záporne som pokrútila hlavou. "Nie - skutočne nie. Nie som zločinec." Odmlčala som sa len na chvíľu. "Skrátka som odišla a Sasuke, Naruto a moji priatelia to nevedia prehryznúť." Zamlčala som skutočný dôvod môjho odchodu no nechcelo sa mi rozprávať celý ten strastiplný príbeh o neopätovanej láske. A vlastne som tak úplne neklamala.
"Ak je to tak - jednoducho ich pošli späť. Nemôžem si dovoliť prerušiť liečbu a odísť neplánovane niekam preč. Keď si ty ten dôvod prečo prišli - nevidím dôvod prečo nás s Kisamem do toho zaťahovať." Pohľad mal tvrdý a nedôverčivý. "Vyrieš to. Nikam nepôjdeme a ty tiež nie."
Na to odišiel z mojej izby. Pravdepodobne povedať o tom Kisamemu. Zostala som ako obarená vriacou vodou. Že nikam nepôjdem? Tak na to sa pozriem. Mne nikto rozkazovať nebude.
Prehodila som si batoh na chrbát a tichým krokom som sa, pár minút na to, pobrala k zadnému vchodu. Možno to odo mňa bolo zbabelé. Opäť som utekala.. ale čo iné som mohla robiť?! Sasuke je vo vedľajšom dome. Ak by zistil, že Itachi žije zabil by ho. Ak by zistil, že som sa s ním vyspala zabil by aj mňa.. a možno aj seba. Pri poslednej myšlienke som zvraštila čelo.
Odsunula som dvere vedúce na záhradu a pozrela som sa na zem pred sebou. Neshiro na mňa zmätene pozrel a začal mňaukať. Otočila som sa cez rameno so strachom, že ho tí dvaja začujú. Zdvihla som ho na ruky a zaborila tvár do jeho huňatého krku.
"Pššt, prosím - neprezraď ma!" Hlas sa mi triasol ako lístok vo vetre a lícom som sa oprela o jeho jemnučkú srsť na hlave. Strihol ušami.
"Komu by ťa mal prezradiť?" Vynoril sa zo záhrady Sasuke. V sekunde som sa zpriamila a zdvihla som hlavu.
Do prdele! Do prdele! Dva domy vedľa seba je dosť zlé ale pod jednou strechou?!
"Tu nemáš čo hľadať!" Sykla som potichu a rozbehla sa k nemu v rovnakej chvíli ako sa mi Neshiro z náručia vykrútil. Schmatla som Sasukeho za ruku a utekala s ním do lesa.
"Hej! O čo ide len som sledoval tvojho kocúra..Mám potlačenú chakru, nech tam býva kto chce - tvoji susedia ma neucítia." Nechápal, no nechal sa ťahať lesom. Nečudo, že sa mu to páčilo, veď sme sa prakticky držali za ruky. Keď mi to došlo zastavila som. "Sklapni Sasuke!" Sykla som a pustila mu ruku. V bezpečnej vzdialenosti som sa na neho otočila. Očami som prečesávala les za ním ako keby som čakala, že sa tam objaví Itachi.
"Tak prepáč.. viem, že som mal čakať u teba, no ty si sa nevracala. A mal som pocit, že ten kocúr chcel aby som ťa našiel." Ako to povedal pristúpil ku mne bližšie.
"Čakal som na teba celú noc. Bál som sa.. nevedel som či si v poriadku." Tváril sa bezvýrazne, no hlas mal mäkký a pohľad nežný. Opäť ma chytil a zľahka ma pohladil palcom po chrbte ruky.
Keby len tušil čo som v noci robila.. rozhodne by nebol taký prítulný. Pomyslela som si zlomyseľne. Zažmurkala som a ustúpila od neho ako keby som sa popálila. Jeho dotyky ma nechávali neistú.
"Už nie sme malý Sasuke. Slabá Sakura, ktorá za tebou plakala je minulosť. Nepotrebujem aby si ma ochraňoval, zvládnem sa o seba postarať aj sama." Zamračila som sa na neho a otočila sa ku nemu opäť chrbtom. Vykročila som ďalej lesom - smerom k môjmu domu.
"Zaslúžim si to, chápem." Povedal po chvíli a tentoraz ma nasledoval bez toho aby som ho za sebou musela ťahať.
"Len ma nechaj.. nejako to odčiniť. Prosím, daj mi šancu dokázať ti, že som sa zmenil."
"Ja na druhé šance neverím." Len čo som to povedala musela som sa zahryznúť do jazyka. Neverím na druhé šance no predsa s Itachim...
"Sakura.. mám si snáď pred tebou kľaknúť?! Ako veľmi sa mám ešte ponížiť?" Znel frustrovane.
"Nikto sa ti o to neprosí." Zazrela som na neho cez rameno. "Prázdne sľuby, márne reči." Odsekla som a opäť som pozerala pred seba, v diaľke sa črtal môj domček. "Na to fakt nie som." Oboznámila som ho.
Mlčal, no kráčal za mnou, tak som pokračovala. "Skús namiesto podobného bľabotania pristúpiť k činom. Buď chlap Sasuke."
"Keď som pristúpil k činom naposledy.. ušla si a celý večer si neprišla domov." Pripomenul mi, na čo som sčervenala. Ešteže kráčal za mnou tak to nemohol vidieť.
"Nemyslela som konkrétne toto." Povzdychla som si a na verande môjho domu som sa ku nemu otočila čelom. Stála som na schodíku takže som bola zrazu o málo vyššia než on.
"Ak chceš skutočne odčiniť svoje skutky.." Začala som veľavýznamným hlasom. " pomôž mi vymyslieť plán."
Nechápavo na mňa pozrel.
"Ak si ma našiel ty.. čo chvíľa mi sem napochoduje polka Konohy - na čele s Narutom. A o to vážne nestojím." Založila som si ruky na hrudi.
"A čo mám urobiť?! Naruta nepresvedčím. Je tvrdohlavejší, než my dvaja dohromady."
Prikývla som a s pohľadom upreným na nebo som si vzdychla.
"Ja viem a preto nesmie vedieť, že si ma našiel. Pôjdeš mu naproti, povieš mu, že si ma nenašiel.. naveď ho na inú stopu, povedz, že som zmizla, zomrela.. je mi to jedno. Buď kreatívny." Len čo som to povedala, vošla som do domu a položila som svoj ruksak na stôl. Postavila som vodu na čaj.
"Klamanie, zavádzanie a podvádzanie. To je tvoja parketa. Verím, že to zvládneš." Rozprávala som ďalej zatiaľ čo vošiel dnu a zavrel za sebou dvere. Oprel sa o neďalekú stenu. "Tak fajn. Ak je to krok k tomu aby si mi začala veriť. Som ochotný to podstúpiť."
"Začať veriť?!" Pobavene som ho prebodla nechápavým pohľadom a položila som pred neho na dres prázdnu šálku s vreckom čaju. "Budem ochotná akurát pripustiť, že sa chceš naozaj zmeniť. Nič viac si od toho nesľubuj. Je to skrátka niečo čo mi dlhuješ." Popri tom ako som rozprávala naliala som vriacu vodu do oboch našich hrnčekov. Hneď na to som si svoj vzala do ruky.
Uchopil ho do dlane tiež a symbolicky si so mnou štrngol. "Platí." Seabavedomo sa na mňa usmial a v očiach mal nezbedné iskričky.

.. Itachi ..

Len čo odišiel z jej izby - mal pocit, že sa zrúti. Kráčal rovno do svojej spálne. Najradšej by si jednu vrazil. Pre neho tá noc jednoznačne nebola len o sexe. Klamal jej aby si udržal hrdosť, aby neodišla. Uvedomil si, že bola chyba, že to tak uponáhľal, no už bolo neskoro plakať nad rozliatým mliekom. To čo sa mu včera zdalo správne, jeho splnený sen.. tá túžba, vášeň. Prečo si naivne myslel, že to bude Sakura cítiť rovnako?! Bol sprostý. Na to koľko má rokov, čo všetko má už za sebou - sa teraz za posledné dni nechal zblbnúť ako obyčajný puberťák. Nechápal čo to s ním je. Na jeho nemilosť nezostal sám so svojimi depresívnymi myšlienkami dlho.
"Itachi? Smiem vojsť?" Počul spoza dverí Kisameho hlas. Ten obrovský žralok ako vždy nepočkal na jeho odpoveď a jednoducho sa dovalil dnu.
"Čo chceš?" Opýtal sa ho Itachi potichu - hľadel pri tom niekam do prázdna.
"To ako vážne kamoš?" Zazubil sa na neho a sadol si oproti nemu s prekríženými rukami. Chcel vyzvedať.
Itachi mal v očiach sharingan keď sa na svojho kamaráta pozrel. Na prvý pohľad bolo vidno, že jeho nálada je pod bodom mrazu - čo u jeho parťáka vyvolalo určite ešte viac otázok.
"Ešte pred piatimi minútami si celý žiaril a teraz toto?" Rozhodil Kisame rukami. Bol zmätený, no nebol až taký tupý - po pár sekundách mu docvaklo čo sa stalo. "Ah kurva...." Zaklial a buchol sa päsťou do stehna. "Sakura ťa poslala do čerta!" Takmer to vykríkol.
Itachi len sklopil zrak - mal zaťaté zuby a napnuté svaly.
"Nechcem sa o tom baviť." Zašomral a tým len priznal, že jeho dlhoročný partner trafil rovno do čierneho.
Šokovane zažmurkal - až zakoktal. "To ma mrzí.. ja - ja som netušil ani, že sa ti páči. Vážne si sa choval ako prvotriedny debil. Divím sa, že ti vôbec dala.. po tom ako si sa choval. Máš fakt divné metódy ako na baby.. ale zdá sa, že na to celkom letia. Možno to tiež skúsim.." Kisame sa rozhovoril, bolo mu jedno, že z toho Itachi šedivie a absolútne nebral do úvahy to, že sa s ním na túto tému nechcel baviť. Možno ho chcel rozveseliť, rozptýliť, no vôbec sa mu to nedarilo a Itachi ho vlastne po chvíli úplne prestal počúvať. Spomienkami sa vracal stále dookola k tej noci.
"Ty ma ignoruješ?" Zamračil sa žraločí muž keď si to konečne všimol, na čo na neho Itachi nepekne zazrel, chvíľu mlčal - no keď prehovoril, hlas mal pokojný, pevný a chladný. "Kisame, chcem byť teraz sám." Možno mu až teraz došlo, že v tom je jeho najlepší kamarát až po uši, že mu nešlo len o to dostať sa do Sakuriných nohavičiek. Rukou si pošúchal sánku, zvážnel aj on.
"Tak fajn." Prikývol a postavil sa.
"Prepáč, nechám ťa na pokoji." Zdvihol jedno obočie a založil si ruky na hrudi. Keď odchádzal, mal plno otázok. Avšak po tých rokoch čo spolu pracovali, bojovali .. vedel kedy má mlčať a nechať Uchihu utriediť si myšlienky. Len mu nešlo do hlavy, že si to nevšimol skôr. Myslel si, že ho má prečítaného.. Sakura, Sakura. Tss. Dokázala si nemožné, vzbudila si v tom bezcitnom mužovi city? Tomu sa mu nechcelo veriť. Nebol predsa tak dlho preč..
Itachi si sám v prázdnej izbe potichu zaklial, postavil sa tiež a prešiel pomalým krokom k oknu. Otvoril ho a bolestivo sa rozkašľal až sa mu na dlani v pravej ruke objavilo krvavé jazierko. Táto bolesť sa ani náhodou nevyrovnala tomu čo práve prežíval. Už skoro zabudol aké vedia byť emócie trýznivé. S pohľadom upreným na prázdnu záhradu mal na chvíľu konečne pokoj. Prevesil sa cez parapetu, zhlboka vdychoval čerstvý vzduch. Premýšľal, zvažoval ďalšie kroky, no na nič neprichádzal a to ho vrhalo do ešte väčšej depresie.

 

20 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Kajka-chan Kajka-chan | 15. prosince 2016 v 10:35 | Reagovat

Viola-san, urobila si mi obrovskú radosť :3 .. Ďakujem veľmi pekne! Si skvelá ^^
Už chcem ďalší diel!! :-D

2 Aneta Aneta | 15. prosince 2016 v 19:40 | Reagovat

Jé, ty jsi úžasná!! Honem další díl!! :)

3 siruka siruka | 16. prosince 2016 v 20:55 | Reagovat

oj takovy sok , nejprve jsem byla zvedava ale pak si me dostala , vazne a ten dil je masakr jsem zvedava jak  se Sasik  bude tvarit az zjisti ze je Itachi na zivu :-D ,to bude mela :-D  :-D

4 Awasta Awasta | 16. prosince 2016 v 22:34 | Reagovat

No páni! O_O  Normálne sa bojím chvíle, keď sa tí dvaja stretnú, no zároveň sa teším :D Prosím rýchlo ďalší diel čohokoľvek :-D

5 BB20 BB20 | 1. ledna 2017 v 13:06 | Reagovat

Nevěřila jsem, že ještě budeš psát, ale takové překvapení mě čekalo! O_O
Jejej, Omnii zdám sotva pár měsíců, ale do té kapely jsem se zamilovala. <3 Závidím ti ten koncert.
Jinak přeji krásný nový (i Nový) rok a děkuji za novou kapitolu! :-)

6 Bori Bori | Web | 20. března 2017 v 21:15 | Reagovat

Aaaaaaa úžasné, naprosto dokonalé, báječné, dechberoucí. Nemám slov. Tahle povídka je určitě jedna z tvých nejlepších (kecám, všechny jsou úžasné). Takže děkuji že si přidala další díl a těším se na pokračování ;) Bori

7 Zoe Zoe | Web | 2. února 2018 v 15:17 | Reagovat

Ahh :D Violko moje :D kde pak jsi :D potřeuju další díly! :(

8 Thesia Thesia | Web | 23. února 2018 v 17:46 | Reagovat

Prosím, napiš další díl. :( Nemůžu se dočkat pokračování! :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama